Je čas tento odkaz hodiť do koša a začať odznova.
Odkaz novembra ľudia často vnímajú podľa toho, ako sa im osobne po roku 1989 žilo a žije. A je to nesprávne. Pretože je jasné, že sú ľudia, pre ktorých to svojím spôsobom dobre dopadlo. Vždy priznávam, že patrím medzi nich.
Pre mňa November znamenal otvorenie hraníc a to, že som mohol získať naozaj široké vzdelanie vo viacerých krajinách. Pretože to skutočne pre mňa bolo celú moju mladosť prvoradé. Koncom 90. rokov som tak odišiel na štúdiá na dvoch univerzitách v Nemecku, potom na dvoch v Británii. Neskôr som na dvoch vysokých školách prednášal, medzitým v Bruseli pracoval na výskumných projektoch pre Európsku úniu. Aj toto som bral najmä ako učenie, naberanie skúseností.
Nemusel som. Na Slovensku som mal vždy prestížne a vcelku dobre platené zamestnania. Najprv ako tlmočník (na tej najvyššej úrovni, vrátane vládneho tlmočenia), potom poradca predstavenstva veľkej domácej firmy a nakoniec korešpondent svetovej agentúry Reuters. Asi málokto by takýto život opustil, „len“ kvôli vzdelaniu, ale pre mňa bolo prvoradé.
Aj vďaka tomu, že som k zaujímavému vzdelávaniu pričuchol počas strednej školy. Tú som končil nie na Slovensku, ale v Británii, kam som prestúpil. Bola to exotika aj pri povrchnom pohľade: tristo rokov stará škola, kde sa hrávalo rugby a kriket, chodili sme v uniformách, staré budovy. Ale to nebolo podstatné, podstatné bolo, že to bolo naozaj veľmi kvalitné vzdelanie, úplne iným štýlom, ako som ho dovtedy zažíval. Vždy varujem, pozor, nie všetko na Západe je také dobré, akoby hovorilo pozlátko, a týka sa to aj častí vzdelávacieho systému, ale na moju školu sa nemôžem sťažovať.
Samozrejme, zaujímavé to bolo aj z hľadiska poznávania života v Británii, kde som doslova žil s Britmi, vtedy tam neboli žiadne komunity Východoeurópanov. A tak som podrobne spoznával aj svetlé, aj tienisté stránky života tam. Mimochodom, už nikdy potom som sa necítil tak chudobný: študoval som vďaka štipendiu (presnejšie, obrovskej zľave na školnom, riaditeľ mi po úspešnom pohovore ponúkol, že môžem celý rok študovať za tristo libier, vtedy to bolo viac peňazí, ako dnes, ale mimoriadne výhodný deal ). Aby som ušetril, chodil som zo školy pešo 15 kilometrov, zviesť sa raz za čas časť cesty autobusom bol pre mňa luxusný pôžitok. A zviesť sa celú cestu, to som robil len 2-3 krát do mesiaca.
Aj pre ten úzky kontakt so západným životom mi ale prekážali niektoré prvky slovenskej „transformácie“. Aplikovali sa tu úplne primitívne recepty, podporené hlúpymi ideologickými rečičkami o tom, ako údajne funguje trhová ekonomika. Nikdy som sa nebil do pŕs, že som nejaký veľký vlastenec, ale pozerať sa na to, ako sa tu ruinuje priemysel, pričom krajina zjavne mala na viac, to človeka jednoducho zasiahlo.
Dnes si čítam rôzne spomienky „občianskych“ politikov (to sú všelijakí havlovci, verní odkazu VPN, s obdivom k Miklošovi atď.) na ponovembrové obdobie a úplne ma bolí to vidieť. Tá naivita daných ľudí, ale aj pokrytectvo, to je niečo strašne. U jedného napríklad čítam, chvalabohu, že Mečiarovi sa nepodarilo realizovať jeho plán spojenia sa s Ruskom a Bieloruskom. Preboha, to je čo za hlúposť? NIKDY tu na vládnej úrovni nikto takýto plán nemal. Mečiar síce raz tresol niečo v štýle, ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ, ale nemyslel to tak, že sa naozaj primkneme k Rusku. Vláda v skutočnosti robila všetko pre úspešnú euroatlantickú integráciu, ministerstvá sa snažili čo najrýchlejšie realizovať kompatibilitu s NATO (o čom niečo viem, pretože som veľkú časť tých technických materiálov, STANAG-ov, pre rezort obrany prekladal ja), boli sme v tom dokonca zvyčajne rýchlejší ako Poľsko či Maďarsko, a takisto čo najrýchlejšie otvoriť rokovania o vstupe do OECD a EÚ. A tam by nás určite prijali, jediné, čo nám hrozilo, bolo, že nás nezoberú v prvej vlne a prijmú nás až s Bulharskom a Rumunskom. Ale u nás existujú celé komuity všelijakých hajzlíkov, ktorí dodnes tvrdia, že nám hrozilo, že budeme mimo EÚ a nebodaj v nejakej únii s Ruskom a podobne.
To zďaleka nie je všetko. Už od novembra 89 človeku riadne liezli na nervy všelijakí prívrženci Václava Havla (človeka, ktorému obraz svetového intelektuála vyrobili americké verejné aj menej verejné štruktúry), bojovníci proti Mečiarovi a podobne. Obrovskú časť týchto ľudí som veľmi skoro začal vnímať ako tých, u ktorých sa romanticko-histriónske vystupovanie (nie nepodobné Matovičovi) mieša s prospechárstvom.
Opíšem to na jednom momente: možno ste videli televíznu diskusiu z konca roka 89, kde sa dvaja študenti z ničoho nič vo veľkom začínajú navážať do Vladimíra Mináča. Aj dnes mnou strasie, keď vidím tu scénu. Niežeby som bol Mináčov nekritický obdivovateľ, ale ide o človeka, ktorý pre slovenskú kultúru urobil veľa, DESAŤROČIA v nej pôsobil. A holobriadkovia mu vyčítali, že sa dôraznejšie nepostavil režimu v 50. rokoch, keď naozaj išlo o krk (čo on im aj otvorene povedal). A to platí pre celú plejádu osobností: Mináč, Válek, Husák, a mnohí ďalší. Vo VEĽMI ťažkých obdobiach pracovali na tom, aby sa na Slovensku rozvíjala kultúra či priemysel. Či sa to niekomu páči, Slovensko je modernou krajinou vďaka nim.
Ale nová doba nepriala a nepraje (dodnes!) ani tomu, aby sme to normálne, ľudsky uznali. Naopak, Milan Nič, jeden z tých dvoch holobriadkov (neviem, kto bol druhý) už extrémne dlhé roky žije, veľmi pohodlne, z amerických peňazí ako „analytik“. Nikto o ňom nevie, k rozvoju domácej literatúru, kinematografie, vedy či hospodárstva neprispel nijako, ale je na strane víťazov. A takýchto príkladov je strašne veľa.
A práve z podobných ľudí postupne vznikala to, čomu dnes ja aj ďalší hovoria kaviareň. Vtedy to boli ľudia, ktorí si v správny moment nejakou triviálnou akciou vydobyli „revolučné“ frčky a začali z toho profitovať. Neskôr sa kaviareň konštituovala z rôznych intelektuálov a pseudointelektuálov, ktorých jadro tvoria aktivisti s minimom skutočnej osobnej odvahy, ale obrovskou chuťou pre sebaprezentáciu a pózy.
Aj kvôli nim sme neucelenou, roztekanou spoločnosťou bez kvalitných odborných diskusií, bez konštruktívnej politiky. HZDS alebo Smer prišli najmä ako odozva na pôsobenie týchto kruhov a na pôsobenie „prozápadných“ ekonomických agentov. Ľudia, ktorým evidentne od roku 1989 klamali, boli proste prirodzene naštvaní. A klamať sa skutočne KLAMALO. Ak si pozriete záznamy z konca roku 1989 a začiatku roku 1990, všade sa hovorilo o reforme socializmu (vo svojom prvom televíznom prejave sa Havel ohradzoval voči tomu, že by chcel zavádzať kapitalizmus), zosmiešňovali sa obavy, že by mohla prísť nezamestnanosť, že by sa veľké podniky sprivatizovali (proti malej privatizácii prakticky nikto nič nemal). A potom to všetko naozaj prišlo. Ja sa čudujem, že sa niekto vôbec môže čudovať, že je v našej spoločnosti tak obrovská miera nenávisti k ponovembrovému vývoju. Je oprávnená.
Čiže, áno, pre mňa osobne November má aj pozitívne konotácie. A mal by pre celú spoločnosť, v niečom nás skutočne oslobodil. Tvrdím, že musíme jedného dňa nastoliť kultúru zmierenia s minulosťou. Ja by som ako premiér podal ruku uznania v prvom rade Mečiarovi, rovnako ako Budajovi a Kňažkovi, nie pre ich neskoršie postoje, vrátane dnešných, ale ako známku historického rešpektu, že v roku 1989 na tých tribúnach stáli. Ale zároveň hovorím jasne aj to, že na celú transformáciu (ekonomickú aj intelektuálnu, veď sa tu zdecimovala veľká časť domácej kultúry) sa treba pozerať veľmi, veľmi kriticky.
A malo by byť obrovským mementom pre každého (vrátane kaviarne a všelijakých pohrobkov VPN a „občianskych“ strán), že toto výročie 17. novembra si nikto nepripomína z hľadiska jeho historického kontextu, ale skôr v kontexte mimoriadneho politického chaosu, ktorý tu dnes je. Je vyústením toho, čo začalo pred tridsaťjeden rokmi.