Pohľad z oboch strán mreží na nadužívanie kolúznej väzby a inštitútu kajúcnika v trestných konaniach




Ten­to člá­nok je reak­ciou na člán­ky JUDr. Pet­ra Šam­ka K na­du­ží­va­niu tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by v tres­tnom ko­na­ní (Práv­ne lis­ty 8.12.2020) a Kult ka­júc­ni­ka ako trend ro­ku 2020 ale­bo čo nás mô­že nau­čiť prí­pad pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka (Práv­ne lis­ty 29.12.2020).

V člán­ku čer­pám zo svo­jich dl­ho­do­bých osob­ných skú­se­nos­tí a poz­nat­kov ako ad­vo­ká­ta pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by v tres­tných ve­ciach a od 28.10.2019 aj z osob­ných  skú­se­nos­tí  vä­zob­né­ho stí­ha­nia v ko­lúz­nej väz­be v spo­je­ní s vy­uží­va­ním in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka. Môj člá­nok nie je ob­ha­jo­bou v mo­jom tres­tnom ko­na­ní – cí­tim však pot­re­bu vy­jad­riť sa ku sku­toč­nos­tiam uve­de­ných v člán­koch JUDr. Šam­ka, pou­ká­zať na reál­ne pod­mien­ky vo vý­ko­ne väz­by, naj­mä ko­lúz­nej, ako aj na niek­to­ré ne­žia­dú­ce tren­dy v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré sú žiaľ v pos­led­nej do­be príl­iš čas­to prí­tom­né v tres­tných ko­na­niach pri vy­uží­va­ní in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka.

Po­čas mo­jej praxe vý­ko­nu ad­vo­ká­cie od ro­ku 2002 som spoz­nal de­siat­ky prís­luš­ní­kov PZ, od ob­vod­ných od­de­le­ní, cez Ok­res­né, Kraj­ské ria­di­teľ­stvá Po­li­caj­né­ho zbo­ru, po  „elit­né“  jed­not­ky NA­KA (ÚBOK), spoz­nal som de­siat­ky pro­ku­rá­to­rov z Ok­res­ných, Kraj­ských pro­ku­ra­túr, ÚŠP GP SR, či pro­ku­rá­to­rov Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, spoz­nal som de­siat­ky sud­cov na všet­kých dru­hoch a stup­ňoch sú­dov po ce­lom úze­mí SR – kto­rých prá­cu si nes­mier­ne vá­žim a vo­či kto­rým ne­mô­žem mať ani náz­na­kom žiad­ne vý­hra­dy k ich čin­nos­ti a s kto­rý­mi som mal veľ­mi ko­rek­tné pra­cov­né skú­se­nos­ti a vzťa­hy. Veľ­mi by ma mr­ze­lo, ak by ob­sah toh­to člán­ku mal byť po­cho­pe­ný ako zne­vá­že­nie prá­ce a čin­nos­ti po­lí­cie, pro­ku­ra­tú­ry a sú­dov ako cel­ku. Kaž­do­pád­ne nie len ja, ale aj ve­ľa mo­jich ko­le­gov mô­že potvr­diť, že všet­ky mnou uvá­dza­né sku­toč­nos­ti v tom­to člán­ku je mož­né  pod­lo­žiť mno­hý­mi kon­krét­ny­mi a reál­ny­mi prí­pad­mi z praxe.

Ko­lúz­na väz­ba nie je vy­uží­va­ná na za­bez­pe­če­nie pro­ces­ných úko­nov, ale na „pro­duk­ciu“ ka­júc­ni­kov.

Dl­hotr­va­jú­ca ko­lúz­na väz­ba so všet­ký­mi jej ob­me­dzenia­mi (kto­ré pod­rob­nej­šie po­pí­šem v zá­ve­re toh­to člán­ku), ke­dy hlav­ným ar­gu­men­tom jej dô­vod­nos­ti je prá­ve oba­va z mož­né­ho ov­plyv­ňo­va­nia ka­júc­ni­kov, sú prá­ve tie fak­to­ry, kto­ré do­nú­tia množ­stvo ob­vi­ne­ných „vy­mäk­núť“  a spolu­pra­co­vať s OČTK. Ta­kí­to „vy­mäk­nu­tí“ ob­vi­ne­ní sa sta­va­jú ďal­ší­mi ka­júc­nik­mi, kto­rých vý­po­ve­de ma­jú za nás­le­dok ďal­šie vzná­ša­nie ob­vi­ne­ní, ďal­šie vä­zob­né stí­ha­nia, ale­bo predl­žo­va­nie tr­va­nia le­ho­ty väz­by pô­vod­ných ob­vi­ne­ných, naj­mä tých, kto­rí sa do­po­siaľ nep­riz­na­li ale­bo po­pie­ra­jú vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov. To­to  je de fac­to zo stra­ny OČTK (a žiaľ pri­čas­to aj zo stra­ny ko­na­jú­cich vä­zob­ných sú­dov) po­va­žo­va­né a pre­zen­to­va­né ako potvr­dzo­va­nie dô­vod­nos­ti vä­zob­né­ho stí­ha­nia tých ob­vi­ne­ných, kto­rí sa nep­riz­ná­va­jú k tres­tnej čin­nos­ti a po­pie­ra­jú prav­di­vosť vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov. A to bez oh­ľa­du na reál­nu prav­di­vosť vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov a bez vy­ko­na­nia  ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia oh­ľa­dom ove­re­nia prav­di­vos­ti vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov. Naj­čas­tej­ším ar­gu­men­tom oh­ľad­ne vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov a dô­vod­nos­ti väz­by ob­vi­ne­ných po­pie­ra­jú­cich ich vý­po­ve­de je tvr­de­nie, že pred­sa aj ďal­ší ka­júc­ni­ci preu­ka­zu­jú  „prav­di­vosť“ vý­po­ve­dí pô­vod­ných ka­júc­ni­kov.  Pri ta­kom­to vy­uží­va­ní in­šti­tú­tu ko­lúz­nej väz­by sa hlav­ne pri ob­vi­ne­ných po­pie­ra­jú­cich svo­ju tres­tnú čin­nosť a vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov nas­to­ľu­je otáz­ka, či úče­lom ko­lúz­nej väz­by je sku­toč­ne za­bez­pe­če­nie dis­po­zí­cie ob­vi­ne­né­ho pre OČTK. Z ak­tuál­nych tren­dov roz­ho­do­va­cej praxe to­tiž skôr vy­plý­va, že úče­lom ko­lúz­nej väz­by má byť „pro­duk­cia“ ďal­ších ka­júc­ni­kov, nie za­bez­pe­če­nie, aby bol ob­vi­ne­ný k dis­po­zí­cii OČTK na prom­ptnú reali­zá­ciu pro­ces­ných úko­nov.

Je mož­né úpl­ne op­ráv­ne­ne sa dom­nie­vať, že vy­ššie uve­de­né na­du­ží­va­nie ko­lúz­nej väz­by v spo­ji­tos­ti s praxou „vý­me­ny“ vä­zob­né­ho stí­ha­nia za  pos­ta­ve­nie ka­júc­ni­ka sa stal ne­bez­peč­ným tren­dom v pos­tu­pe OČTK. Ta­ká­to prax ne­mô­že pred­sta­vo­vať nič iné, iba nát­la­ko­vý pros­trie­dok na priz­na­nie a spolu­prá­cu vý­me­nou za stí­ha­nie na slo­bo­de, čo sí­ce  na pr­vý poh­ľad  mô­že vy­vo­lať zda­nie „uľah­če­nia“  prá­ce OČTK a nas­to­le­nia spra­vod­li­vos­ti, ale pri de­tail­nej­šom  poh­ľa­de je ta­ká­to prax po­pie­ra­ním nie­len zá­klad­ných zá­sad, ale aj sa­mot­né­ho zmys­lu tres­tné­ho ko­na­nia. Na sta­no­ve­nie ob­jek­tív­nej dô­vod­nos­ti pred­pok­la­du, že vä­zob­ne stí­ha­ná oso­ba bu­de aj prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná nie je mož­né po­va­žo­vať spo­je­nie iba nie­koľ­kých „pazz­le di­eli­kov“ kto­ré do se­ba zdan­li­vo za­pa­da­jú. Tres­tné ko­na­nia vrá­ta­ne vä­zob­ných ko­na­ní je pot­reb­né vní­mať ako kon­ti­nuál­ny pro­ces, kto­ré­ho cie­ľom je hľa­da­nie ob­jek­tív­nej prav­dy, spo­ľah­li­vé us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu, o kto­rom nie sú žiad­ne po­chyb­nos­ti, ako aj od­ha­ľo­va­nie a spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie sku­toč­ných pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti.

Opod­stat­ne­nosť vy­ššie uve­de­nej dom­nien­ky na­du­ží­va­nia ko­lúz­nej väz­by v spo­ji­tos­ti s in­šti­tú­tom ka­júc­ni­ka je mož­né vy­vo­diť z nas­le­dov­ných sku­toč­nos­tí:

Tak­mer všet­ci vä­zob­ne stí­ha­ní sú vza­tí do väz­by z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1, písm. b), c) Tres­tné­ho po­riad­ku, t.j.  z dô­vo­dov ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by.

Tak­mer všet­ci vä­zob­ne stí­ha­ní ob­vi­ne­ní sú umies­tňo­va­ní do Ústa­vov na vý­kon väz­by znač­ne vzdia­le­ných od mies­ta vy­šet­ro­va­nia, byd­lis­ka ob­vi­ne­ných a naj­mä sí­diel ich ob­haj­cov. Ak vä­zob­ný súd neak­cep­tu­je návrh pro­ku­ra­tú­ry na umies­tne­nie ob­vi­ne­né­ho do vzdia­le­né­ho ÚVV, tak­mer vzá­pä­tí po vza­tí do väz­by sú ob­vi­ne­ní es­kor­to­va­ní do vzdia­le­nej­ších väz­níc na prí­kaz pro­ku­rá­to­ra. Reál­nym cie­ľom toh­to pos­tu­pu je mi­ni­ma­li­zo­vať kon­takt ob­vi­ne­ný – ob­haj­ca, čo sa­moz­rej­me vy­tvá­ra znač­ný tlak na psy­chi­ku ob­vi­ne­né­ho.

Tak­mer vždy je dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by naj­mä oba­va z mož­né­ho ov­plyv­ňo­va­nia  „ka­júc­ni­kov“, kto­rí stá­li za vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, resp. ka­júc­ni­kov, kto­rí ne­bo­li ani vza­tí do väz­by (resp. ne­bol po­da­ný návrh na ich vza­tie do väz­by a pod  hroz­bou vä­zob­né­ho stí­ha­nia sa roz­hod­li spolu­pra­co­vať ale­bo za­ča­li spolu­pra­co­vať po krát­kom po­by­te vo väz­be).

Tak­mer vždy je u ob­vi­ne­ných v ko­lúz­nej väz­be zne­mož­ne­ná ich ko­mu­ni­ká­cia s prí­buz­ný­mi – ne­po­vo­le­ním te­le­fo­no­va­nia z ÚVV ro­di­ne, a ne­po­vo­le­ním náv­štev prí­buz­ných v ÚVV – čas­to na zá­kla­de ar­bit­rár­nych roz­hod­nu­tí o ne­po­vo­le­ní náv­štev te­le­fo­no­va­nia, bez aké­ho­koľ­vek reál­ne­ho zdô­vod­ne­nia (iba s pou­ka­zom na zá­kon o vý­ko­ne väz­by 221/2006 Z.z. a „cha­rak­ter“ tres­tnej čin­nos­ti). Poš­ta ide cez kon­tro­lu OČTK – je úpl­ne bež­né, ak list ide jed­ným sme­rom (ob­vi­ne­ný – ro­di­na, ro­di­na – ob­vi­ne­ný ) 2-3 týž­dne, nie je vý­nim­kou ani 4-5 týž­dňov na za­sla­nie a do­ru­če­nie poš­ty. Uve­de­né má naj­viac pô­so­biť na psy­chi­ku ob­vi­ne­né­ho v ko­lúz­nej väz­be, ne­po­vo­le­nie te­le­fo­no­va­nia a náv­štev má  „zlo­miť“ ob­vi­ne­ných – ho­ci s pou­ka­zom na Smer­ni­cu Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy č. 2013/48/EU je mi­ni­mál­nym štan­dar­dom po­vo­le­nie ko­mu­ni­ká­cie pri­naj­men­šom s jed­nou ozna­če­nou oso­bou – a ho­ci ob­vi­ne­ní a ob­haj­ca ne­po­vo­le­nie náv­štev, te­le­fo­no­va­nia vy­šet­ro­va­te­ľom  na­pá­da pos­tu­pom pod­ľa ust. § 210 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Žia­dos­ti o pres­kú­ma­nie pos­tu­pu po­li­caj­ta pro­ku­rá­tor od­mie­ta  pod­ne­ty ako ne­dô­vod­né (k vý­ko­nu do­zo­ru pro­ku­rá­to­ra sa pod­rob­nej­šie vy­jad­rím niž­šie), ho­ci ide o jed­noz­nač­né po­ru­šo­va­nie práv ob­vi­ne­ných a ich ro­din­ných prís­luš­ní­kov. Uve­de­né je o to ab­sur­dnej­šie, že v zmys­le ust. zák. 221/2006 Z. z. o vý­ko­ne väz­by sú te­le­fo­ná­ty s oso­ba­mi  (ok­rem ob­haj­cov) nah­rá­va­né a ar­chi­vo­va­né, mô­žu byť reali­zo­va­né v prí­tom­nos­ti OČTK či prís­luš­ní­kov ZVJS a tak­tiež pri náv­šte­vách prí­buz­ných v ÚVV si OČTK mô­žu vy­me­niť svo­ju prí­tom­nosť. Ta­ký­to pos­tup je jed­noz­nač­ne čis­tým nát­la­ko­vým pros­tried­kom na ob­vi­ne­ných.

Vý­slu­chy ko­run­ných  sved­kov a  ka­júc­ni­kov sú čas­to krát plá­no­va­né dl­hé me­sia­ce po vza­tí do väz­by, dô­ka­zy navr­ho­va­né ob­vi­ne­ný­mi a ich ob­haj­ca­mi, kto­ré ma­jú vy­vra­cať tvr­de­nia pro­ti ob­vi­ne­ným sú ta­kis­to vy­ko­ná­va­né s nie­koľ­ko­me­sač­ný­mi ones­ko­re­nia­mi. Tak­tiež vy­ko­ná­va­nie množ­stva ne­pod­stat­ných vý­slu­chov s oh­ľa­dom na vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných má slú­žiť na preu­ká­za­nie doj­mu ob­tiaž­nos­ti ve­ci a o ak­tív­nom prís­tu­pe k vy­šet­ro­va­niu, aby sa ne­da­lo ho­vo­riť o ne­čin­nos­ti OČTK, ho­ci tie sú po­vin­né vy­ko­ná­vať pred­nos­tne úko­ny vo vzťa­hu k vä­zob­ne stí­ha­ným ob­vi­ne­ným. Ab­sur­dným je nap­lá­no­va­nie vý­slu­chov ka­júc­ni­kov (po me­sia­coch od vza­tia do väz­by ob­vi­ne­ných) tak, že vý­slu­chy „ko­run­ných sved­kov“ a ka­júc­ni­kov sa  „nes­tih­nú“  do­kon­čiť v plá­no­va­nom ter­mí­ne, a ich do­po­ču­tia sa nap­lá­nu­jú o ďal­šie me­sia­ce – čo je sa­moz­rej­me dô­vo­dom na pok­ra­čo­va­nie vo väz­be u vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných. Ten­to spô­sob je ab­surd­ný a neak­cep­to­va­teľ­ný aj pre­to, že ta­kým­to spô­so­bom, ke­dy sú ka­júc­ni­ci vy­po­čú­va­ní/do­po­čú­va­ní s od­stu­pom me­sia­cov, tí­to si  „zra­zu“ spo­me­nú na ve­ci, o kto­rých pri pred­chá­dza­jú­cich vý­slu­choch nič ne­ve­de­li, ale­bo si na tie  ve­ci „nes­po­mí­na­li“.

Ak je vy­ššie uve­de­ná  „tak­ti­ka“ na­pá­da­ná ob­vi­ne­ný­mi, či ob­ha­jo­bou, tak ar­gu­men­tom pro­ku­ra­tú­ry, a žiaľ čas­tok­rát aj vä­zob­ných sú­dov je ar­gu­ment o pro­ces­nej sa­mos­tat­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa, a to že plá­no­va­nie ako aj spô­sob vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je v pl­nej kom­pe­ten­cii vy­šet­ro­va­te­ľa. Ten­to ná­zor však ne­po­va­žu­jem za správ­ny – pre­to­že je v pria­mom roz­po­re s po­vin­nos­ťa­mi OČTK, tak vy­šet­ro­va­te­ľa ako aj pro­ku­ra­tú­ry. Tie­to po­vin­nos­ti im vy­plý­va­jú pria­mo z Ústa­vy SR, ale tiež  naj­mä z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku uve­de­ných v zá­klad­ných zá­sa­dách tres­tné­ho ko­na­nia v §  2 Tres­tné­ho po­riad­ku, naj­mä ust. §2 ods.1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7, ods. 9, ods. 10 s dô­ra­zom na ust. § 2 ods. 6 a ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku , tak­tiež ust. § 119 Tres­tné­ho po­riad­ku, ust. § 201 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, a ust. § 230 Tres­tné­ho po­riad­ku a iné (po­vin­nos­ti  vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra). Ne­ho­vo­riac o tom, že OČTK sú vo všeo­bec­nos­ti po­vin­né vo vä­zob­ných ve­ciach pos­tu­po­vať s urý­chle­ním a oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou. Nes­po­chyb­ňu­jem pro­ces­nú sa­mos­tat­nosť po­li­caj­ta/vy­šet­ro­va­te­ľa, av­šak tá­to nes­mie byť v roz­po­re s ich zá­kon­ný­mi po­vin­nos­ťa­mi. Tak­ti­ka vy­šet­ro­va­te­ľa pri plá­no­va­ní úko­nov a vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov však mu­sí  reš­pek­to­vať us­ta­no­ve­nia Ústa­vy SR – naj­mä čl. 2, ods. 2, pod­ľa kto­ré­ho „štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon“.

U vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných čas­to do­chá­dza k práv­nej „nad­kva­li­fi­ká­cii“ skut­kov tak, aby sa jed­na­lo o obzvlášť zá­važ­né zlo­či­ny. Uve­de­ná prak­ti­ka vý­raz­ne li­mi­tu­je ob­vi­ne­ných dos­tať sa z väz­by s ar­gu­men­tom, že sú ob­vi­ne­ní z obzvlášť zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti a te­da nie je mož­né vy­uži­tie in­šti­tú­tov nah­rá­dza­jú­cich väz­bu. Čo je pre mňa za­rá­ža­jú­ce, vä­zob­né sú­dy čas­to vô­bec ne­rea­gu­jú na ná­miet­ky ob­vi­ne­ných a ob­ha­jo­by o zjav­nej nad­kva­li­fi­ká­cii skut­kov, tú­to nad­kva­li­fi­ká­ciu pou­ží­va­jú ako ar­gu­ment na za­mie­ta­nie žia­dos­tí o pre­pus­te­nie z väz­by, predl­žo­va­nie väz­by, na ne­nah­rá­dzanie väz­by in­šti­tút­mi nah­rá­dza­jú­ci­mi väz­bu – ho­ci zjav­ná nad­kva­li­fi­ká­cia skut­kov spo­chyb­ňu­je sa­mot­ný ma­te­riál­ny dô­vod väz­by – dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia (ma­te­riál­ny dô­vod väz­by to­tiž chý­ba nie­len vte­dy, ak sa ja­ví, že ob­vi­ne­ný sa skut­ku ne­do­pus­til, ale aj vte­dy, ak sa ja­ví, že ta­ký­to sku­tok nie je správ­ne kva­li­fi­ko­va­ný). Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku je to­tiž zá­klad­nou pod­mien­kou nie­len zá­kon­nos­ti ob­vi­ne­nia, ale aj zá­kon­nos­ti väz­by (Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III. ÚS 29/2015 z 18.2.2015).

Tak­mer okam­ži­té pre­pus­te­nie z väz­by ob­vi­ne­ných, kto­rí sa roz­hod­nú priz­nať sa a us­ved­čo­vať iných z tres­tnej čin­nos­ti, naj­mä tých spolu­ob­vi­ne­ných, kto­rí po­pie­ra­jú pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a kto­rí ne­gu­jú vý­po­ve­de „pr­vot­ných“ ka­júc­ni­kov. Priz­na­nie sa k tres­tnej čin­nos­ti a spolu­prá­ca nie je v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku dô­vo­dom na pre­pus­te­nie z väz­by – nao­pak, pre­pus­te­nie z väz­by  „za od­me­nu“ je aj v zmys­le slo­ven­skej ju­di­ka­tú­ry po­va­žo­va­né za nep­rí­pus­tné s oh­ľa­dom na ju­di­ka­tú­ru ESĽP. Ta­kis­to vnút­roš­tát­na ju­di­ka­tú­ra uvá­dza, že pre­pus­te­nie z väz­by za po­pi­so­va­ných pod­mie­nok je mož­né po­va­žo­vať za pou­ží­va­nie väz­by ako nát­la­ko­vé­ho pros­tried­ku na vy­nú­te­nie priz­na­nia (napr. NSSR 6 Tost 6/2017 zo dňa 22.2.2017, 6 Tost 9/2017 zo dňa 14.3.2017 – „ Pre­púš­ťa­nie ob­vi­ne­ných z väz­by na slo­bo­du pro­ku­rá­to­rom po tom, čo sa priz­na­li k spá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti a za­ča­li us­ved­čo­vať spolu­pá­cha­te­ľov naz­na­ču­je, že väz­ba u tých­to ob­vi­ne­ných moh­la byť pros­tried­kom k vy­nú­te­niu priz­na­nia, čo je ne­zá­kon­né“).

„Nad­prá­ca“  ope­ra­tív­nych pra­cov­ní­kov, kto­rí pri­čas­to  „nav­šte­vu­jú“ ob­vi­ne­ných vo väz­be (sa­moz­rej­me bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu), kto­rým po­nú­ka­jú pre­pus­te­nie z väz­by (nie úľa­vy v tres­tnom ko­na­ní) vý­me­nou za priz­na­nie a za spolu­prá­cu, us­ved­čo­va­nie svo­jich spolu­ob­vi­ne­ných, resp. iných osôb.

Úče­lo­vé spá­ja­nie via­ce­rých tres­tných ko­na­ní do­ko­py – čo vždy bu­dí do­jem ob­tiaž­nos­ti a roz­sia­hlos­ti ve­ci, zvy­šu­je zá­važ­nosť ve­ci, čo je čas­to ar­gu­men­tom na dr­ža­nie ob­vi­ne­ných vo väz­be (pri­čom čas­to nás­led­ne dôj­de k opä­tov­né­mu roz­de­le­niu tres­tných ko­na­ní, k vy­lú­če­niu ve­cí zo spo­loč­né­ho ko­na­nia – čo je v roz­po­re so sku­toč­ným úče­lom a zmys­lom toh­to in­šti­tú­tu).

Vy­lu­čo­va­nie ka­júc­ni­kov na sa­mos­tat­né ko­na­nia tí­to po­tom vy­po­ve­da­jú v pô­vod­ných ko­na­niach ako sved­ko­via, čo má z poh­ľa­du OČTK vzbu­diť väč­šiu dô­kaz­nú si­lu ta­kých­to vý­slu­chov, pre­to­že ob­vi­ne­ný mô­že kla­mať, ale sve­dok nie.

Pre­hlia­da­nie vý­raz­ných a vý­znam­ných roz­po­rov v jed­not­li­vých vý­po­ve­diach to­ho – kto­ré­ho ka­júc­ni­ka, a zjav­né pre­hlia­da­nie vý­znam­ných roz­po­rov vo vý­po­ve­diach me­dzi jed­not­li­vý­mi ka­júc­nik­mi nav­zá­jom.

Ne­vy­ko­ná­va­nie kon­fron­tá­cií me­dzi ka­júc­nik­mi a ob­vi­ne­ný­mi, ho­ci o to ob­vi­ne­ní ale­bo ob­ha­jo­ba opa­ko­va­ne žia­da­jú, resp. ne­vy­ko­na­nie kon­fron­tá­cií v čo naj­skor­šom mož­nom ter­mí­ne.

Pre­hlia­da­nie vý­znam­ných sku­toč­nos­tí o tres­tnej čin­nos­ti  „pô­vod­ných“ ka­júc­ni­kov, kto­ré vy­plý­va­jú z vý­po­ve­dí sved­kov, z vý­po­ve­dí  „ďal­ších“ ka­júc­ni­kov, z vý­po­ve­dí poš­ko­de­ných – pri­čom sa „pô­vod­ní“ ka­júc­ni­ci  „za­bud­li“  k tej­to tres­tnej čin­nos­ti priz­nať, za­ml­ča­li ju. Pô­vod­ným ka­júc­ni­kom nie sú vzná­ša­né ob­vi­ne­nia za tres­tnú čin­nosť, ku kto­rej sa nep­riz­na­li. Zá­sa­da ofi­cia­li­ty vy­jad­re­ná v ust. § 2 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku o po­vin­nos­ti pro­ku­rá­to­ra stí­hať všet­ky tres­tné či­ny, o kto­rých sa doz­ve­del ako­by ani neexis­to­va­la. (OČTK nech­cú pri­pus­tiť zne­vie­ro­hod­ne­nie  spolu­pra­cu­jú­ce­ho ka­júc­ni­ka, a nech­cú si „poh­ne­vať“  ka­júc­ni­ka vzná­ša­ním ob­vi­ne­ní, aby nep­res­tal spolu­pra­co­vať).

Zvláš­tne plá­no­va­nie ter­mí­nov vý­slu­chov naj­mä ka­júc­ni­kov (aj za ce­nu zme­ny ter­mí­nov iných úko­nov) tak, aby tí­to vy­po­ve­da­li vo veľ­mi krát­kej do­be pred roz­ho­do­va­ním o väz­be ob­vi­ne­ných po­pie­ra­jú­cich pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti – tes­ne pred roz­ho­do­va­ním o žia­dos­tiach o pre­pus­te­nie z väz­by, ale naj­mä tes­ne pred roz­ho­do­va­ním o predĺže­ní či nep­redĺže­ní le­ho­ty tr­va­nia väz­by – a tie­to vý­po­ve­de, kto­ré sú sa­moz­rej­me v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných vo väz­be, sú dô­vo­dom na ne­vy­ho­ve­nie žia­dos­tiam o pre­pus­te­nie z väz­by, a pri­čas­to sú dô­vo­dom na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by.

Vzná­ša­nie no­vých ob­vi­ne­ní vä­zob­ne stí­ha­ným ob­vi­ne­ným po­pie­ra­jú­cich pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti  len  na zá­kla­de tvr­de­ní  „no­vých“ ka­júc­ni­kov, pri­čom na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pos­ta­ču­je aj ni­čím neo­ve­re­né, ne­potvr­de­né tvr­de­nie je­di­né­ho  no­vé­ho ka­júc­ni­ka. Tie­to no­vé ob­vi­ne­nia ma­jú pô­so­biť na „zlo­me­nie“  tých ob­vi­ne­ných, kto­rí po­pie­ra­jú pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a tvr­de­nia ka­júc­ni­kov, ako aj na ich zotr­va­nie vo väz­be. V tých­to prí­pa­doch OČTK ap­li­ku­je zá­sa­du ofi­cia­li­ty tak­mer okam­ži­te.

Ig­no­ro­va­nie sku­toč­nos­tí sved­čia­cich v pros­pech vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných, ig­no­ro­va­nie opa­ko­va­ných  návr­hov vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia .

Zvláš­tna a nep­ri­me­ra­ná  „spolu­prá­ca“  OČTK s mé­dia­mi, kto­ré dis­po­nu­jú in­for­má­cia­mi pria­mo od OČTK a   „po­má­ha­jú“   OČTK pri zdô­vod­ňo­va­ní vzná­ša­ní ob­vi­ne­ní a vä­zob­ných stí­ha­ní. Je mož­né po­zo­ro­vať nao­zaj zvlášt­ny fe­no­mén, že v prí­pa­doch, keď je od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­ní veľ­mi vág­ne, pria­mo v roz­po­re s ust. § 206 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku –  „v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se … na nez­ná­mom mies­te, pres­ne ne­zis­te­ným spô­so­bom … s ďal­ší­mi bliž­šie nes­to­tož­ne­ný­mi oso­ba­mi … „ – vte­dy ma­jú mé­dia ta­ké množ­stvo in­for­má­cií, že tie­to sú schop­né vplý­vať na ve­rej­nosť, spo­lo­čen­skú mien­ku tak, že je nut­né a dô­vod­né vzná­šať ob­vi­ne­nia a vä­zob­ne stí­hať ob­vi­ne­né oso­by. Mé­dia ako­by od­ôvod­ňo­va­li ale­bo dopl­ňo­va­li dô­vod­nosť ob­vi­ne­ní.

Veľ­mi zá­važ­ným fe­no­mé­nom je úče­lo­vé za­vá­dzanie vä­zob­ných sú­dov zo stra­ny OČTK, naj­mä pro­ku­ra­tú­ry v návr­hoch na vza­tie do väz­by, v návr­hoch na predl­žo­va­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by, vo vy­jad­re­niach/sta­no­vis­kách k žia­dos­tiam o pre­pus­te­nie z väz­by – pri­čom v tých­to po­da­niach sú uvá­dza­né ar­gu­men­ty, kto­ré vô­bec ne­ma­jú opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní, ale­bo do­kon­ca sú v roz­po­re s vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním, vy­chá­dza­jú z dom­nie­nok a konštruk­cií, kto­rých je­di­ným cie­ľom je vziať do väz­by, resp. udr­žať vo väz­be tých, kto­rí po­pie­ra­jú pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a po­pie­ra­jú tvr­de­nia ka­júc­ni­kov.

V sú­vis­los­ti s po­vin­nos­ťou pro­ku­ra­tú­ry vy­ko­ná­vať do­zor nad zá­kon­nos­ťou v príp­rav­nom ko­na­ní je nut­né kon­šta­to­vať, že v mno­hých prí­pa­doch od­ôvod­ne­ných sťaž­nos­tí na pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľov pro­ku­ra­tú­ra tak­mer vždy tie­to od­mie­ta, a to bez oh­ľa­du na ich dô­vod­nosť, čas­to bez reál­ne­ho zdô­vod­ne­nia len pros­tým kon­šta­to­va­ním, že ne­bo­li zis­te­né žiad­ne po­chy­be­nia. Vy­šet­ro­va­te­lia si nad mno­hý­mi svo­ji­mi po­chy­be­nia­mi ani ne­lá­mu hla­vu, do­kon­ca sa­mi vy­zý­va­jú ob­ha­jo­bu na po­da­nie žia­dos­tí o pres­kú­ma­nie ich pos­tu­pu – súc si ve­do­mí, že ich pro­ku­ra­tú­ra jed­no­du­cho  „podr­ží“ . 

Ka­júc­nik a mož­nos­ti je­ho mo­ti­vá­cie z hľa­dis­ka je­ho osob­né­ho pos­to­ja a vnú­tor­né­ho vní­ma­nia si­tuácie

Úče­lom toh­to člán­ku nie je spo­chyb­ňo­va­nie zá­kon­nos­ti in­šti­tú­tu tzv. ka­júc­ni­ka ale­bo vo­la­nie po zme­ne práv­nej úp­ra­vy. Dom­nie­vam sa však, že ten­to in­šti­tút je v pos­led­nej do­be na­du­ží­va­ný a zneu­ží­va­ný spô­so­bom, kto­rý je znač­ne vzdia­le­ný zá­klad­ným zá­sa­dám a prin­cí­pom tres­tné­ho ko­na­nia, aj sa­mot­né­mu zmys­lu a úče­lu in­šti­tú­tu tzv. ka­júc­ni­ka.  Ka­júc­ni­ka je to­tiž vždy pot­reb­né vní­mať pre­dov­šet­kým ako ľud­skú by­tosť, kto­rá sa ok­rem ob­jek­tív­nych pod­ne­tov a ra­cio­nál­ne­ho hod­no­te­nia cel­kom ur­či­te ria­di aj svo­ji­mi osob­ný­mi pos­toj­mi a vnú­tor­ným vní­ma­ním si­tuácie, v kto­rej  sa na­chá­dza. V sú­čas­nos­ti sa však na ka­júc­ni­ka ne­po­ze­rá ako na ľud­skú by­tosť, kto­rá mô­že mať veľ­mi rôz­no­ro­dý a sub­jek­tív­ny roz­sah mo­ti­vá­cií stať sa ka­júc­ni­kom, ale ako na ne­dot­knu­teľ­ný práv­ny in­šti­tút, aký­si „stroj“ na prav­du tak­mer na úrov­ni de­tek­to­ra lži. Ten­to nes­práv­ny prís­tup je mož­né vy­jad­riť  nas­le­dov­ne pou­ží­va­ný­mi ar­gu­men­tmi zo stra­ny OČTK a sú­dov, kto­ré sa sta­li aký­mi­si ka­júc­nic­ký­mi „man­tra­mi“:

  1. Ka­júc­nik ne­má dô­vod uvá­dzať nep­rav­du, veď us­ved­ču­je aj sám se­ba, a ak by sa zis­ti­lo, že kla­me, pri­šiel by o všet­ky be­ne­fi­ty

–          Ka­júc­ni­ci čas­to k vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti uvá­dza­jú len to, čo je už preu­ká­za­né, resp. tie sku­toč­nos­ti, pri kto­rých neu­ve­dú nič nad rá­mec to­ho, čo sa ja­ví ako preu­ká­za­né vo vzťa­hu k ich oso­be.

–          Ani preu­ká­za­nie, že ka­júc­nik kla­me vô­bec ne­mu­sí zna­me­nať stra­tu be­ne­fi­tov. Pre OČTK sú niek­to­rí ka­júc­ni­ci  „príl­iš cen­ní“  a ich be­ne­fi­ty sa za­cho­va­jú aj po­tom ako sa sta­ne ich klam­stvo zjav­ným.

–          Väč­ši­na ka­júc­ni­kov sa vy­ku­pu­je zo zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti, za kto­rú by im hro­zi­lo dl­ho­roč­né od­ňa­tie slo­bo­dy (čas­to v tr­va­ní 15-20 ro­kov), pre­to ris­ko­vať us­ved­če­nie z klam­stva, stra­tu be­ne­fi­tov, či do­kon­ca tres­tné stí­ha­nie pre kri­vé ob­vi­ne­nie ale­bo kri­vú vý­po­veď v po­rov­na­ní s mož­nos­ťou, že klam­stvo ne­bu­de od­ha­le­né a za to zís­kať bez­tres­tnosť, či zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je pre ka­júc­ni­kov veľ­mi vý­raz­nou mo­ti­vá­ciou klam­stvo pos­tú­piť a ris­ko­vať  (bež­né je zo sadz­by 20-25 ro­kov až do­ži­vo­tie zní­že­nie tres­tu na trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 8 ro­kov – v zmys­le ust. § 39 ods. 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, čo je naj­niž­ší mož­ný trest, ako dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je as­poň 15 ro­kov).

  1. Ka­júc­nik vy­po­ve­dal pod­rob­ne, de­tail­ne a je nep­rav­de­po­dob­né, že by si ta­ké­to kon­krét­ne ve­ci mo­hol vy­my­slieť

–          Aj ten­to ar­gu­ment je nut­né vní­mať kri­tic­ky. Ka­júc­nik opi­su­je vlas­tnú tres­tnú čin­nosť, nás­led­ne časť znej zva­ľu­je na inú oso­bu, čím zľah­ču­je svo­ju tres­tnú čin­nosť, vy­tvá­ra si vlas­tné ali­bi  a ob­vi­ňo­va­ním inej oso­by/iných osôb napĺňa svo­ju fun­kciu ka­júc­ni­ka – us­ved­čo­vať iné oso­by. Zo sub­jek­tív­ne­ho vní­ma­nia ka­júc­ni­ka je vždy jed­no­duch­šie vy­po­ve­dať na iné oso­by ako od­ha­ľo­vať vlas­tnú tres­tnú čin­nosť.

–          Veľ­mi cit­li­vo je pot­reb­né pris­tu­po­vať k vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka, keď o tres­tnej čin­nos­ti vie z po­ču­tia, z mé­dií, z inter­ne­tu – zo zve­rej­ne­ných roz­hod­nu­tí sú­dov, pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré sú sí­ce ano­ny­mi­zo­va­né, av­šak poz­na­júc okol­nos­ti ľah­ko iden­ti­fi­ku­je oso­by, a v roz­hod­nu­tiach sí­ce ab­sen­tu­je pres­né ozna­če­nie osôb, av­šak skut­ky sú pod­rob­ne po­pí­sa­né, mno­hé roz­hod­nu­tia v se­be ob­sa­hu­jú ce­lý po­pis skut­kov z uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (kto­ré sú čas­to sú­čas­ťou tých­to roz­hod­nu­tí).

–          Rov­na­ko veľ­mi kri­tic­ky je pot­reb­né pris­tu­po­vať ku ka­júc­ni­kom, kto­rí sa roz­hod­nú pre spolu­prá­cu po­čas pre­bie­ha­jú­ce­ho tres­tné­ho ko­na­nia (čas­to po­čas vä­zob­né­ho stí­ha­nia) a kto­rí ma­jú k dis­po­zí­cií uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a vý­po­ve­de svo­jich spolu­ob­vi­ne­ných, sved­kov, poš­ko­de­ných – so všet­ký­mi pod­rob­nos­ťa­mi a de­tail­mi. V ta­kom­to prí­pa­de má ka­júc­nik vy­slo­ve­ne pries­tor na vy­tvo­re­nie „tak­ti­ky“ vý­po­ve­de,  kto­rú mô­že „pris­pô­so­biť“  vo svoj pros­pech a zá­ro­veň tak, aby pô­so­bi­la hod­no­ver­ne a v sú­la­de s vý­po­ve­ďa­mi iných osôb.

–          Žiaľ exis­tu­jú in­dí­cie, že by v niek­to­rých prí­pa­doch moh­li mať ka­júc­ni­ci do­kon­ca pod­rob­né in­for­má­cie pria­mo od OČTK.

Ako ad­vo­kát som v mi­nu­los­ti za­stu­po­val mno­hé oso­by v tres­tných ko­na­niach,  kto­ré dnes vy­stu­pu­jú v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ka­júc­ni­kov, a pria­mo tie­to oso­by mi v mi­nu­los­ti pri ich ob­ha­jo­be (nie­ke­dy) uvied­li, čo sa nao­zaj sta­lo, a pre­to viem, že dnes v pos­ta­ve­ní ka­júc­ni­kov  kla­mú. Som však via­za­ný ad­vo­kát­skou ml­čan­li­vos­ťou, keď­že som sa o tých­to sku­toč­nos­tiach doz­ve­del pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by a pre­to o nich ne­mô­žem ho­vo­riť. Z osob­nej skú­se­nos­ti však viem, že ka­júc­ni­ci ma­jú mo­ti­vá­ciu ho­vo­riť nep­rav­du, kri­vo vy­po­ve­dať, kri­vo ob­vi­ňo­vať iné oso­by a za­ml­čo­vať mno­hé pod­stat­né sku­toč­nos­ti vo vzťa­hu ku svo­jej oso­be v sna­he za­bez­pe­čiť si rôz­ne vý­ho­dy – bez­tres­tnosť, zní­že­nie tres­tu, pre­pus­te­nie z väz­by.

Ho­ci od­bor­nej ve­rej­nos­ti je už od kon­ca ro­ka 2019 veľ­mi dob­re zná­my roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Adam­čo vs. SR, kom­pe­ten­tné or­gá­ny ako­by exis­ten­ciu toh­to roz­hod­nu­tia pre­hlia­da­li a nao­pak ko­na­jú pres­ne v du­chu to­ho, čo ESĽP štát­nym or­gá­nom v sú­vis­los­ti s in­šti­tú­tom ka­júc­ni­ka vy­čí­tal  (roz­su­dok ESĽP zo dňa 12.11.2019 vo ve­ci č. 45084/14 – Adam­čo pro­ti Slo­ven­sku). V uve­de­nej ve­ci ESĽP roz­ho­dol o po­ru­še­ní prá­va na spra­vod­li­vé ko­na­nie za­ru­če­né­ho člán­kom 6 Do­ho­vo­ru na ochra­nu ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, keď ako je­di­ný roz­ho­du­jú­ci dô­kaz k preu­ká­za­niu vi­ny sved­či­la vý­po­veď ka­júc­ni­ka bez jej pod­lo­že­nia iný­mi pria­my­mi dô­kaz­mi. Aj po vy­da­ní roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Adam­čo vs. SR  sa však na­mies­to opatr­nej­šie­ho a kri­tic­kej­šie­ho prís­tu­pu k vy­uží­va­niu in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka stal pres­ný opak. V ro­ku 2020 sa ten­to in­šti­tút stal „pi­lie­rom“ čin­nos­ti naj­mä elit­ných zlo­žiek NA­KA vo všet­kých me­diál­ne zná­mych kau­zách. Dom­nie­vam sa, že mnou uve­de­né sku­toč­nos­ti preu­ka­zu­jú ne­ga­tív­ne sme­ro­va­nie v tres­tných ko­na­niach, a je na­mies­te za­my­slieť sa nad na­du­ží­va­ním väz­by všeo­bec­ne, naj­mä ko­lúz­nej, a jej tr­va­nia. Tak­tiež je na mies­te uro­biť opat­re­nia k za­me­dzeniu na­du­ží­va­nia a zneu­ží­va­nia in­šti­tú­tu ka­júc­ni­kov. Mys­lím si, že v ro­ku 2021 by bo­lo vhod­né za­my­slieť sa nad vy­uži­tím mo­der­ných tech­no­ló­gií pri náh­ra­de väz­by, a ne­mys­lím iba roz­ší­re­nej­šie vy­uži­tie in­šti­tú­tu tzv. elek­tro­nic­ké­ho mo­ni­to­ro­va­nia.

 




Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies