Kult za­ru­če­nej prav­dov­rav­nos­ti ka­júc­ni­ka

V ro­ku 2020 ma v tres­tnom prá­ve prek­va­pi­la až ná­bo­žen­ská vie­ra v prav­di­vosť vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov (spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných, či ko­run­ných sved­kov). Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vo svo­jich uz­ne­se­niach o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, sú­dy vo svo­jich vä­zob­ných uz­ne­se­niach, či via­ce­ré mé­diá vo svo­jich opa­ku­jú­cich sa člán­koch sa pri tej­to té­me dos­lo­va až pred­há­ňa­li v hľa­da­ní tých správ­nych ar­gu­men­tov, z kto­rých pred­sa mu­sí byť kaž­dé­mu jas­né, že ka­júc­nik ne­má dô­vod kla­mať, ho­vo­rí prav­du a ak niek­to kla­me, tak to mu­sí byť prá­ve oso­ba vo­či kto­rej ka­júc­nik vy­po­ve­dá.

Vy­chá­dza­lo sa tu zrej­me z to­ho, že po­kiaľ bu­dú mé­diá, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dy neus­tá­le (dl­ho­do­bo) opa­ko­vať, že ka­júc­nik ne­mô­že byť báj­kar, tak sa ten­to ná­zor vo všeo­bec­nos­ti pri­j­me ako ne­men­ný fakt (no­to­rie­ta), o kto­rom ne­má vý­znam po­chy­bo­vať a kto­rý do­ká­žu spo­chyb­ňo­vať len tie oso­by, kto­ré ob­ha­ju­jú pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti (nie ob­vi­ne­ných, ale pá­cha­te­ľov, pre­to­že ka­júc­nik nie je žiad­ny kla­már), prí­pad­ne už len sús­tav­ní spo­chyb­ňo­va­či in­šti­tú­tu spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho[1]. Ozna­čo­vať tisic­krát opa­ko­va­né tvr­de­nie za prav­du je bež­ná ľud­ská vlas­tnosť (sla­bosť), po­kiaľ sa však nes­mie o nej po­chy­bo­vať, cel­kom ľah­ko sa z nej sta­ne to­ta­lit­ný prin­cíp.

Po­sad­nu­tosť za­ru­če­nou prav­dov­rav­nos­ťou ka­júc­ni­ka ne­má pri­tom žiad­ny ra­cio­nál­ny zá­klad, pre­to­že tres­tné ko­na­nie nie je za­lo­že­né na vie­re, ale je za­lo­že­né na do­ka­zo­va­ní a na­vy­še, k oboz­ret­nos­ti pri hod­no­te­ní vý­po­ve­dí ka­júc­ni­ka nás za­vä­zu­je mi­nu­losť a to nap­rík­lad aj prí­pad pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka, kto­rý je pod­rob­nej­šie po­pí­sa­ný niž­šie.

O tom, či niek­to ho­vo­rí ale­bo ne­ho­vo­rí prav­du ne­roz­ho­du­je vie­ra, ale roz­ho­du­je o tom do­ka­zo­va­nie.

Vý­po­veď ka­júc­ni­ka nie je žiad­na „skrat­ka“ v do­ka­zo­va­ní, pri kto­rej pos­ta­čí la­ko­nic­ké (a tak tro­chu ab­sur­dné) kon­šta­to­va­nie, že ka­júc­nik ne­má dô­vod kla­mať a ďal­šie do­ka­zo­va­nie (nap­rík­lad ove­ro­va­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka iný­mi dô­kaz­mi) sa stá­va ved­ľaj­ším (zby­toč­ným) pro­duk­tom tres­tné­ho pro­ce­su.

V Tres­tnom po­riad­ku pri­tom neexis­tu­je žiad­ne us­ta­no­ve­nie, z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka je ne­ja­ký „su­per dô­kaz“ (či dô­kaz dô­ka­zov – ako sa to čas­to pod­sú­va ve­rej­nos­ti), pri kto­rom pla­tí tzv. pre­zum­pcia prav­di­vos­ti (me­cha­nic­kej vie­ro­hod­nos­ti) ta­ké­ho­to dô­ka­zu. Rov­na­ko tak v Tres­tnom po­riad­ku nik­to ne­náj­de pre­zum­pciu lži­vos­ti vý­po­ve­de to­ho, vo­či ko­mu ka­júc­nik vy­po­ve­dá a už vô­bec v Tres­tnom po­riad­ku ne­mož­no nájsť us­ta­no­ve­nie, z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka by sa ma­la ove­ro­vať až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia oso­bám, kto­ré ako pá­cha­te­ľov ozna­ču­je vo svo­jej vý­po­ve­di a nie eš­te pred­tým. Ide o rov­no­cen­né dô­ka­zy a nie je žiad­ny dô­vod dá­vať, bez ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, pred­nosť vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka, auto­ma­tic­ky ju ozna­čo­vať za prav­di­vú a naiv­ne pred­pok­la­dať už na za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia vie­ro­hod­nosť prá­ve vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka. Ta­ké­to hod­no­te­nie dô­ka­zov je svoj­voľ­né, nie je ve­de­né žiad­ny­mi lo­gic­ký­mi ar­gu­men­ta­mi a pre­to po­ru­šu­je us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku.

Po­va­žu­jem za nep­ri­ja­teľ­né, aby sa skut­ko­vé zis­te­nia v tres­tnom ko­na­ní vy­tvá­ra­li, či sto­tož­ňo­va­li s neo­ve­re­ný­mi tvr­de­nia­mi ka­júc­ni­ka, či akej­koľ­vek inej oso­by. Neo­ve­re­né tvr­de­nia nie sú skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi a sa­mé o se­be, by ne­ma­li pos­ta­čo­vať ani na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia.

Ako ne­ga­tív­ne mô­že do­pad­núť až príl­iš­ná horli­vosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní okam­ži­te vzná­šať ob­vi­ne­nia bez pre­ve­ro­va­nia vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka veľ­mi pek­ne do­ku­men­tu­je prí­pad pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka.

A prá­ve prís­tup ve­dú­ci k neo­pod­stat­ne­né­mu fa­vo­ri­zo­va­niu vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka pred iný­mi dô­kaz­mi sa stal v ro­ku 2020 bež­nou ap­li­kač­nou praxou.

„Ka­júc­nik ho­vo­rí vždy prav­du, pre­to­že ne­má dô­vod kla­mať“

, je ne­lo­gic­ká man­tra ro­ku 2020 a už tre­ba len dú­fať, že zá­ko­no­dar­ca čos­ko­ro vlo­ží tú­to ma­gic­kú ve­tu pria­mo do Tres­tné­ho po­riad­ku s prí­ka­zom, že ka­júc­ni­ko­vi je nut­né ve­riť vo všet­kých sme­roch a bez­pod­mie­neč­ne.

Po­kiaľ bliž­šie pres­kú­ma­me „ar­gu­men­tá­ciu“, z kto­rej sa vy­vo­dzu­je auto­ma­tic­ká, či me­cha­nic­ká vie­ro­hod­nosť vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka už od za­čiat­ku tres­tné­ho ko­na­nia, tak z uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, roz­hod­nu­tí sú­dov o väz­be a nás­led­ne aj z člán­kov z niek­to­rých mé­dií, kto­ré tie­to ar­gu­men­ty z roz­hod­nu­tí pre­be­ra­jú mož­no zis­tiť, že sa stá­le opa­ku­jú tie is­té (va­rian­ty to­ho is­té­ho) a to:

– ka­júc­nik v ča­se svo­jej vý­po­ve­de ne­ve­del, s aký­mi dô­kaz­mi bu­de tá­to je­ho vý­po­veď kon­fron­to­va­ná. Je­ho roz­hod­nu­tie po­môcť si je te­da reali­zo­va­né prá­ve v prí­pa­de, ak ho­vo­rí prav­du a nao­pak, ri­zi­ko­vé pre prí­pad, že sved­kom uvá­dza­né okol­nos­ti sa uká­žu ako fik­tív­ne,

