Prvá veľká hospodárska kauza Matovičovej vlády je tu. Nie veľká. Obrovská

Ide o Východoslovenskú energetiku (Východoslovenská energetika Holding, a.s. a jej dcérske spoločnosti). Ku kauze sa vyjadril bývalý minister školstva Juraj Draxler.

Tak a prvá veľká hospodárska kauza Matovičovej vlády je tu.

Nie veľká. Obrovská.

Štát sa vzdal miliardového majetku v prospech zahraničného investora. Na to mohol mať legitímny dôvod. V skutočnosti to ale urobil neuveriteľne netransparentne a je tu vážne podozrenie, že hneď na niekoľkých úrovniach došlo k porušeniu povinností pri správe cudzieho majetku.

Ide o Východoslovenskú energetiku (Východoslovenská energetika Holding, a.s. a jej dcérske spoločnosti). Médiami prebehla stručná správa, že štát si neuplatní predkupné právo na 49-percentný podiel. Ten tak získa iný záujemca, nemecká spoločnosť E.ON. Minister Sulík dokonca víťazne oznámil, že za to štát od firmy získa kompenzáciu vo výške 35 miliónov eur.

Podobne, ako mnohí iní, ani ja som v prvom momente tejto správe nevenoval veľa pozornosti. Zaujala ma len tá nízka suma a povedal som si, že sa pri najbližšej príležitosti na celý prípad pozriem podrobnejšie.

Východoslovenská energetika je totiž gigant. Doterajší vlastník spomínaného 49-percentného podielu, iná nemecká spoločnosť, RWE, tento podiel a podiel v dcérskych spoločnostiach vo svojej výročnej správe oceňuje na 900 miliónov eur.

Firma dosiahla minulý rok zisk približne 120 miliónov eur. Štát sa teda vzdal predkupného práva za sumu násobne nižšiu ako je ročný (!) čistý zisk firmy.

Čo ho k tomu viedlo?

Tu začína byť celý príbeh veľmi, ale naozaj veľmi zaujímavý.

Podľa zatiaľ dostupných informácií totiž neexistuje žiaden oficiálny podklad, na základe ktorého sa štát rozhodoval. Vieme len, že RWE poslala 8. 6. ministerstvu list, v ktorom vyjadrila ochotu predať podiel a pravdepodobne uviedla aj sumu. Túto sumu ale vláda nikde nezverejnila. Naopak, z bežne dostupných zdrojov zatiaľ vyplýva, že si tento 49-percentný podiel ani sama nedala oceniť. Na základe čoho sa tak rozhodovalo, či je výhodné alebo nie príslušný podiel kúpiť alebo nekúpiť? A na základe čoho sa dospelo k tomu, že spomínaných 35 miliónov eur je dostatočná kompenzácia za uvoľnenie rúk súkromnému investorovi?

Na základe čoho teda rozhodovalo nielen Ministerstvo hospodárstva, ale ako odobrilo vzdanie sa predkupného práva Ministerstvo financií, ktoré je v konečnom dôsledku zodpovedné za správu štátnych aktív? Kde bol v tomto procese Útvar hodnoty za peniaze?

Navyše, o tom, že si Slovensko neuplatní dané právo, nerozhodovala vláda, rozhodol len minister. Pripomínam, že vláda rozhoduje o oveľa, oveľa menších transakciách, je neuveriteľné, že bola vynechaná z rozhodovania o majetku v hodnote takmer miliardy. A to hovorím len o ocenení podielu zo strany samotného vlastníka. (K tomuto bodu sa pravdepodobne v budúcnosti ešte vrátime, celý príbeh má totiž veľa potenciálne zaujímavých bodov.)

Pripomínam, že firma je jednou z troch regionálnych distribučných spoločností, ktoré pôvodne nehoráznym spôsobom sprivatizovala Dzurindova vláda. Štát si síce zachoval vo firmách väčšinu, 51 percent, ale privatizačnými zmluvami v skutočnosti odovzdal plnú manažérsku kontrolu menšinovým zahraničným vlastníkom. Predkupné právo bolo možnosťou, ako znovu získať kontrolu nad strategicky dôležitými aktívami.

Celý proces môžem dať do kontrastu s tým, keď sa vláda, ktorej som aj ja bol členom, rozhodovala, či a ako predať menšinový podiel v Slovak Telekome. To bol ďalší pozostatok Dzurindovej privatizácie, teraz ale v opačnom garde: štát tu bol aj formálne v pozícii menšinového vlastníka a bez šance, že niekedy bude môcť chod firmy ovplyvňovať, pre nemeckého akcionára sme boli len štatistom. Pri dobrých podmienkach na trhu sa tak javilo rozumnejšie podiel predať. Vláda preto ponúkla tento podiel cez burzu, čo transparentne vygenerovalo prvú cenovú ponuku. Majoritný akcionár následne ponúkol viac, ako záujemcovia cez burzu, a vláda mu podiel predala. Najtransparentnejšie, ako sa len dalo. Niekoľkokrát sme o tom rokovali, priebežne sme ako členovia vlády boli o postupe ministerstva financií informovaní a o konečnom predaji sme rokovali a nakoniec ho odobrili. Kontrast s tým, čo sa udialo teraz, ani nemôže byť väčší.

Minister Sulík sa oháňa záväzkom spoločnosti investovať v najbližších rokoch na Slovensku miliardu eur. Okrem toho, že ide o záväzok, ktorého právna vymožiteľnosť je pochybná, netýka sa východného Slovenska, ale celých investícií firmy E.ON. Teda aj tých na západnom Slovensku, kde firma už ovláda, spomínaným “menšinovým” podielom, regionálnu distribučnú firmu ZSE.

Pritom to, aká výkonná bude distribučná sieť, bude do značnej miery rozhodovať o tom, ako sa bude môcť východoslovenský región hospodársky rozvíjať. Pozor, toto je extrémne dôležité.

Aha, a ešte je tu tá údajná kompenzácia, 35 miliónov. To má tiež zaujímavú nuansu. V príslušnom memorande s firmou E.ON (to je verejne prístupné, od neho tak môže E.ON právne odvodiť všetky ďalšie kroky) totiž minister Sulík vyjadruje ochotu odkúpiť od tejto firmy paroplynový cyklus Malženice. To je jedna nepodarená investícia, ktorej sa táto nemecká firma už nejaký čas chce zbaviť. Čiže nám dáva ako odškodné peniaze, ktoré my v skutočnosti použijeme na to, aby sme ich zbavili tohto bremena!

Pán premiér Matovič, pán minister Sulík, členovia vlády Slovenskej republiky, odpovedzte, prosím, verejnosti na nasledujúce otázky: 1. aká bola suma, za ktorú nám RWE ponúkol svoj podiel vo Východoslovenskej energetike? 2. dala si vláda Východoslovenskú energetiku naceniť? Komu? 3. prečo o tak dôležitej transakcii, ktorá sa bytostne dotýka celého východného Slovenska, nerozhodovala vláda, ale len minister hospodárstva?

Odpovede musí slovenská verejnosť poznať. Ja osobne urobím všetko preto, aby sme sa k pravde dopracovali, aj keby to malo trvať mesiace či dlhšie.

Kočneriáda: Vydieraná sudkyňa Sabová a neobjasnené samovraždy sudcov z Urválkových procesov

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies