Je možná kaucia pri kolúznej väzbe ?
Pred nedávnom Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic publikoval v Denníku N článok, ktorý sa týkal možností nahradenia kolúznej väzby kauciou. V ňom dôvodí, že nahradenie kolúznej väzby by nemalo byť možné, pričom poukázal, že základom takéhoto postupu slovenských súdov je nesprávna interpretácia rozhodovacej činnosti ESĽP a zneniu Trestného poriadku, ktorý náhradu kolúznej väzby vylučuje. Podľa neho precedenčné rozhodnutia vo veci Caballero c. Spojené kráľovstvo a S.B.C. c. Spojené kráľovstvo boli nesprávne vyložené Ústavným súdom v náleze I. ÚS 100/04. V týchto rozhodnutiach ESĽP skonštatoval porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru kvôli tomu, že britské súdy na základe zákona nemohli rozhodovať o kaucii, čím obligatórne museli nariadiť väzobné stíhanie obvinenej osoby.
Špeciálny prokurátor ďalej uvádza, že podobnú právnu úpravu, aká existuje podľa ustanovení § 80 a § 81 Trestného poriadku na Slovensku, vo vzťahu k Českej republike zhodnotil ESĽP ako súladnú s Dohovorom (prípad Krejčír c. ČR). Konkrétne, že ak súdy môžu rozhodovať o dôvodnosti trestného konania a aj o prítomnosti väzobných dôvodov (teda, že môžu obvineného prepustiť na slobodu), tak nedostupnosť menej invazívnych foriem náhrady väzby, nie je porušením čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Okrem toho Daniel Lipšic upriamil pozornosť aj na doslovný výklad čl. 5 ods. 3 Dohovoru, a teda, že kaucia sa výlučne viaže na útekovú väzbu a nie kolúznu, čo dokumentoval aj na rozhodovacej činnosti ESĽP.
Tento krátky príspevok je reakciou na článok Špeciálneho prokurátora a bude s ním polemizovať. Je rozdelený do troch častí, pričom každá z nich korešponduje s troma alternatívami, akými je možné uchopiť predmetnú otázku v prospech efektívnejšej ochrany ľudských práv a slobôd – teda, že aj kolúznu väzbu je možné nahradiť alternatívnymi a menej zaťažujúcimi formami obmedzenia osobnej slobody.
Dohovor ako minimálny štandard
Príspevok Špeciálneho prokurátora zabúda na to, že Dohovor ako medzinárodná zmluva predstavuje len minimálny štandard, na čo mnohí slovenskí sudcovia, akademici ale aj politici radi zabúdajú.Teda národné súdy môžu vykladať Dohovor extenzívnejšie ako to robí ESĽP, pričom ten je len inšpiráciou pre národné súdne inštancie. Práve touto optikou je možné pozerať na rozhodnutie ústavného súdu (I. ÚS 100/04) spomínané v príspevku Špeciálneho prokurátora, z ktorých možnosť alternatívne nahradiť kolúznu väzbu vyplýva a ktorý uviedol:
„Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000,S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).“ Ústavný súd extenzívne poňal prístup ESĽP k väzobnému stíhaniu, čo je samozrejme dovolené, pretože sa nimi efektívnejšie chráni osobná sloboda, pričom Dohovor je len minimálny štandard ochrany. Navyše, Dohovor je aj súčasť slovenského právneho poriadku, teda orgány verejnej moci ho môžu vykladať a aplikovať.
Nejde teda o nepochopenie kontextu prípadu a kazuistickú viazanosť rozhodnutiami ESĽP, ale o všeobecný záver prístupu ESĽP k tejto oblasti: súdy musia mať alternatívne formy nahradenia väzby pri všetkých väzobných dôvodov. Ďalšia časť ukáže, že toto je štandard preferovaný ESĽP a len týmto prístupom nepríde k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru.
Judikatúra ESĽP
Problém príspevku Špeciálneho prokurátora spočíva v tom, že ESĽP v skutočnosti naozaj stojí na stanovisku, že národné súdy musia mať možnosť v každej veci zvážiť, či nie je možné nahradiť väzbu peňažnou zárukou (či inými formami nahradenia väzby), bez ohľadu na dôvod väzby, rozsah obvinenia z trestnej činnosti alebo hroziaceho trestu pre páchateľa
Napr. vo veci Piruzyan c. Arménsko ESĽP uviedol, že už skôr rozhodol o porušení čl. 5 ods. 3 Dohovoru v prípadoch, kde posudzovanie peňažnej záruky ako náhrady väzby bolo vylúčené na základe zákona. V konkrétnych okolnostiach prípadu ESĽP rozhodol o porušení čl. 5 ods. 3 Dohovoru kvôli tomu, že arménske súdy zamietli návrh sťažovateľa na peňažnú záruku namiesto väzby z titulu obvinenia z obzvlášť závažného trestného činu, ktoré automaticky zakazovalo náhradu väzby peňažnou zárukou. ESĽP uviedol, že automatické odmietnutie návrhu obvineného bez možnosti súdneho prieskumu konkrétnych okolností väzby obvineného, je v rozpore s čl. 5 ods. 3 Dohovoru (§ 104-105). Zo sťažnosti ani z národného práva pri tom nevyplývalo to, že by arménske súdy nemohli rozhodnúť o prepustení z väzby, resp. že väzba bola obligatórna, ako tomu bolo v prípade Caballero c. Spojené kráľovstvo, ktorý cituje Špeciálny prokurátor. Problémom arménskej právnej úpravy bolo, že kaucia za väzbu sa mohla uplatniť len pri obvinení z málo a stredne závažných trestných činov (§ 51), čo ex lege vylučovalo jej použitie pri obzvlásť závažných trestných činoch a teda aj prípadu pána Piruzyana.
Podobne postupoval ESĽP aj vo veci Idalov c. Ruská federácia. Najprv Veľká komora ESĽP považovala možnosť nahradiť väzbu inými prostriedkami zabezpečiť prítomnosť obvineného na súdnom konaní za všeobecné princípy, ktoré ESĽP používa na účely čl. 5 ods. 3 Dohovoru vždy, teda bez ohľadu na dôvod väzby (§ 140). Vo veci samej ESĽP skonštatoval porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru, keďže ruské súdy odôvodňovali najmä kolúznu väzbu obvineného p. Idalova hroziacim vysokým trestom (obvinenie za únos, vydieranie, organizovaný zločin atď.) bez toho, aby svoje rozhodnutie opreli o konkrétne dôvody alebo zvažovali aj alternatívne prostriedky nahradenia väzby (§ 147). Ruské súdy mohli kedykoľvek rozhodnúť o prepustení obvineného z väzby (§ 72).
Podobný prípad, ktorý dokumentuje judikatúru ESĽP v tejto oblasti máme dokonca aj proti Slovensku. V rozsudku Michalko c. Slovensko ESĽP najprv uviedol, že vtedy ešte nejednotná prax Ústavného súdu (keď jeden senát rozhodne, že peňažná záruka sa môže uplatniť aj pri kolúznej väzbe a iný to odmietne) vyvoláva obavy (§ 147). Nakoniec ale ESĽP nemusel posudzovať túto otázku, pretože uznesenie košického krajského súdu o neprepustení pána Michalka z väzby sa netýkalo situácie vylúčenia náhrady väzby ex lege. Porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru spočívalo v tom, že tento krajský súd uviedol, že sľub p. Michalka nemohol nahradiť väzbu kvôli povahe prípadu a nie kvôli zneniu vtedajšieho § 73 ods. 3 Trestného poriadku ako aj v tom, že odôvodnenia slovenských súdov boli abstraktné a stereotypné.
Rozsudky uvádzané Špeciálnym prokurátorom sú staršie v porovnaní s tu uvádzanými rozhodnutiami ESĽP. Súčasná judikatúra ESĽP sa tak posunula oproti stavu, s ktorým operuje Špeciálny prokurátor do situácie, že ak všeobecný súd postaví svoje dôvody výlučne na znení zákona, ktorý neumožňuje nahradiť väzbu menej invazívnymi prostriedkami, tak príde k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Ústavnokonformný výklad Trestného poriadku alebo vyplnenie medzery v zákone?
Aj keď vyššie uvádzané dve možnosti sú presvedčivé pre nahradenie kolúznej väzby menej invazívnymi prostriedkami, stále nám zostáva na stole ešte tretia možnosť. A tou je ústavnokonformný výklad Trestného poriadku v súlade s čl. 17 Ústavy, ktorý vyžaduje, aby sa prostriedky náhrady väzby uplatňovali aj na kolúznu väzbu. Takýto záver je plne v súlade s ústavným chápaním väzby: väzba ako najextrémnejší zásah do osobnej slobody, výnimočnosť väzobného stíhania, trvanie väzby len nevyhnutný čas (niekoľko týždňov, nie mesiacov a už vôbec nie rokov), dôležitosť osobnej slobody ako aj pravidlo, že väzba je ultima ratio, pričom musia byť vždy zvážené iné a menej drastické prostriedky a tie vyhodnotené ako nedostatočné.
Tým, že by súdy mohli rozhodovať len o nenaplnení (i) dôvodnosti trestného stíhania a (ii) neprítomnosti väzobného dôvodu, ale už nie o iných prostriedkoch náhrady väzby (ako navrhuje D. Lipšic), ochudobnili by obvineného o alternatívne možnosti, čím by sa oslabila jeho osobná sloboda ako dôležitá ústavná hodnota. Väzobné stíhanie na základe kolúznych dôvodov by vlastne neumožňovalo náhradu najtvrdšieho prostriedku za iný a menej drastický spôsob, ktorý by rovnako napĺňal účel kolúznej väzby (napr. dohľad probačného úradníka, peňažná záruka, rôzne druhy povinností atď.). Špeciálny prokurátor tvrdí, že hrozbu kolúzneho správania nie sú alternatívy k väzbe spôsobilé eliminovať. K takémuto záveru však nevedú žiadne racionálne argumenty, pretože (i) porušenie alternatívnych prostriedkov náhrady väzby znamená opätovné vzatie do väzby (čo samé o sebe predstavuje hrozbu pre obvineného) a navyše (ii) nie sú mi známe situácie, kedy by prichádzalo ku kolúznemu správaniu sa obvineného, ktorého väzba bola nahradená inými prostriedkami. Zlú vôľu obvineného a kolúzne správanie pri tom nie je možné apriori predpokladať, ale musí byť dokázané konkrétnymi okolnosťami a dôkazmi (spôsob alebo druh páchania trestnej činnosti pri tom takými nie sú). Jednoducho povedané: sudca má dostať na výber, či sa bude osoba stíhať väzobne alebo využije alternatívne prostriedky, a rovnako tak obvinený má nárok, aby alternatívne formy náhrady väzby sudca zvážil.
V ďalšom rade je treba povedať, že Trestný poriadok výslovne nezakazuje nahradenie väzby inými prostriedkami. Túto otázku len neupravuje v § 80 a § 81, kde sa ráta len s možnosťou náhrady útekovej a preventívnej väzby. Medzi zákazom niečo nerobiť a nereguláciou vzťahu je kvalitatívny rozdiel. Kým prvá situácia je jasná z hľadiska dôsledkov, druhá takou nie je. V dôvodovej správe k Trestnému poriadku z roku 2005 sa však bez vysvetlenia uvádza, že náhrada väzby v zmysle § 80 Trestného poriadku sa nebude aplikovať pri kolúznej väzbe (s. 28 dôvodovej správy k Trestnému poriadku).V tejto konštelácii je otázne, či vzniká medzera v práve alebo nie, pretože zákonodarca mal možnosťou včleniť kolúznu väzbu do ustanovení § 80 a § 81 Trestného poriadku, ale tak neurobil. Na druhej strane, táto intencia nezostala výslovne formulovaná.
Ak by sme pripustili, že ide o medzeru v práve, tak do úvahy pripadá jej vyplnenie na základe analógie legis, ktorá je možná ak:(i) určitá skutočnosť nie je právne upravená; (ii) existuje právna regulácia, ktorá túto (právom neupravenú) skutočnosť reguluje podobne v určitých smeroch a nakoniec (iii) existuje väzba medzi právom neregulovanou skutočnosťou, ktorá má podobné alebo rovnaké právne dôsledky ako skutočnosť, ktorá je priamo regulovaná právnymi normami. K analógii v trestnom práve procesnom sa venoval aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 792/2014 uviedol, že analógia v trestnom procese nie je problematická, pokiaľ nie je prejavom svojvôle (existuje medzera v právnej úprave a použitie analógie je racionálne a argumentačne podložené) a nemá negatívny dopad na práva a slobody jednotlivca (bod 13.6 nálezu). Čo by bol aj predmetný prípad.
Záver
Z uvedeného mám za to, že slovenské súdy môžu aplikovať všetky možnosti nahradenia väzby vo všetkých väzobných stíhaniach. Len tak sa Slovensko nevystaví potencionálnemu porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ak by sme si nevážili čl. 17 Ústavy. Aj keď snahám Špeciálneho prokurátora do istej miery rozumiem, nemal by stratiť zo zreteľa, že ako vyplýva z empirických či sociálnych výskumov, ani rozširovanie trestnej legislatívy, ani vytváranie kultúry trestu, nie sú efektívnym prostriedkom zlepšovania kvality právneho systému a riešenia spoločenských problémov. V situácii, kedy sú mnohé (formálne stále nevinné) osoby na Slovensku vo väzbe niekoľko rokov, čo v právnom štáte by nemalo vôbec existovať, nie je namieste hľadať spôsoby, ako väzbu predlžovať, ale naopak ako ju skracovať, nahrádzať alternatívnymi prostriedkami a humanizovať.