Záznamy československej federálnej kontrarozviedky spájajú šéfa Sme rodina Borisa Kollára s mafiou

Záznam z 23. októbra 1990 sa viaže k aktivitám vtedajšieho veksláka Petra Steinhübela, ktorý sa neskôr vypracoval na jedného z bossov bratislavského podsvetia.

Fotky z dovoleniek, zápisy kontrarozviedky aj svedecké výpovede hovoria o tom, že šéf hnutia Sme rodina mal styky s bratislavskou mafiou.

Kollár napriek tomu tvrdí, že mafiánom nikdy nebol. Už roky opakuje, že sa síce so zavraždeným bossom Petrom Steinhübelom kamarátil v detstve, ale na jeho neskorších mafiánskych aktivitách sa nepodieľal.

Už pri zostavovaní vlády v roku 2016 hovoril Igor Matovič z hnutia OĽaNO o Borisovi Kollárovi, že si s ním vládu vie predstaviť, ale bude to spájanie s menším zlom.

Dnes Matovič hovorí, že by ho do vlády bral radšej ako stranu Za ľudí Andreja Kisku a články, ktoré pripomínajú Kollárovu minulosť, nečíta.

„Nemajme teraz také nároky, ktoré by zablokovali vznik budúcej vlády. Nebuďme pápežskejší ako pápež, ľudia rozhodli,“ povedal Matovič.

Boris Kollár sa ako človek z okolia bratislavskej mafie dostal aj do záujmu vtedajšej kontrarozviedky, ktorá mala vtedy názov Úrad na ochranu ústavy a demokracie.

Záznamy Úrad na ochranu ústavy a demokracie spájajú Borisa Kollára s podsvetím a pašovaním heroínu

V dokumentoch tejto tajnej služby z roku 1990, ktoré prišli do redakcie SME v čase volieb v roku 2016, sa Kollár spomína ako poskok vtedajšieho veksláka Petra Steinhübela.

Dva dokumenty označené ako záznamy bývalého Úradu na ochranu ústavy a demokracie, sú datované k septembru a októbru 1990. Oba majú rovnakú štruktúru ako záznamy Štátnej bezpečnosti pred rokom 1989. Po páde bývalého režimu a zrušení Štb uvedený úrad plnil úlohy kontrarozviedky. Patril pod vtedajšie československé federálne ministerstvo vnútra.

Záznam z 23. októbra 1990 sa viaže k aktivitám vtedajšieho veksláka Petra Steinhübela, ktorý sa neskôr vypracoval na jedného z bosov bratislavského podsvetia. Zavraždili ho v auguste 1999. Tri mesiace po ňom prišiel o život aj mafián Roman Deák, ktorý sa v dokumentoch spomína tiež.

V zázname získanom údajne operatívnou cestou sa uvádza, že Steinhübel sa zapojil do obchodu s drogami. „Zorganizoval prevoz asi 6 kg heroínu, ku ktorému došlo asi pred dvoma týždňami,“ konštatuje sa v správe nadporučíka s priezviskom Čambor. „K vlastnej organizácii prevozu použil svojich poskokov Romana Deáka, Borisa Kolára a Jána Daniša (Všetko osoby, zaoberajúce sa nelegálnou výmenou peňazí).“

Záznamy, ktoré spájajú Borisa Kollára s podsvetím a pašovaním heroínu:

Kollár: Nikdy som nebol vekslák

Boris Kollár sa k jeho mafiánskej minulosti vyjadril v roku 2016 v rozhovre pre Denník N. Na otázku ako sa zoznámil s bossom bratislavského podsvetia Petrom Steinhübelom odpovedal: „Za socializmu, ešte keď sme boli deti. Poznáme sa od prašiaka, ľudovo povedané. Mali sme spoločné niektoré frajerky, hrali sme aj futbal. Hompáľali sme nohami na prašiaku, bavili sme sa o živote, boli sme mladí ľudia, deti. Povedzme si celú story o Petrovi Steinhübelovi. Poznám sa s ním z detstva. Na tom prašiaku sedel napravo Peter a naľavo Ondrej. Novinári povedali, že z Petra sa stal mafián, ja ho nebudem ani obhajovať, ani sa k tomu vyjadrovať, ale nemôžem za to, čo sa z ľudí stane v budúcnosti. Z toho Ondra naľavo sa stal možno kňaz. To však neznamená, že ja som mafián alebo že som svätý.“

Na otázku, či bol vekslákom Kollár odpovedal: „Nikdy som nebol vekslák. Toto je ďalší hoax. Nikdy som nestál pred Carltonom a netočil som tie peniažky, nikdy som nikomu neurobil ruličku, v tomto som absolútne čistý. Je pravda, že som kupoval valuty, ale nerobil som veksel typu, aký si myslíte, že by som chodil pred Carlton a okrádal ľudí, ktorí vystúpili z autobusu. Ľudia si to myslia, ale nie je to pravda. No ja sa nehanbím za to, čo som robil. Predával som cukrovú vatu a nehanbím sa za to, predával som zmrzlinu, ani za to sa nehanbím. Robil som biletára a nehanbím sa za to. Predával som počítače, to nie je na hanbu.“

Celý rozhovor a video si môžete pozrieť TU.

Pozrite si k tejto téme aj reláciu TA3 pod názvom Politika a podsvetie z roku 2016, v ktorej sa vyjadruje Boris Kollár aj bezpečnostný analytik Milan Žitný:

Boris Kollár a bratislavské podsvetie, aká je pravda?

 

Na adresu Borisa Kolára sa vo svojom najnovšom článku (uvedenom nižšie) vyjadril aj bývalý novinár a šéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth. Ten však zabudol spomenúť kľúčové osoby, ktoré majú vplyv na Kollárovo hnutie Sme rodina. Tými sú predovšetkým bývalý minister vnútra, dnes advokát Daniel Lipšic, bratia Vladimír a Peter Pčolinskí a podpredseda hnutia Sme rodina Milan Krajniak.

O aktivitách a prepojeniach uvedených osôb sa čiastočne môžete dočítať aj v uniknutej časti trestného spisu Kočner a spol.

Tóth sa tiež vyjadril, že novinári štyri roky mlčali. Uvedený záznam televízie TA3 z roku 2016, ale aj relácia Pala Fejéra o Kollárovi a bratislavskom podsvetí z roku 2019 hovoria o opaku.

Peter Tóth: Nehaňte Borisa Kollára, ale pozametajte si pred vlastným prahom

Medzi porazených uplynulých volieb patria aj slovenskí novinári. Napriek tomu sa nepoučili a po volebnej bitke sa zapájajú do ďalšej politickej šarvátky. Tentoraz v zákopoch vnútornej vojny vznikajúcej novej koalície.

Prvotriedni pokrytci

Historický profil Borisa Kollára nebol pred 28. februárom 2020 neznámou. Naopak, každý, kto sa v hlavnom meste živí tým, čo sa honosne a v rozpore s realitou nazýva žurnalistikou, vedel o minulosti predsedu strany Sme rodina. Novinári tento problém obchádzali, pretože v boji proti Robertovi Ficovi a jeho Smeru im bol dobrý aj Boris Kollár. Ak sa problému dotkli, tak len okrajovo a zväčša ostalo pri fotografiách z Kuby, kam si Boris Kollár odskočil na dovolenku s Piťom a spol. Deväťdesiate roky, biele kone a viaceré otázniky vyvolávajúce historky z tohto obdobia ostali úplne nepovšimnuté. Médiá jednoducho neplnili svoje poslanie, pretože sa správali ako politická strana, teda kalkulovali. Nimi prezentovaný verejný záujem nebol ani trochu orientovaný na popisovanie reality a hľadanie pravdy, ale na boj s politickým nepriateľom.

Ak dnes novinári spochybňujú morálny profil pána Kollára, správajú sa ako prvotriedni pokrytci. Predseda Sme rodina získal politickú legitimitu potvrdenú výsledkami dvoch parlamentných volieb v rade. Mnohí nad tým krútia nosom. Rovnako, ako sa nemalému počtu ľudí nepáči predstava Igora Matoviča v premiérskom kresle alebo prítomnosť Mariana Kotlebu v parlamente. Avšak na rozdiel od novinárov, ktorí sa hrajú na arbitrov verejného záujmu a morálky, všetky tieto figúry majú politickú legitimitu vyjadrenú počtom voličov ich strán.

Vedeli a mlčali

Prinajmenšom od roku 2016 novinári veľmi dobre vedeli, že jednotiacim elementom strany Sme rodina je nepokrytý nepotizmus. Sme rodina nie je ani strana, ani hnutie, ale klan. Novinári mali tieto fakty štyri roky rovno pod nosom. A mlčali. Ozvali sa len vtedy, keď sa Boris Kollár pobratal s Marine Le Pen a s Matteom Salvinim a to tiež len preto, lebo títo politici odmietajú vidieť svet ružovými okuliarmi samozvaných, dobre živených a ešte lepšie chránených liberálnych kvázi elít.

Boris, Marine a Matteo sú bez najmenších pochýb populisti. Čo to však znamená byť populistom? Najmä impulzívny predseda Ligy Matteo Salvini hovorí z duše mnohých Talianov. Dokázal si získať mysle a srdcia rodákov a jeho legitimita je úplne rovnaká ako Beppeho Grilla alebo Sergia Mattarellu. Keby sa však novinári venovali menej ideologickým taľafatkám a radšej dôsledne popisovali rodinkársku povahu strany Sme rodina, možno by dnes spolu so svojím protégé z Popradu nemuseli nariekať nad tým, že Boris Kollár si robí nárok na pozíciu predsedu parlamentu.

Nevysvetľujú, politizujú

Boris Kollár trafil klinček po hlavičke, keď lakonicky poznamenal, že je komické, ak v súvislosti s jeho osobou moralizuje práve Andrej Kiska. Bingo! Jednoduché a jasné ako facka. A navyše aj hlboko pravdivé. Je úplne irelevantné, že táto pravda vyšla práve z úst Borisa Kollára. Jednak preto, že každý z nás má nárok na druhú životnú šancu. Boris Kollár v roku 2020 nie je ten istý Boris Kollár, aký bol povedzme v roku 1997. Aj on prešiel vývojom a platí to aj napriek tomu, že Ďateľ.sk má k jeho politickému štýlu mnoho výhrad. A jednak jeho slová platia aj preto, že i keby ich vyslovil sériový vrah, stále by to bola pravda. Médiá roky pestovali kult osobnosti Andreja Kisku a namiesto toho, aby sa za svoje zlyhanie po ostatných odhaleniach verejnosti ospravedlnili, podporujú exprezidentom uzurpovanú pozíciu morálneho arbitra.

Ak by novinári neboli pokrytci a netrpeli intelektuálnou anémiou, pokúsili by sa verejnosti vysvetliť pozadie aktuálne prebiehajúcich pozičných hier v rodiacej sa koalícii. Igor Matovič chce ústavnú väčšinu z očividného dôvodu: aby mohol presadiť viaceré agendy. To je jasné aj slovenským škrabákom. Avšak Andreja Kisku chce v koalícii aj preto, aby sa bývalý prezident nemohol zboku prizerať trápeniu novej vlády a kritikou z opozície mu postupne rozoberať elektorát. Naopak, Igor Matovič vie, že ak Za ľudí vstúpi do vlády, Andrej Kiska s najväčšou pravdepodobnosťou objatie OĽaNO neprežije. A tomu sa exprezident usiluje vyhnúť, aj keď sa mu to vzhľadom na nemalý politický tlak nemusí nepodariť. Rečičky a narážky ohľadom morálneho profilu potenciálnych koaličných partnerov majú zakryť podstatu tejto šachovej partie a médiá si namiesto toho, aby ľuďom opisovali a vysvetľovali jednotlivé ťahy, osvojujú naratív jedného z aktérov.

Arbitri bez legitimity

Je to naozaj komické, ako povedal Boris Kollár. Rovnako, ako nariekanie médií a pani prezidentky Zuzany Čaputovej, že veľké časti slovenskej populácie nebudú mať zastúpenie v parlamente, pretože kvórom piatich percent sa neprehupli PS/Spolu ani maďarské strany. Čo sú to za nezmysly? Tieto reči idú proti základnej podstate zastupiteľskej demokracie a zmyslu republikánskych inštitúcií. Slovenskí Maďari a liberáli nemajú v parlamente zastúpenie len preto, lebo narobili školácke chyby. Za ich neúspech nemôžu ani Boris Kollár, ani Robert Fico, ani Igor Matovič, ale predovšetkým páni Béla Bugár, Gyula Bárdos, Michal Truban a, samozrejme, Miroslav Beblavý.

Na Slovensku prebehli regulárne, demokratické voľby. Vzišiel z nich nový a bez najmenších pochybností aj legitímny parlament. Sily vehementne podporované slovenskými médiami, PS/Spolu a Za ľudí, získali 6,96, respektíve 5,77 percent odovzdaných hlasov. Z tohto pohľadu ostali novinári v poli porazených. Venovali množstvo energie a času podpore politických síl na okraji ľudového záujmu. S bohorovnosťou sebe vlastnou prezentovali PS/Spolu a Za ľudí ako alternatívu pre krajinu. Ľudia to však videli inak. Napriek drine, potu a neraz aj slzám na úseku propagandy médiá neuspeli, a preto by sa mali zamyslieť nad tým, aké je ich miesto v spoločnosti, a nie zapájať sa do nového politického boja, pretože na to nemajú žiadnu legitimitu.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies