Biednou je vizitka najvyššieho z najvyššieho v jeho  tvrdení: „Keď štát zoberie človeka do väzby, má povinnosť konať“.




Skutočne niet nádeje na zlepšenie?

Nemohlo nás nezaujať označené tvrdenie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Jána Śikutu zverejnené cez Hlavný denník, ktoré poskytol pre TASR. JUDr. Ján Šikuta podotkol, že počas pôsobenia na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu evidoval veľa sťažností voči SR, ktoré sa týkali najmä trvania, ale aj podmienok väzby. Slovensko tieto spory prehrávalo, keďže sťažnosti boli zväčša dôvodné.

Predseda Šikuta pokračoval: „ Nepovažoval by za dobré, ak by sa potvrdili medializované informácie, že s obvinenými po vzatí do väzby v niektorých prípadoch nie sú celé mesiace robené vyšetrovacie úkony, to znamená, že nie sú vypočutí“ a pýta sa prečo.

Nezainteresovanému pozorovateľovi sa musí javiť, že pokiaľ pán predseda chváliaci sa vyše 20 ročnou činnosťou na rôznych súdnych ustanovizniach v zahraničí už vtedy „evidoval veľa sťažností týkajúcich sa trvania, ale aj podmienok väzby“ a v súčasnosti ako predseda najvyššej súdnej inštancie by „nepovažoval za dobré, ak by sa potvrdili medializované informácie“, že tu ide o  zjavný rozpor.

V jeho postavení to však nesmie zostať bez ďalšieho  len v rovine „ nepovažujem za dobré“, pretože post na ktorý sa nechal zvoliť,  aj v zmysle predošlých poznatkov, priamo ho zaväzuje  hľadať všetky zákonné prostriedky smerujúce na takú okamžitú zmenu, že budú odstránené dôvody, ktoré dotknuté osoby nútia  sťažovať sa  na nečinnosť orgánov trestného konania a súdov najmä vo väzobných veciach.

Podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zakotvené základné právo jednotlivca na osobnú slobodu. Je to jedna z najvýznamnejších slobôd.

Súčasne v ďalších ustanoveniach ústavy sú presne vymedzené podmienky, za ktorých je možné osobnú slobodu človeka obmedziť. Zadržaná osoba musí byť najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Ustanovenie § 2 ods. 6 trestného poriadku určuje, že orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti.

Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

V trestnom konaní musí všeobecne platiť , že  vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by ne­mô­že byť cie­ľom vyšetrovateľa a prokurátora. Ako sa už celé roky javí, títo  vy­ví­ja­jú čin­nosť  priam nadprácou len do roz­hod­nu­tia sú­du o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by.  Nás­led­ne, po roz­hod­nu­tí sú­du sa tvária, akoby už splnili svoju povinnosť starostlivo objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Priam re­zig­nu­jú na svo­je po­vin­nos­ti a ne­ve­nu­jú už vä­zob­nej ve­ci žiad­nu bližšiu po­zor­nosť.

Vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by má však byť len  nevyhnutným pros­tried­kom k to­mu, aby  vyšetrovateľ a prokurátor  a následne súd konali s ob­vi­ne­nou osobou a s  je­ho tres­tnou ve­cou  bez to­ho, aby táto mohla pokračovať  možnom páchaní trestnej činnosti, mariť vyšetrovanie, ujsť a pod.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zn.II. ÚS 262/2016, týkajúceho sa rýchlosti konania vo väzobných veciach a spravodlivého procesu sa konštatuje: „Právo obvineného na to, aby orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovali tak okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávali dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie, nemôže závisieť od toho, či je obvinený stíhaný väzobne alebo na slobode.

Väzobné stíhanie obvineného nemôže mať za následok obmedzenie uvedeného práva s poukazom na povinnosť konať a rozhodovať vo väzobných veciach s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

V tejto súvislosti možno ako vážny nedostatok hodnotiť skutočnosť, že zákon nekladie väčšiu mieru zodpovednosti  na konkrétne konajúceho sudcu, ktorý nemá zákonom konkretizovanú  povinnosť skúmať a rozhodnúť  v prospech obvineného pri zistení  bezdôvodnej nečinnosti vyšetrovateľa a prokurátora v tej trestnej veci, kde vzal obvineného do väzby.

Preto vonkoncom nemožno súhlasiť s tvrdením predsedu Šikutu, že štát zobral človeka do väzby a musí konať. Predsa tak neurobil  štát, ale konkrétny vyšetrovateľ, prokurátor a sudca, konajúci v mene Slovenskej republiky ako štátu. Títo majú takú povinnosť konať!

Namiesto prvkov zakoreneného alibizmu skrývania sa za štát, by sa žiadala priama angažovanosť predsedu Najvyššieho súdu, aby sa  mohla dosiahnuť  taká náprava disproporcie, že aj konkrétny sudca bude musieť niesť svoj diel spoluzodpovednosti za nečinnosť v jeho väzobnej trestnej veci. Napríklad zákonom uloženou povinnosťou prepustenia obvineného z väzby ihneď po zistení, že v konkrétnej trestnej veci sú vyšetrovateľ a prokurátor bezdôvodne nečinný.

Aj udalosti posledného obdobia, keď sme utvrdzovaný v tom, že sa po „ uvoľnení rúk“  začalo konať voči „veľkým rybám“ súčasne odhaľujú závažné pochybenia a porušovanie základných ľudských práv. S hrôzou zisťujeme zverejňované informácie v konkrétnych trestných veciach o nečinnosti vyšetrovateľov a prokurátorov pričom však odozva smerujúca k náprave neprichádza.

Takto najvyšší z Najvyššieho súdu je tiež na ťahu, aby sa tieto neprávosti nesúce znaky stredoveku začali konečne odstraňovať tak, aby sa Slovenská republika posunula do roviny právneho štátu.

 




Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies