Keďže v súvislosti s obvinením a väzobným stíhaním Mgr. Milana Lučanského koluje množstvo dohadov,  o okolnostiach a procesných podmienkach trestného stíhania k prípadu generála Milana Lučanského rozprávala som sa  s bývalým prokurátorom JUDr. Júliusom Gogom

Je čas naliať si čistého vína…

Ako sa mohla verejnosť dozvedieť  z publikovaných údajov, podľa vydaného uznesenia, v bode 3/ sa mal Milan Lučanský v postavení Prezidenta Policajného zboru Slovenskej republiky v čase po 1.6.2018 vo svojej kancelárii slovne pred podriadeným vyjadriť o tom, že od neho všetci chcú aby ich ťahal zo „sr.čiek“ a on z toho nič nemá!   Súčasne  mal podriadeného priamo požiadať o „paušál“.

Na to, od augusta 2018 do konca roka 2019 v pravidelných mesačných intervaloch  vždy k 15.dňu malo dôjsť k odovzdávaniu „finančnej odmeny“  v sume 45.000,- € z ktorej si mal jeho podriadený  pre seba ponechať 15.000,- €  a sumu 30.000,- € mal odovzdávať v kancelárii Prezidenta Policajného zboru nadriadenému Lučanskému ako odplatu za monitorovanie odpočúvania a rozpracovania obvineného a ďalších jemu blízkych osôb zo strany niektorých policajných zborov. Takto mu mala byť  vyplatená finančná odmena minimálne 510.000,- €.  Matematický to však akosi nevychádza…

 

Pohybovalo sa obvinenie na tenkom ľade?

Ústava Slovenskej republiky a zákon určujú, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

Ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia.

Uznesenie podľa § 206 Tr.por.  musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočnosti, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.

Aké sú vôbec procesné vymedzenia pre vznesenie obvinenia, či obžalobu?

Podľa § 119 Tr.por. sa v trestnom konaní musí dokazovať najmä, či sa stal skutok a či má znaky trestného činu.Ustanovenie § 235  Tr.por. stanovuje, čo musí obsahovať obžaloba, ktorá sa podáva po tom, ako výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.Sú to znaky:  Skutok, pre ktorý bol obvinený stíhaný musí byť označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania s uvedením konkrétnych skutočností.

Skutok, tak ako je popisovaný v publikovanom uznesení  mal obviňovaný Lučanský spáchať v postavení verejného činiteľa, mal tak konať  v úmysle sebe zadovážiť neoprávnený prospech, mal pritom zverenú právomoc vykonávať spôsobom odporujúcim zákonu. Súbežne si mal nechať sľúbiť úplatok  za to, že bude konať tak, aby porušil svoje povinnosti vyplývajúce z jeho postavenia.

Sám Lučanský vo svojej výpovedi vyjadril počudovanie, že on by mal dokazovať svoju nevinu a nie jemu ho budú dokazovať orgány…

Treba zdôrazniť, že zákon teda priamo ukladá  konajúcim orgánom – vyšetrovateľovi a prokurátorovi  uvedenie konkretizovaných  skutočnosti, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.

Tie však, ako všetci vidíme flagrantne chýbajú v tejto ( a nielen) konkrétnej trestnej veci. Tu sú nahrádzané vágnou , nič nehovoriacou frázou: za monitorovanie odpočúvania a rozpracovania obvineného a ďalších jemu blízkych osôb zo strany niektorých policajných zborov.

Podľa Stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 23.9.2019 (Tpj 47/2019):

Totožnosť skutku, ktorá musí byť zachovaná v rozsahu od začatia trestného stíhania, cez vznesenie obvinenia (ak sú tieto momenty oddelené) a podanie obžaloby až po rozsudok alebo iné meritórne rozhodnutie o skutku (ku ktorému môže dôjsť aj v prípravnom konaní namiesto podania obžaloby), je (výkladovo) daná totožnosťou konania alebo totožnosťou následku (alebo oboch týchto prvkov), a to aspoň v podstatnej časti.

 Ak teraz odhliadneme od právnych a procesných podmienok aká je kvalita obvinenia?

Obvinenie prezidentovi Policajného zboru generálovi Lučanskému tak bolo vznesené za to, že vyše jedného roka mal preberať finančnú odmenu ako odplatu za monitorovania odpočúvania a rozpracovania konkrétneho kriminálnika.

Položme si však otázku, ako môže priamym konaním najvyšší funkcionár policajného zboru vykonávať monitorovania odpočúvania a stav rozpracovania trestného konania konkrétneho kriminálnika.  Môže tak urobiť len nepriamo, cez konkrétne zložky výkonných policajtov, ktorým by takto musel dávať pokyn, spravidla písomný a to výlučne protiprávnym smerom.  O tom sa dá pri neodstrániteľných rizikách len  veľmi silno pochybovať.

To obvinenie teda bolo všeobecné až nezrozumiteľné podľa Lučanského reakcie na výsluchu?

Ale prosím, ak boli pri vydávaní uznesenia o vznesení obvinenia konkretizované poznatky o zasahovaní obviňovaného generála do trestného konania, bola tu zákonná povinnosť najmä  špeciálneho prokurátora Kyseľa, aby ich v uznesení priamo označil spôsobom, ktorý by nikdy neumožnil spochybňovať skutok a tak napĺnenie skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bolo vznesené obvinenie generálovi Lučanskému.

Inak, keďže tak neurobil sa dostal do nezávidenia hodnej polohy takého strážcu zákona, ktorý necitlivo tragicky zasiahol do života nevinného človeka, a to sa podobá obdobnej roli v istej románovej epopeji, odsúdenej  aj históriou.

Aj  na dôkazy v prospech obvineného sa má prihliadať… 

Okrem toho sa spolu s vyšetrovateľom a napokon aj sudkyňou, pre nesplnenie svojej zákonnej povinnosti sa sami vystavujú možnému trestnoprávnemu postihu za zneužívanie právomoci verejného činiteľa, keďže taká ich povinnosť výlučného použitia a označenia zákonných dôkazov preukazujúcich spáchanie skutku im vyplývali z postavenia orgánov trestného konania a sudcu pre prípravné konanie. Samotné vytváranie dojmu, že sa koná podľa zákona bez napĺňania materiálnej stránky veci je len hrou na spravodlivosť, to však  nemôže postačovať.

Preto pri otázke takých činiteľov spravodlivosti,  či pohár naplnený do polovice je poloprázdny alebo poloplný je ten komu ju položia bez šance na správnu odpoveď. Oni ju poznajú už vopred.

A doplnenie myšlienky  o čistom víne:

Pri  jeho nalievaní  treba zdôrazniť, že sa tieto nedôslednosti a vedomé prehliadania zákonných povinností v konkrétnych trestných konaniach netýkajú len kauzy v tejto tragickej veci generála Lučanského.  Týkajú sa mnohých iných trestných vecí. Takých, kde je zainteresovaným, ktorých moc pochádza z ľudu ľahostajný osud dotknutých, najmä nevinných nešťastníkov, berú to necitlivo, ich sa to akoby priamo netýkalo. Ale v mene čoho, alebo koho sa to robí?  Prečo sa častokrát znižujú k zneužívaniu svojho postavenia. Žeby prísľub kariéry, sebarealizácia svojej dôležitosti, politikum?

Boli vôbec splnené právne, materiálne podmienky pre obvinenie Lučanského?

V trestnej veci obviňovaného generála Lučanského nemohli byť splnené podmienky na vznesenie obvinenia len z dôvodu, že to tvrdili kajúcnici, ktorým za ich inú trestnú činnosť hrozia vysoké tresty.

To predsa nemohlo postačovať! A predsa. A opakuje sa to. Sami sme predsa toho priamymi svedkami  aj v kauze Mariána Kočnera a Aleny Zuszsovej vo veci trestného stíhania za vraždu Jána Kuciaka a jeho priateľky. Aj tu sa  celá trestná vec začala kupčením cez prokurátora s kajúcnikom Andruskom, ktorého tvrdenie sa prispôsobilo stavu dokazovania aby sa mohla vôbec podať obžaloba. Už vtedy sa to odzrkadlilo aj v zverejnenom postoji generála Lučanského, k ním zistenej váhe dôkazov postačujúcich na jej  podanie.

A o pár mesiacov neskôr sa to zopakovalo aj u samotného generála, keď špeciálnemu prokurátorovi  Kyseľovi postačilo, ako to bolo zverejnené,  bez širších preukazných argumentov  siahnuť po cielenom tvrdení po „svedectve“ konkrétnych kajúcnikov, bez iným akceptovateľných dôkazov a bez spojenia preukázateľného protiprávneho konania obvineného generála. Svedok predsa vždy musí hovoriť pravdu, veď je pod prísahou.

Stačí jeden pochybný kajúcnik na ignorovanie zákonných podmienok trestného konania?

Tento postup je  označovaný ako zákonom akceptovaná forma usvedčovania cez „spolupracujúceho spoluobvineného“,  a je v súčasnej dobe zdôvodňovaná spoločenskou objednávkou s  nastavením tak, aby umožňovalo väzobné konanie označených nešťastníkov.

To je takto priam neakceptovateľné.

Čím bola daná  nutnosť väzobného stíhania generála Lučanského ?

Ústavný súd uznesením I.ÚS 221/2019 z 4.6.2019 zdôraznil: „Zo znenia ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyplýva, že právna úprava nevymedzuje dôvody tzv. kolúznej väzby taxatívnym výpočtom (z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie). Pre aplikáciu požiadavky konkrétnych skutočností nestanovuje právna úprava žiadne objektívne a nemenné kritériá, je úlohou súdu vyvodiť tieto kritériá z povahy konkrétnej a individualizovanej veci vrátane osoby obvineného a jeho osobných pomerov.“

Teda z povahy veci, vrátane osoby obvineného a jeho osobných pomerov bola úloha súdu vyvodiť potrebu väzobného stíhania obviňovaného generála.

A ako to bolo naplnené ?

Povaha veci – žiadne bližšie znaky možného konania smerujúceho k pôsobeniu na svedkov ( tých neznámych podriadených, ktorým mal ( mohol) dávať generál pokyn na predloženie údajoch, ktoré mal následne zneužívať na svoje nezákonné potreby).

Marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhania –  ako to mohol dosiahnuť, keď už bol mimo políciu. Pokiaľ by boli na stole sudkyne konkrétne údaje – osoby, ktoré to svedecky preukazujú, tak tu bola povinnosť to uvádzať v prijatom rozhodnutí o vzatí obvineného do väzby.

Je preto zarážajúce, že sudkyňa Záleská, ktorá mala stáť ako nezávislá moc nad vecou akceptovala len útržkovité zdokladovanie postavené na tvrdeniach podriadených obviňovaného generála, bez toho aby sa striktne  držala platného zákona a vyžadovala relevantné dôkazy a dôvody, ktoré preukazovali podozrenie, že zadržaný generál bude vplývať na svedkov a inak mariť vyšetrovanie..

Dôvody pre kolúznu väzbu sú ukážkovo neakceptovateľné.  Koho vlastne mal (mohol )obviňovaný generál ovplyvňovať, keď dôvod, pre ktorý mal dostávať „finančnú odmenu“ :  monitorovanie odpočúvania a rozpracovania obvineného a ďalších jemu blízkych osôb zo strany niektorých policajných zborovby si musel obstarávať cez značný počet podriadených spolupracovníkov, ktorým by bol musel dávať priame pokyny, aby zneužívali svoje povinnosti.,

Preskúmala vôbec v dostatočnej miere  sudkyňa pre prípravné tieto okolnosti?

Ak tomu skutočne došlo, mala sudkyňa Záleská trvať na dôkaznom preukázaní takto postaveného podozrenia.  Je to zjavný nezáujem dodržiavať literu zákona? Tomu nasvedčuje poznanie, inak  ľahko preveriteľné, že v niektorých iných trestných veciach, ešte v postavení  okresnej sudkyne v Nitre nevidela  rozpor  so svojim  svedomím konať aj keď nebola zákonnou sudkyňou.  Ako sa takto dá očakávať pri jej črtách, že bude aj do budúcna konať inak aj v terajšom špeciálnom postavení.

Takto úvahy o rozumnej dôvodnosti trestného stíhania generála Milana Lučanského za preberanie finančnej odmeny pri tom, že z ničoho sa nedá zistiť v čom a ako konkrétne mal zneužívať svoje postavenia stoja na veľmi tenkom ľade. A už vonkoncom nebol dôvod na jeho väzobné stíhanie.

Pri sledovaní pnutia, ktoré táto  tragédia v národe vyvolala sa mnohým natíska  myšlienka či neboli tie dôvody vymyslené tými, ktorí sa potrebovali generála zbaviť, potupiť ho a zničiť. Len ťažko si však vieme predstaviť, či to nimi bolo aj patrične domyslené, lebo ten tenký ľad sa po nimi raz určite prelomí…

Ďakujem za rozhovor