Kto prilieva benzín do ohňa?

Naozaj potrebujem pár voľných dní oddychu. Zase mám problém so žalúdkom. Pobolieva, občas aj zvraciam. Už to poznám. Sliznica narušená množstvom iných liekov a nervozita. Nutne potrebujem neposlušného psa, ktorý breše do všetkých chlpáčov počas prechádzky a vláči ma po ceste. To je nervozita, ktorú ešte zvládnem.

Ráno som vstal a zistil som, že sa nedá dostať na fb stránku pani Lučanskej. Náhoda? Potom sa ma manželka pýtala na charakteristiku Nicholsonovej. No, tej nevzdelanej a arogantnej dámičky z Európskeho parlamentu. Tak kydala, tak konšpirovala na adresu generála Lučanského, že musela zase podráždiť celé Slovensko. Tak ako premiér, ktorý sa po dvoch týžďňoch mlčania zase ozval. Skoro dvadsať minút sa venoval Sulíkovi a Ficovi, prípadne aj Pellegrínimu. Keby sa radšej naučil čušať.

Ozaj a spomínate si na začiatok boja s pandémiou? Keď bol Pellle na čele štátu?

To bol úspešný začiatok. Ľudia všetko rešpektovali, výsledky boja s pandémiou boli ukážkové. Dnes síce arogantný, až neokrôchaný križiak tvrdí, že to bola zásluha súčasnej vlády, ale nikto normálny tomu neverí. Pozná pravdu.

Premárnený čas na ceste ku genocíde národa. Tanec na svadbe nad budúcimi hrobmi nášho premiéra, jeho infantilná viera, že testy sú liek, zatĺkaná smrť generála Lučanského, to sú len vrcholky húpostí a zločinov.
A kto ešte prilieva benzín do ohňa? Nadšenci, priaznivci tejto umierajúcej vlády. Pár je ich vzdelaných a inteligentných, tu sa človek len čuduje, aký je fanatizmus nebezpačný. No a väčšina sú tupci a čudné existencie. Pozerám si ich profily. Prevažujú mladí, nedocenení umelci. Človek sa až pýta. A to na tie ich školy idú takí hlúpi, alebo zhlúpnu počas štúdia?

Tri príklady sú akýmsi vrcholom. Mladý človek, dal mi veľa ponaučení, v profile má napísanú školu života a namiesto povolania údaj, že žije s parnetrom v jednej domácnosti. Kedysi sme tomu hovorili príživník.
Ďalší sa hlási k Progresívnemu Slovensku, vzdelanie neuvádza, ale pracuje v občianskom združení. Ďalší príživník.

Do tretice mi nejaká Tilda nahrala krásne na smeč. Ako som sa opovážil napísať o Remišovej, že rýchlo starne. To je pre ženu strašne urážlivé. Sľubujem, že už nikda nespochybním jej starnutie, ale vždy už len inteligenciu.

A skôr ako tento blog uzavriem, jedna stará spomienka z motorestu pred Rimavskou Sobotou. Nad ránom si čašníčka sťažovala, keď nechcela predať víno opitému šoférovi, že jej nadal, ty ku++a stará. Tak sa ma prosebne pýtala ” Hát, no aký ja stará?”

Upokojenie nervozity sebe i druhým želám z úprimného srdca. Najmä sebe, nech sa už zase môžem poriadne najesť.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies