S blížiacim sa záverom rokovania slovenského parlamentu k závažným otázkam súčasných dní sa zo
strany opozičných činiteľov ozývajú až príliš sebaisté hlasy priam hraničiace so zaručene priaznivým
výsledkom. Na dennej báze, vnímajúc neschopnosť zmeniť dôsledok volebnej parlamentnej demokracie
sa pokúšajú utiekať k mimoparlamentnej ustanovizni ako prvku, ktorý dokáže presadiť ich zámery.
Týmto cieľom je pre nich odobrenie nesúhlasu v postupe koalície pokiaľ ide so skrátené legislatívne
konanie v prejednávanom programe schôdze parlamentu, ďalej aby nedošlo k zrušeniu ÚŠP, a tiež aby
nedošlo k zmenám v trestných kódexoch.
Opakovane avizujú, že za záchranu ich požiadaviek považujú ústavný súd. Ten podľa ich očakávaní
rozhodne v ich prospech vo všetkých naznačených otázkach.
Do akej miery ide len o účelové konanie, kde dominuje snaha napínať svaly pred verejnosťou , alebo
marketingové ťahy opozičných progresívcov a ich satelitov ukáže až postoj sudcov stojacich na
najvyššom piedestály súdnej moci.
Slovensko deklaruje svoju snahu stáť na platforme právneho štátu, ktoré si moc ľudu pretavilo cez
ústavné princípy do klasického trojdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
Zákonodarná moc a od nej sa odvíjajúca moc výkonná
V rámci nášho parlamentného systému určuje kreačnú a politickú závislosť výkonnej moci, teda vlády.
Výkonná moc sa zodpovedá parlamentu. Je tu takto pevne zakotvený ako vo väčšine štátov v Európe aj
u nás, ako parlamentný systém.
Tento parlamentný systém dáva vláde v rámci riadenia štátu legitimitu navrhovať parlamentu takú
úpravu pomerov, na ktorých má dôvodný záujem, čo je súčasne aj povinnosť realizovať vôľu ľudu
plnením predvolebných sľubov. Vláde, ktorá vzišla v demokratických voľbách.
Tŕň v päte opozície – rušenie úradu špeciálnej prokuratúry v rámci zmien v trestnoprávnej oblasti
v skrátenom legislatívnom konaní.
Pokúša sa vyvolať dojem, že tieto zmeny narýchlo sa dejú len za účelom pomoci osobám, ktoré už boli
právoplatne odsúdené, ktoré boli vystavené tlaku a hrozbe, ktoré ich takto prinútili uzatvoriť dohodu
s prokurátorom, alebo sú v pozícii stíhaných alebo obžalovaných osôb.
Nechcú vnímať závažné zistenia a dôkazy o zneužívaní zákona, ku ktorým za posledné tri roky
reálne došlo.
Nechcú vidieť veci tak ako v skutočnosti boli a sú. Pravdu v plnej nahote. Argumenty, ktoré sú dlhodobo
kvalifikovane predkladané preukazujúce závažné zneužívanie zverených právomocí konkrétnymi
osobami v postavení orgánov trestného konania. Tými, ktorým bola zverená povinnosť objasňovať
všetky okolnosti svedčiace v prospech a neprospech dotknutej osoby, tak ako im to ukladal platný
trestný poriadok .
V ustanovení § 2 sú zakotvené základné zásady platné pre trestné konanie.
Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje
tento zákon.
O interpretácii pojmov, ktoré stanovuje tento zákon, teda o tom, či sú naplnené znaky „ zákonné
dôvody“ a „spôsob“ rozhodujú konkrétne osoby v roli vyšetrovateľa alebo prokurátora označované
ako orgány činné v trestnom konaní.
Ustanovenie § 206 zákona tieto zákonné dôvody očakáva v rámci pojmu „dostatočne odôvodnený
záver, že trestný čin spáchala určitá osoba“ a za spôsob zákon predpokladá vydanie uznesenia
o vznesení obvinenia.
Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z
úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s
rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie.
Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere
nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich
súkromie.
Podľa § 89 rokovacieho poriadku NR SR sú zákonom stanovené podmienky, ktoré umožňujú použitie
skráteného legislatívneho konania. Tie platia, keď navrhovateľ, teda vláda prijme rozhodnutie, že môže
dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti. K takému postupu sa
prikračuje len vtedy, keď si to vyžaduje potreba rýchlej reakcie na existujúci stav.
Táto potreba rýchlej reakcie sa opiera o doteraz ustálené zistenia, ktoré sú zjavné v rozhodnutiach tých
inštitúcií, ktoré tieto prijali v súlade so svojimi ústavnými povinnosťami.
Sú to záväzné zistenia, záväzné závery. V nich sa jasne konštatujú závažné ohrozovanie základných
práv a slobôd konkrétnych ľudí, ktoré boli priamo zasiahnuté nezákonnosťami úzkej skupiny
vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov.
Okrem prehľadu porušovania princípov právneho, ktorý pred pár dňami v brožúrke o Únose
spravodlivosti vydalo ministerstvo spravodlivosti sú tu najmä rozhodnutia Ústavného súdu, Najvyššieho
súdu a aj Európskeho súdu pre ľudské práva. To sú mementá o bezbrehosti v konaní vyberanej
skupinky uvelebenej v tábore úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA. Treba vziať na zreteľ najmä fakt, že
mnohé konania, údajne ide cca 1000 trestných vecí , nie sú ešte skončené.
Položme si otázku, či aj v týchto neskočených veciach, pri pokračovaní bez nestrannej kontroly
lipšicovsko-čurillovského nezákonného štýlu práce v prípravnom konaní a následne v konaní pred
sudcami typu Záleskej by zrazu došlo k zmene k zákonnosti, k náprave v prospech spravodlivosti.
Pre uspokojenie napätej situácie v štáte, pre zadosťučinenie poškodených alebo nezákonnými postupmi
dotknutých jedincov je daná potreba zmien. Potreba objektívne ustáliť rozsah nezákonností, ku ktorým
došlo v posledných temer štyroch rokoch. Túto potrebu diktuje pocit pravdy a viera v zásady na ktorých
stojí právny štát. Potreba odhaliť prípady o ktorých už verejnosť vie, ale najmä tých, ktoré sa ešte len
majú dostať na verejnosť.
Opak, teda neriešenie zistených nezákonností by znamenalo, že so spravodlivosťou sa má vyčkávať.
S dôsledkom, aby aj v ďalších, ešte neskončených veciach musel následne zashovať Ústavný súd, aby
konštatoval závažné porušovania základných ľudských práv.
Nie je tu daná záruka, aby čo len v jednej týchto neskončených veciach sa konkrétny špeciálny
prokurátor neuchyľoval v pokračovaní nezákonných praktík ku škode postihnutého jedinca. Bol by krytý
režimom utajenia v konaní. A pri uzavretosti teraz nastavenej inštitúcie by bolo prakticky nemožné
nazrieť do vnútra tohto štátneho orgánu a hľadať čo možno označovať za protiprávne a kde je pravda.
V slušnej spoločnosti predsa platí, že ak sa opakovane inštitúcia ako je ÚŠP spreneveril svojmu
zákonnému poslaniu tým, že krivil spravodlivosť, už nikdy nemôže v doterajšej podobe získať kredit
dôveryhodnosti, vždy sa môžu vynoriť zásadné pochybnosti v jej neprospech.
Je zistené, že v prípade rušeného úradu nešlo v jeho činnosti o formálne nedostatky, o pochybenia, ku
ktorým môže bežne v činnosti trestných orgánov dochádzať. Tu ide o systémové, cielené a roky trvajúce
zneužívanie tejto inštitúcie na likvidáciu ľudí za každú cenu, aj za cenu výroby a prispôsobovania
dôkazov, bez ich reálnej existencie. Zákon v ustanovení § 119 jasne deklaruje, že za dôkazy sa považujú
len tie, ktoré boli zabezpečené zákonným spôsobom.
Mašinéria vedené jednostranne orientovaným Lipšicom a ním vytvorenou partiou všetkého schopných
prokurátorov a vyšetrovateľov NAKA by pri ich ponechaní v súčasnom stave bola spôsobilá pokračovať
v páchaní závažných nezákonností a tieto po vhodnej úprave prezentovať pred verejnosťou ako plnenie
úloh v boji proti mafii a proti korupcii. To však nemá nič spoločné s krokmi, ktoré sú dovolené v riadnom
právnom štáte.
Preto je celkom dôvodné že pri skrátenom legislatívnom konaní platia isté zmeny oproti bežnému
konaniu. Tie sa však nelíšia svojou podstatou bežnému prijímaniu zákonov. Výnimka spočíva v skrátení
lehoty doručenia podkladov pre rozhodovanie poslancom najneskôr 24 hodín pred začatím rozpravy, v
návrhu zákona netreba zverejňovať na webstránke NRSR najmenej 15 dní pred schôdzou na ktorej sa
vykoná prvé čítanie, netreba dodržať lehotu na prerokovanie návrhu zákona ( v riadnom procese
v trvaní 30 dní), a ak boli schválené pozmeňovacie návrhy netreba dodržať 48 hodinovú lehotu na
doručenie správy príslušných výborov.
Právomoc Ústavného súdu SR
Táto hierarchicky najvyššie postavená ustanovizeň súdnej moci, ako najkompetentnejšia súčasť tretieho
piliera štátnej moci má Ústavou SR všeobecne a na ňu nadväzujúcimi zákonmi presne vymedzenú
rozhodovaciu právomoc.
Pri ohliadnutí do nedávnej minulosti, bude Ústavný súd nútený prihliadať v otázke možnosti rozhodovať
o podanej opozičnej sťažnosti týkajúcej sa skráteného legislatívneho procesu, ako aj skončenie
rozpravy na svoje predošlé rozhodnutia.
Pôjde najmä o Nález sp.zn. PL. ÚS 6/2017 týkajúci sa SLOBODY PREJAVU POSLANCOV
NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY A HRANICE PARLAMENTNEJ AUTONÓMIE
„Právo poslancov vystúpiť v parlamentnej rozprave je realizáciou ich mocenského oprávnenia ako členov
štátneho orgánu vykonávajúcich mandát, chránené čl. 78 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), a nie realizáciou ich občianskeho práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy.
Účelom rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky je ustanovenie pravidiel pre
riadny výkon ústavných právomocí parlamentu. Samotná existencia takýchto pravidiel preto nie
je popretím slobodného výkonu poslaneckého mandátu, práve naopak, tieto pravidlá umožňujú
jeho riadny výkon predvídateľným spôsobom. Samoregulácia parlamentných procedúr v rokovacom
poriadku je prejavom autonómie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá je nevyhnutná, pretože ústava
spravidla ustanovuje pravidlá legislatívneho procesu v parlamente iba všeobecne a zvyčajne
predpokladá prijatie podrobnejších pravidiel rokovania parlamentu v rokovacích poriadkoch. Ak by však
došlo k takej zmene vnútorných pravidiel parlamentu, ktorá by zasahovala do slobodného výkonu
poslaneckého mandátu v intenzite porušujúcej jeho podstatu a zmysel, bol by namieste ochranný
zásah nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti – Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Zastavme sa pri znakoch, ktoré boli v uvádzanom náleze zdôrazňované:… „Ak by však došlo k takej
zmene vnútorných pravidiel parlamentu, ktorá by zasahovala do slobodného výkonu poslaneckého
mandátu v intenzite porušujúcej jeho podstatu a zmysel“. Vtedy podľa vysloveného názoru by bol
na mieste zásah Ústavného súdu.
V súvislosti s námietkami, ktoré opakovane vznášala opozícia o zásahu do slobodného výkonu
poslaneckého mandátu skrátením rozpravy podľa § 35 odsek 7/ Rokovacieho poriadku nedošlo
k žiadnej zmene vnútorných pravidiel parlamentu, toto ustanovenie platí od 24.3.2002, bolo prijaté
zmenou zákonom č. 138/2002 Z.z.
Podľa tejto úpravy: „Na návrh predsedu národnej rady môže národná rada rozhodnúť o uzavretí
rozpravy. V takom prípade sa rozprava skončí bezprostredne po rozhodnutí národnej rady.“ Takto sa
míňa účinku snaha opozičných poslancov, ktorí poukazujúc na zásah do svojich poslaneckých práv sa
domáhajú, aby Ústavný súd určil, že tento postup parlamentu bol v rozpore s Ústavou SR.
Verejnosť sa v krátkej dobe dozvie, či súčasný pomer sudcov Ústavného súdu SR umožní rozhodnutie
v otázke zásahu v prospech vznášaných námietok opozície, alebo sa ustojí princíp na ktorom stojí
demokracia v našom štáte. V prípade, že sudcovia tejto najvyššej súdnej inštancie zasiahnu do
prebiehajúceho parlamentného riešenia nastolených otázok, vyhrania sa ako súčasť opozičných hlasov,
ktorými prevážia terajší parlamentný stav v neprospech víťazov volieb. Takto vytvoria okrem chaosu
jeden bezprecedentný model, keď parlament, ako najvyšší zákonodarný orgán stratí svoje
opodstatnenie. Z ekonomického hľadiska sa tak vynorí otázka o dôvodnosti a potreba tejto 150 člennej
nákladnej mašinérii s príslušnými službami. To by na chod podstatných záležitostí postačoval stav 12
ústavných sudcov, ktorí by v pohode riešili potreby vládnucej garnitúry, najmä tej, ktorá vie odkiaľ fúka
vietor. Terajšia vláda tam však nepatrí, preto sa využívajú všetky formy zamerané na jej likvidáciu.
Je každému úplne jasné, že pokiaľ by súčasná koalícia nebola otvorila na rokovaní parlamentu riešenie
zmien v trestnoprávnej oblasti a najmä zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry boli by progresívci,
porazení vo voľbách vytiahli akékoľvek iné témy a našli si dôvod na obštrukcie. Len aby dokázali svojim
mecenášom, že poskytnuté benefity boli zaslúžené a že všetko urobia pre to aby zvrátili volebný
výsledok. Aby dokázali tým, ktorí zvolili súčasnú koaličnú vládu, že nedovolia výkonom svojho
poslaneckého mandátu, aby sa mohli napĺňať predvolebné sľuby. Medzi tie patrí aj zrušenie ÚŠP
a zmeny v trestných kódexoch, ktoré sledujú normalizáciu trestnej politiky štátu v súlade so štandardmi
okolitých krajín.