Z tohto je človeku až do plaču.
Manželka Milana Lučanského v bolesti napísala, že jej láskavo „dovolili“ ísť k nemocničnému lôžku, kde ležal jej umučený manžel, deň pred jeho smrťou – toto sú jej slová:
„Kým ja som mala za chrbtom Mikulcove komando pri posteli môjho muža, v nepriestrelných vestách a so samopalmi v ruke, pán minister vnútra Roman Mikulec sa zabával na chate v Martine na Martinských holiach, kde je do dnešného dňa.“
Pani Martina Lučanská smutne pokračuje:
„A tak sa pýtam sama seba: to naozaj chcem tak veľa, aby niekto tak kompetentný, ako je minister vnútra Roman Mikulec, v demokratickej krajine, ktorý zabezpečuje bezpečnosť a poriadok v nej, mu bolo naozaj zaťažko vyvesiť čiernu vlajku pred budovu ministerstva vnútra a vzdať mu tak úctu na počesť jeho pamiatke???“
Áno, presne to bolo potrebné – posielať komando so samopalmi k umierajúcemu chlapovi v bezvedomí. Lebo on bol to najväčšie ohrozenie Slovenska – ak by sa náhodou prebral, možno by svojej drahej žene povedal, ako ju ľúbi.
Kvôli tomuto tam museli byť Mikulcove hyeny? Kvôli tomuto sa do poslednej chvíle takto ponižujúco a surovo správali k hrdinovi, ktorý zo Slovenska vyprášil mafiu?
A viete, čo píše v tej istej dojemnej chvíli, zrejme naďalej z chaty v Martine, rozhýrený minister vnútra Mikulec?
On kope do statočných policajtov, ktorí sa odfotili pred horiacimi sviečkami pred budovou prezídia policajného zboru na počesť svojho bývalého prezidenta, ktorý poslal do basy vraždiacu mafiu…
Nesiaha Lučanskému ani po členky, ale má dosť odvahy po jeho smrti kopať do jeho pamiatky a vysmievať sa odvážnym policajtom, ktorí chceli vyjadriť svoju úctu hrdinovi. Taký je Mikulec. Presne ako jeho šéf Matovič. Podlý, zákerný, bezcitný.
Toto sú jednoducho dva svety. V tom prvom sú ľudia súcitní, empatickí a humánni. Vedia, čo prežíva rodina zosnulého, vidia, že Milan Lučanský bol umučený, krútia hlavou nad tým, prečo ho uštvali v kolúznej väzbe, pýtajú sa na jeho brutálne zranenia, sú šokovaní z toho, ako vláda klame… a najmä vyjadrujú úctu hrdinovi.
V tom druhom svete nedokážu ani len vyvesiť čiernu vlajku na počesť bývalého policajného prezidenta, ktorý na rozdiel od Mikulca pre Slovensko aj niečo urobil.
V tom druhom svete sa minister Naď vyhráža ľuďom, ktorí chcú odhaliť pravdu o tom, čo sa stalo v ružomberskej nemocnici. Zastrašuje, vypisuje odmeny, vrieska! A ešte aj troluje na stránke Lučanského syna – ako posledný surovec.
Nikto z nich sa Milanovi Lučanskému nepoďakoval za to, čo pre Slovensko vykonal. Ani len prezidentka. Keď zomrel novinár, tak tu všetci pobehovali ako šialení a predháňali sa vo vyjadreniach. Tam nevadili úniky zo spisov, tam nevadili dohady ľudí o tom, ako zomrel, tam nevadili výzvy na politickú zodpovednosť.
Teraz zomrel hrdina, ktorého k smrti dohnali oni – táto vláda. Majú na rukách krv. A odrazu mlčia. Odrazu nie je treba vyjadriť sústrasť. Odrazu netreba ísť zapáliť sviečku ani vyvesiť čiernu vlajku. Odrazu netreba odstúpiť.
Dva svety. Svet čestných ľudí. A svet surovej a nemorálnej Matovičovej mafie.
Vypadnite zo silvestrovskej chaty, choďte zapáliť sviečku, vyveste čiernu vlajku a odstúpte, pán Mikulec. Tak by sa zachoval čestný človek! Tak by sa zachoval chlap.
A ospravedlňte sa pani Lučanskej – za všetko to zlo, čo ste spolu s Matovičom a Naďom napáchali. Nestačí, ale aspoň ukážete štipku ľudskosti, ktorú zjavne ani jeden z vás nemáte.
Česť pamiatke generála Lučanského!