Revanš, je podľa hovorového výkladu odplatou.
Tolerancia je podľa zverejnenia Wikipédie „Z mravného hľadiska však pojem tolerancie zostáva dvojznačný, pretože pri tolerancii môže ísť prosto o dôsledok skepticizmu, ktorý pripúšťa, že všetky názory majú rovnakú hodnotu a že neexistuje pravda alebo hodnota, ktorá by stála za to, aby sme ju náruživo obhajovali. Tento problém jasne ilustruje dielo Johnna Lockoa Pojednanie o tolerancii (1687 – 1688), kde autor tvrdí, že uplatňovať toleranciu znamená dávať jej hranice.“
Má taká tolerancia súčasnej vládnej moci vôbec také dôvodné opodstatnenie. Je v právom štáte po tom čo počas cieleného zneužívania národom zverenej moci predošlej vládnej garnitúry, ktoré kruto zasiahlo do života veľkého počtu nevinných ľudí vôbec akceptovateľná.
Nejde fakticky o bezdôvodné krytie kriminálnikov bývalých politických štruktúr ?
Nejde o nedôvodné spochybnenie základných zásad právneho štátu o jeho povinnosti zabezpečiť aby ani jeden trestný čin a jeho páchateľ nezostal nepotrestaný. Nejde o stav, kedy sa bez riadneho vyšetrenia, mlčky obchádza vyše triapolročné zneužívanie trestného práva na likvidáciu opozičných činiteľov len v mene pochybných politických ambícií za každú cenu docieliť udržanie sa pri moci.
Vráťme sa do nedávnej histórie. Všetci si pamätáme, že to bol práve Robert Fico ako hlavný predstaviteľ opozičného prúdu, ktorý počas celého obdobia tvrdo a veľmi kvalifikovane poukazoval na obrovské nezákonné zneužívanie trestného práva na prenasledovanie opozičných predstaviteľov.
Priamo poukazoval na zistené konkrétne konania predstaviteľov vtedajšej štátnej moci. Poukazoval na ich priam do neba kričiacu samoľúbosť, výsmech základným ľudským právam, zdôrazňovanie neomylnosti, vnímanie len svojej pravdy. Zdôrazňoval priame zneužívanie zverenej právomoci počnúc psychicky narušeným Matovičom, z úzadia pôsobiacim manipulátorom Lipšicom s partiou všetkého schopných špeciálnych prokurátorov, Mikulcom, Hamranom, Čurillom a ďalším výkvetom vtedajšej doby. A končiacu paničku z paláca nevynímajúc. Tá predsa celou váhou svojho tela a pozície priamo a často mlčky prechádzajúc, kryla tieto nezákonnosti, čím takto podnecovala v ich pokračovaní, priam pritvrdzovaní. Ako to priamo pomenúva zákon, keď ako účastníctvo označuje za trestné aj také konanie, keď je verejne prezentované utvrdzovanie v predsavzatí , alebo náznaky sľubu pomocníka pomôcť po trestnom čine.
V tom období ako na bežiacom páse dochádzalo k výrobe tzv. zločineckých skupín. Pred očami verejnosti, na to zneužívaná inštitúcia, poskladaná zo špeciálne sformovaných osôb pôsobiacich na prokuratúre, sa cielene sústreďovala na prispôsobovanie a vytváranie dôvodnosti takých situácií, ktoré následne využívala na nedôvodné uvalenie väzby a trestný postih.
Bolo to bez záujmu o spravodlivosť tými, ktorým štát zveril právomoc pod zákonnou podmienkou zakotvenou v ustanovení § 2 ods. 12 trestného poriadku.
Bez plnenia tejto zákonnej povinnosti a pri pocite beztrestnosti sa takto porušoval nielen zákon, ale najmä základné ľudské práva tými, ktorí ich mali chrániť a napĺňať.
Toto ustanovenie ukladá orgánom činným v trestnom konaní a súdom hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom, podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, čo ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Zákon za zločineckú skupinu označuje také tri osoby, ktoré sa spolčili s cieľom páchať zločiny, legalizovať výnos z trestnej činnosti, páchať korupciu, alebo získať finančné alebo iné výhody , pričom musí ísť o koordinované, určité obdobie pôsobiace konkrétne konanie týchto osôb.
Táto zákonná formulácia pri zainteresovaní čo i len jedného z troch osôb umožňovala zneužitie voči komukoľvek, kto sa v istých, konkrétnych pracovných, spoločenských alebo politických súvislostiach nachádzal v hľadáčiku záujmu na likvidáciu. Nastúpila éra kajúcnikov, následne, temer okamžite sa vytvorila spoločenská atmosféra potreby honu na čarodejnice pri masívnom zapojení konkrétne vybraných médií. Táto mala za cieľ vytvárať obraz, že tu sa vykonávala politika so všetkými mafiánskymi znakmi, korupciou na najvyšších vládnych miestach, rodinkárstvom, zametaním vážnych káuz pod koberec.
Výsledok, ktorý sa docielil, keď napriek enormnej snahe, za masívneho zneužívania trestného práva sa nedokázali žiadne také konkrétne skutky, ktoré by dali za pravdu dôvodom toho honu na čarodejnice. Treba dodať, až na niektoré výnimky individuálnych zlyhaní jednotlivcov. Aj tie v niektorých prípadoch, však bude potrebné súčasným návratom Slovenska na dráhu práva a zákona verifikovať tak, aby bola dodržaná Ústavou SR garantovaná posvätná právna zásada zabezpečujúca rešpektovanie zákona a základných ľudských práv.
Verejnosť sa dôvodne pýta či tu nie je politická vôľa pomenovať a zákonným spôsobom uzatvoriť dobu temna, ktorá spôsobila tomuto národu toľko zla a priviedla množstvo obetí a tragédií. V mene čoho k terajšiemu stavu nečinnosti dochádza.
Je predsa neprípustné, aby sa bez všetkého prešli nezákonnosti a zneužívania zverenej právomoci , ktoré na sebe priamo pocítili hlavní protagonisti v postavení vtedajšej opozície. Má zostať bez povšimnutia priame konanie proti zákonu, keď bol zneužitý inštitút trestného práva proti osobe R. Fica obmedzením jeho slobody, zásahom do jeho osobných práv pri legálnych krokoch opozičného politika. Či zásahom do jeho práva v súvislosti s nezákonnými odposluchmi v známej chate. Taká nezákonnosť sa týka aj ďalších politických činiteľov, najmä R. Kaliňáka, advokátov Paru a Gašpara. To v ich prípade neplatí zákon? Je predsa zjavné, že to nebolo rohodnutie jedinca – vyšetrovateľa Juhása, ale treba zverejniť skutočnosti, kto mal záujem na tejto forme politickej dehonestácie oponentov, ktorý sudca dal súhlas na nasadenie nezákonných prostriedkov, akú skrytú roľu tam zohral vševedkoLipšic a jeho kumpánia.
A čo cítia tí, ktorým tieto nezákonnosti výrazne zasiahli do života uvalením nezákonnej väzby. Či už ide o ministra Kaliňáka, generála Gašpara, advokáta Paru.
Ozaj tu niet politickej vôle vysporiadať sa s tak odporným spôsobom zneužitia právomoci vtedajších mocipánov aké sme zažili.
O revanši nemôže byť ani reč. O bezdôvodnej slabosti alebo akejsi nekompetentnosti zodpovedných činiteľov sa vo verejnosti o začína stále nástojčivejšie hovoriť, najmä po minulotýždennej tragédii.
Kde je dodržiavanie zákona generálnym prokurátorom? Ako si plní svoju zákonnú povinnosť stíhať v mene štátu všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel?
Predsa konkrétne konania vtedajších mocipánov sú tak zreteľné, že nemôžu uniknúť trestnoprávnemu postihu.
Pýtame sa, či sa tu vedomou nečinnosťou tými, ktorí majú dbať na dodržiavaní zákona nechystá nezákonná generálna amnestia na zločiny bývalej vládnej garnitúry?
Ako inak sa dá vnímať očividná nečinnosť štátnych inštitúcii pri vyporiadávaní sa so zločinmi minulej vládnej garnitúry, keď táto nečinnosť prináša svoje nezdravé ovocie, stále drzejšie ataky a vystrkovanie rožkov tých, ktorí tu roky bašovali a ich pritakávačov.
A osobnú telesnú a duševnú traumu človeku, ktorý do svojej činnosti celé roky vnášal vecnú ľudskosť a serióznosť do slovenskej politiky. Človeka, ktorý ako politik zrozumiteľne, nefalšovane a úprimne presadzoval serióznosť. ČLOVEKA, ktorý zamenil pojem vyvodenie zodpovednosti za vykonané nezákonnosti za pojem revanš a osobne kruto na to doplatil.
Netreba revanš, ale naplnenie úlohy právneho štátu, aby pri napĺňaní zákona bola vyvodená zákonná spravodlivosť a vyvodenie zodpovednosti tých, ktorí krivili zákon…