– ka­júc­nik ne­má dô­vod uvá­dzať nep­rav­dy, veď us­ved­ču­je aj sám se­ba a ak by sa zis­ti­lo, že kla­me, pri­šiel by o všet­ky be­ne­fi­ty,

– ka­júc­nik vy­po­ve­dal pod­rob­ne, de­tail­ne a je nep­rav­de­po­dob­né, že by si ta­ké kon­krét­ne ve­ci o kto­rých vy­po­ve­dal mo­hol vô­bec vy­my­slieť, po­pí­sať tak pod­rob­ne skut­ky mo­hol iba ten, kto je­ho prie­beh pria­mo a sku­toč­ne vní­mal,

– ka­júc­nik vy­po­ve­dal o tres­tnej čin­nos­ti via­ce­rých osôb a nie je zrej­mé pre­čo by si mal vy­mýš­ľať prá­ve vo­či oso­bám, kto­ré vo vý­po­ve­di uvá­dzal a nie aj vo­či iným oso­bám.

Všet­ky tie­to ar­gu­men­ty ma­jú spo­loč­né to, že sú dop­re­du pred­pok­la­da­né ako správ­ne, je s ni­mi za­ob­chá­dza­né ako s nie­čím sa­moz­rej­mým, čo ani nie je hod­né ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia. Ta­ký­to ar­gu­men­tač­ný prís­tup k dô­ka­zom je nep­ri­ja­teľ­ný, na­koľ­ko k dô­ka­zom v tres­tnom ko­na­ní ne­mož­no pris­tu­po­vať s dop­re­du vy­tvo­re­ným ná­zo­rom o ich vie­ro­hod­nos­ti, t. j. s dop­re­du da­nou vie­rou v ich prav­di­vosť, ku kto­rej sa bu­dú do­da­toč­ne vy­tvá­rať ar­gume­n­ty, kto­ré by tú­to správ­nosť ma­li od­ôvod­niť. Je to po­dob­né, ako­by sme naj­skôr pri­ja­li zá­ver o vi­ne kon­krét­nej oso­by a až nás­led­ne by sme hľa­da­li (vy­tvá­ra­li) sku­tok, kto­rý by mo­hol byť tres­tným či­nom a kto­rý moh­la spá­chať oso­ba, kto­rú po­va­žu­je­me už dop­re­du za vin­nú.

Vy­tvá­ra­nie kul­tu za­ru­če­nej prav­di­vos­ti vý­po­ve­dí ka­júc­ni­ka na pod­kla­de vy­ššie uve­de­ných ar­gumen­tov (evi­den­tne za­uja­tých v pros­pech ver­zie pos­kyt­nu­tej ka­júc­ni­kom) je krok späť v tres­tnom prá­ve a ide o vý­raz­ný od­klon od lo­gic­kej ar­gumen­tá­cie a ob­jek­tív­ne­ho po­su­dzo­va­nia všet­kých re­le­van­tných sku­toč­nos­tí zis­te­ných v rám­ci do­ka­zo­va­nia.

Kaž­dý dô­kaz v tres­tnom pro­ce­se je to­tiž nut­né po­su­dzo­vať (hod­no­tiť) ne­zau­ja­to (ob­jek­tív­ne).

Na­po­kon, to, že vy­ššie uve­de­né a neus­tá­le sa opa­ku­jú­ce ar­gumenty vy­uží­va­né pri hod­no­te­ní vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov sú zjav­ne ne­lo­gic­ké, či neudr­ža­teľ­né, mož­no po­mer­ne ľah­ko zis­tiť z tres­tnej ve­ci pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka, v kto­rej sa všet­ky tie­to za­ru­če­ne správ­ne ar­gum­en­ty uká­za­li ako ab­so­lút­ne nes­práv­ne, na­koľ­ko ka­júc­nik kla­mal, kla­mal opa­ko­va­ne vo svo­jich vý­po­ve­diach, kto­ré bo­li pod­rob­né (de­tail­ne vy­mys­le­né a ka­júc­ni­kom prep­ra­co­va­né), kla­mal do­kon­ca aj o svo­jej vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, ku kto­rej sa priz­ná­val, kla­mal aj na­priek to­mu, že ve­del, že ak sa to zis­tí, tak prí­pa­de o be­ne­fi­ty, kto­ré zís­kal.

Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, sna­žil sa zís­kať ur­či­té be­ne­fi­ty od or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní aj za ce­nu klam­stva, čo sa mu aj po­da­ri­lo, keď­že sa mu (ako inak) sle­po ve­ri­lo. Bo­lo iba ve­cou ná­ho­dy, že sa tá­to je­ho lož „pre­va­li­la“ v tres­tnom ko­na­ní (po­kiaľ by ten­to ka­júc­nik nep­red­lo­žil v tres­tnom ko­na­ní aj zvu­ko­vú nah­ráv­ku, pri kto­rej bo­lo zna­lec­ky preu­ká­za­né, že ide o podvrh, zjav­ne by sa to­mu­to ka­júc­ni­ko­vi ve­ri­lo až dod­nes, pre­to­že „ka­júc­nik ne­má pred­sa dô­vod kla­mať“ a pro­ku­rá­tor JUDr. Jo­zef Mam­rák by bol od­sú­de­ný.

V súd­nych roz­hod­nu­tiach o väz­be sa v sú­čas­nos­ti vžil aj ďal­ší ar­gument v pros­pech bliž­šie neo­ve­re­ných vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov, či skôr v nep­ros­pech osôb ob­vi­ne­ných na pod­kla­de vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka a to, že

„oso­by ob­vi­ne­né na pod­kla­de vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka ne­ve­dia uviesť mo­tív, pre­čo by si prá­ve na nich mal ka­júc­nik vy­mýš­ľať“ ale­bo „ob­vi­ne­ní ne­bo­li schop­ní pres­ved­čiť súd, že ide o úče­lo­vé ko­na­nie zo stra­ny ka­júc­ni­kov“.

Ide o bi­zar­ný ar­gument ab­so­lút­ne pos­trá­da­jú­ci lo­gi­ku. Ako má ob­vi­ne­ná oso­ba ve­dieť pre­čo prá­ve ju ozna­čil ka­júc­nik za pá­cha­te­ľa ne­ja­ké­ho tres­tné­ho či­nu? Vi­dí ka­júc­ni­ko­vi do hla­vy? Pre­čo má byť pou­ži­té pro­ti nej nie­čo, čo ne­má ako ob­vi­ne­ná oso­ba od­kiaľ ve­dieť? Mô­že sa len nap­rík­lad do­mýšľať, prí­pad­ne uvá­dzať rôz­ne svo­je sub­jek­tív­ne dom­nien­ky, ale cel­kom ur­či­te sa ne­na­chá­dza v mys­li ka­júc­ni­ka a ne­mô­že poz­nať je­ho mo­tí­vy. Ta­ký­to „ar­gu­ment“ by pre­to cel­kom ur­či­te ne­mal pat­riť do od­ôvod­ne­nia súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, na­koľ­ko s vec­nou ar­gume­n­tá­ciou ne­má nič spo­loč­né a je prek­va­pi­vé, že sa sú­dy k ne­mu uchy­ľu­jú.

To, že aj ten­to ar­gume­nt je „sla­bý“ a skôr ús­mev­ný tak­tiež vhod­ne ilus­tru­je prí­pad pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka, v kto­rom sa ka­júc­nik a pro­ku­rá­tor JUDr. Jo­zef Mam­rák nik­dy nes­tret­li, nik­dy spo­lu ani ne­ko­mu­ni­ko­va­li, osob­ne sa vô­bec ne­poz­na­li a aj na­priek to­mu ka­júc­nik vy­po­ve­dal opa­ko­va­ne a pod­rob­ne o údaj­nej ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti toh­to pro­ku­rá­to­ra, kto­rú mal spros­tred­ko­vá­vať ka­júc­nik.

Ako sa mo­hol ob­vi­ne­ný pro­ku­rá­tor JUDr. Jo­zef Mam­rák brá­niť pro­ti ta­kej­to vý­po­ve­di?

No iba tak, že ju ozna­čo­val opa­ko­va­ne za nez­mys­le­nú, za in­tri­gu, za nie­čo čo sa nik­dy nes­ta­lo a sa­moz­rej­me tak­tiež ne­ve­del uviesť dô­vod pre­čo by si ka­júc­nik vy­mýš­ľal prá­ve na ne­ho a sa­moz­rej­me mu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ve­ri­li (pre­čo by aj ma­li, keď­že v zá­sa­de sa ve­rí ka­júc­ni­ko­vi a nie oso­be vo­či kto­rej ka­júc­nik vy­po­ve­dá).

Ka­júc­nik mô­že mať pri­tom x dô­vo­dov pre­čo kla­mať

Nap­rík­lad osob­ná poms­ta, sna­ha potvr­diť dop­re­du sta­no­ve­nú hypo­té­zu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, vy­po­ve­da­nie ka­júc­ni­ka na oso­by s kto­rý­mi pri­chá­dzal pra­cov­ne do sty­ku, poz­ná ich a ľah­ko ich mô­že dis­kre­di­to­vať, vy­po­ve­da­nie na na­dria­de­ných ka­júc­ni­ka, na­koľ­ko, ak by ne­vy­po­ve­dal na na­dria­de­ných mo­hol by zos­tať v úlo­he or­ga­ni­zá­to­ra tres­tnej čin­nos­ti a pri or­ga­ni­zá­to­ro­vi nie je mož­né pou­žiť us­ta­no­ve­nie o spolu­pra­cu­jú­com ob­vi­ne­nom, ale ak ozna­čí za pá­cha­te­ľov aj svo­jich na­dria­de­ných, sta­ne sa z ka­júc­ni­ka – or­ga­ni­zá­to­ra ka­júc­nik – spros­tred­ko­va­teľ, ke­dy už mô­že čer­pať be­ne­fi­ty, vy­po­ve­da­nie na ob­jed­náv­ku vo­či oso­be, kto­rú ani ka­júc­nik ne­poz­ná – tak ako to bo­lo v prí­pa­de pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka, strach z väz­by, vý­ko­nu tres­tu, o svo­je ma­lo­le­té de­ti, ak by bol vza­tý do väz­by a po­dob­ne.

Ka­júc­nik môže mať prípadne dô­vod čias­toč­ne kla­mať, res­pek­tí­ve mô­že mať dô­vod do svo­jej vý­po­ve­de za­hr­núť aj niek­to­ré oso­by, kto­ré s tres­tnou čin­nos­ťou o kto­rej vy­po­ve­dá ne­mu­sia mať nič spo­loč­né. Vý­po­veď ka­júc­ni­ka mô­že byť aj kom­pi­lát sku­toč­ných uda­los­tí a nep­rávd pris­pô­so­be­ných tak, aby zod­po­ve­da­li sku­toč­ným uda­los­tiam.

Uvá­dzať ako ar­gu­ment prav­dov­rav­nos­ti ka­júc­ni­ka to, že ak by kla­mal tak by stra­til všet­ky be­ne­fi­ty je mi­mo racio­nál­ne uva­žo­va­nie, na­koľ­ko mož­ný bu­dú­ci ka­júc­nik poz­ná aký je prís­tup k vý­po­ve­diam ka­júc­ni­kov (bezhra­nič­ná vie­ra v ich prav­di­vosť) a pre­to mô­že ísť kľud­ne do ri­zi­ka a kla­mať (prí­pad­ne ho­vo­riť len čias­toč­nú prav­du), na­koľ­ko exis­tu­je iba ma­lá prav­de­po­dob­nosť, že by mu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pres­ta­li ve­riť, prí­pad­ne, že by vy­vi­nu­li ne­ja­ké roz­sia­hlej­šie úsi­lie na ove­re­nie je­ho vý­po­ve­de (tak ako to bo­lo aj v prí­pa­de pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka).

To pla­tí o to viac, keď niek­to­rých pro­ku­rá­to­rov mô­že lá­kať, že zís­ka­li od ka­júc­ni­ka prá­ve ta­kú vý­po­veď, kto­rá potvr­dzu­je ich pra­cov­nú hypo­té­zu o roz­sa­hu pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti.

Do­cent Zdeněk Kou­del­ka z Ma­sa­ry­ko­vej uni­ver­zi­ty v Br­ne pre den­ník Prav­da dňa 18.12.2020 uvie­dol aj iný ar­gu­ment a sí­ce, že „na spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných mô­že byť vy­ví­ja­ný nát­lak, aby vy­po­ve­da­li ur­či­tým spô­so­bom, za čo sa im zní­ži trest ale­bo ne­dos­ta­nú žiad­ny a tak sa ten­to in­šti­tút stá­va nás­tro­jom pro­ku­ra­tú­ry na ku­po­va­nie vý­po­ve­dí, kto­ré mô­žu byť nep­ravdivé“.

Všet­ky oso­by vy­po­ve­da­jú­ce v tres­tnom ko­na­ní v akom­koľ­vek pro­ces­nom pos­ta­ve­ní (ozna­mo­va­teľ, po­doz­ri­vý, sve­dok, poš­ko­de­ný, ob­vi­ne­ný, zna­lec) mô­žu kla­mať úpl­ne, čias­toč­ne ale­bo aj ho­vo­riť prav­du. Pri žiad­nej z osôb vy­po­ve­da­jú­cich v tres­tnom ko­na­ní nie je dop­re­du za­ru­če­né, že vy­po­ve­dá prav­du; to pla­tí o to viac pri ka­júc­ni­ko­vi, kto­rý je sám pá­cha­te­ľom tres­tnej čin­nos­ti (po­kiaľ si ju sám ne­vy­mys­lel) a aby sa vy­hol tres­tu mu­sí us­ved­čo­vať nie­len se­ba, ale hlav­ne iné oso­by.

Priz­na­nie je sí­ce po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť, ale aj za­ru­če­ný trest a pre­to ka­júc­nik mu­sí ho­vo­riť naj­mä o iných oso­bách.

Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj sú­dy by pri vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka ma­li mať vždy na pa­mä­ti, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka je za­čia­tok do­ka­zo­va­nia a nie je­ho ko­niec a bez ná­le­ži­té­ho pre­ve­re­nia tej­to vý­po­ve­de by na pod­kla­de neo­ve­re­nej vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka ne­ma­lo byť ani vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Do vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je to­tiž nut­né dať skut­ko­vé zis­te­nie a skut­ko­vé zis­te­nie ne­mož­no sto­tož­ňo­vať s neo­ve­re­nou in­for­má­ciou pos­kyt­nu­tou ka­júc­ni­kom.

Na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sta­čia aj in­for­má­cie vág­ne, z po­ču­tia, či kle­be­ty

Ok­rem vy­tvá­ra­nia kul­tu za­ru­če­nej prav­dov­rav­nos­ti ka­júc­ni­ka, bol prís­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dov pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní v ro­ku 2020 cha­rak­te­ris­tic­ký aj tým, že nie­len že za­ča­li bez­hra­nič­ne ve­riť neo­ve­re­ným tvr­de­niam ka­júc­ni­ka, ale do­kon­ca na vzne­se­nie ove­re­nia už pos­ta­čo­va­li aj tvr­de­nia ka­júc­ni­ka, kto­ré mal iba z po­ču­tia (z dru­hej ru­ky). To­to je ur­či­té nó­vum hod­no­te­nia vý­po­ve­dí ka­júc­ni­ka, keď v mi­nu­los­ti dos­lo­va ni­ko­ho ne­zau­jí­ma­li in­for­má­cie, kto­ré mal ka­júc­nik z dru­hej ru­ky (ide pri­tom čas­to o in­for­má­cie, kto­ré sú na úrov­ni kle­be­ty). Dnes ka­júc­nik ne­zried­ka vy­po­ve­dá nap­rík­lad o tom, že „po­čul od oso­by Z, že aj oso­ba Y pá­cha­la tres­tnú čin­nosť“, res­pek­tí­ve, že „oso­ba Z mu ho­vo­ri­la, že ho za ním po­sie­la oso­ba Y, kto­rá chce nie­čo vy­ba­viť“ a po­dob­ne. V ro­ku 2020 sta­či­la na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia oso­be Y aj ta­ká­to in­for­má­cia a to na­priek to­mu, že ka­júc­nik sa vlas­tne ani nik­dy s oso­bou Y nes­tre­tol, nik­dy s ňou ne­ho­vo­ril, ale má „za­ru­če­né“ in­for­má­cie len „z po­ču­tia“. To­to nik­dy pred­tým na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia nes­ta­či­lo. Pre ob­jek­ti­vi­tu tre­ba uviesť, že v niek­to­rých prí­pa­doch to nes­ta­či­lo v ro­ku 2020 ani ús­tav­né­mu sú­du (od­op­re­tie súh­la­su zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du s väz­bou niek­to­rých ob­vi­ne­ných sud­cov, čo okam­ži­te pod­nie­ti­lo zá­ko­nod­arcu k to­mu, aby ta­kú­to kom­pe­ten­ciu ús­tav­né­ho sú­du urý­chle­ne vy­pus­til z ús­ta­vy).

Na vzne­se­nia ob­vi­ne­nia do­kon­ca v sú­čas­nos­ti pos­ta­ču­jú nie­len in­for­má­cie ka­júc­ni­ka „z po­ču­tia“, ale aj in­for­má­cie pos­kyt­nu­té ka­júc­ni­kom, v kto­rých nie je tak­mer nič ur­či­té, a kto­ré vy­ze­ra­jú nap­rík­lad nas­le­dov­ne:

v pres­ne ne­zis­te­ný deň na nez­ná­mom mies­te v rám­ci neur­či­té­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia spo­je­né­ho s incidenčnou ža­lo­bou si dal sud­ca XY sľú­biť od neur­či­tej oso­by neur­či­tý úp­la­tok pre zá­kon­né­ho sud­cu, kto­rý mal pred­met­ný spor pri­de­le­ný za to, že ten­to roz­hod­ne v pros­pech tej­to neur­či­tej oso­by….

ale­bo

v pres­ne ne­zis­te­ný deň na pres­ne ne­zis­te­nom mies­te sud­ca XY si od neur­či­tej oso­by dal sľú­biť úp­la­tok…., aby zá­kon­ný sud­ca v rám­ci bliž­šie neur­če­né­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia roz­ho­dol ne­zis­te­ným spô­so­bom pod­ľa po­žia­dav­ky neur­či­tej oso­by…

Tak­to vy­me­dze­né skut­ky uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia cel­kom ur­či­te ne­zod­po­ve­da­jú us­ta­no­ve­niu § 206 ods. 3 Tr. por. Ob­vi­ne­ný má pri­tom prá­vo ve­dieť čo sa mu kla­die za vi­nu (byť oboz­ná­me­ný s dô­vod­mi ob­vi­ne­nia), av­šak z tak­to, či po­dob­ne for­mu­lo­va­ných skut­kov ne­vie nič kon­krét­ne zis­tiť.

V mi­nu­los­ti keď som pô­so­bil ako pro­ku­rá­tor sa tra­do­va­lo, že sku­tok v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­mu­sí byť sí­ce ne­men­ný, av­šak mu­sí byť tak kon­krét­ny, aby sa ob­vi­ne­ný mo­hol k ne­mu priz­nať (ak by chcel) hneď vo svo­jej pr­vej vý­po­ve­di v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Ne­viem si pred­sta­viť, čo by ro­bil vy­šet­ro­va­teľ, ke­dy mu ob­vi­ne­ný pri vý­slu­chu po­ve­dal, že sa priz­ná­va k to­mu, že v pres­ne ne­zis­te­ný deň dos­tal od bliž­šie neur­če­nej oso­by úp­la­tok v pres­ne ne­zis­te­nej vý­ške, aby v bliž­šie ne­zis­te­nej ve­ci roz­ho­dol pres­ne ne­zis­te­ným spô­so­bom.

Za ta­ké­to vág­ne skut­ky je mož­né vzniesť ob­vi­ne­nie ko­mu­koľ­vek a ne­má sa ako pro­ti nim brá­niť, keď­že v nich nie je fak­tic­ky nič ur­či­té. Vý­rok uzne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je pri­tom mož­né kon­ci­po­vať tak, že „rozstri­hám“ neo­ve­re­nú vý­po­veď ka­júc­ni­ka na jed­not­li­vé čas­ti, z kto­rých nás­led­ne spra­vím „skut­ky“.

Za­stra­šo­va­nie tých, kto­rí od­mie­ta­jú bez­hra­nič­ne ve­riť neo­ve­re­ným tvr­de­niam ka­júc­ni­ka

Tren­dom ro­ku 2020 bo­lo aj ťa­že­nie pro­ti všet­kým, kto­rí si do­volia  spo­chyb­ňo­vať man­tru o za­ru­če­nej prav­dov­rav­nos­ti ka­júc­ni­ka a kto­rí ne­súh­la­sia s tým, aby sa ob­vi­ne­nia vzná­ša­li iba na pod­kla­de neo­ve­re­nej vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka (prí­pad­ne iba na zá­kla­de in­for­má­cií ka­júc­ni­ka, kto­ré má z dru­hej ru­ky, kto­ré sú povr­chné, na úrov­ni kle­be­ty a po­dob­ne) a aby po­tom nes­láv­ne kon­či­li tak ako tres­tné stí­ha­nie pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka, kto­ré­mu nik­to ne­ve­ril na­priek to­mu, že ne­bo­li žiad­ne dô­ka­zy na to, aby sa ve­ri­lo ka­júc­ni­ko­vi.

To­to ťa­že­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ale aj niek­to­rých mé­dií) mož­no de­monštro­vať na jed­nom od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z ro­ku 2020, v kto­rom sa pro­ku­rá­tor­ka, na­mies­to od­ôvod­ňo­va­nia vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, fak­tic­ky vy­hrá­ža­la niek­to­rým mé­diám ako aj auto­ro­vi toh­to člán­ku ur­či­tý­mi (zrej­me tres­tnop­ráv­ny­mi) kon­zek­ven­cia­mi za ma­re­nie vy­šet­ro­va­nia, kto­ré vi­de­la v reali­zo­va­ní prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu (niek­to­ré mé­diá, vrá­ta­ne auto­ra toh­to člán­ku si to­tiž do­vo­li­li spo­chyb­ňo­vať vie­ru vo vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov, či vy­uží­vať dô­ka­zy, kto­ré už pred­tým bo­li dáv­no zve­rej­ne­né, čo dov­te­dy pro­ku­rá­tor­ke nep­re­ká­ža­lo).

Pou­ka­zo­va­nie na to, že ak sa ka­júc­nik priz­ná k roz­sia­hlej vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti cel­kom ur­či­te by ne­mal zos­tať bez­tres­tným a ne­mal by mať bez­hra­nič­né be­ne­fi­ty, bo­lo do­kon­ca ozna­če­né v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia za za­stra­šo­va­nie ka­júc­ni­ka.

Je neu­ve­ri­teľ­né, že v ro­ku 2020 mô­že niek­to ozna­čiť kri­ti­ku pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri pra­co­va­ní s ka­júc­ni­kom res­pek­tí­ve de­monštra­tív­ne pou­ka­zo­va­nie na ma­sív­ne úni­ky in­for­má­cií, či dô­ka­zov zo spi­sov) za ma­re­nie vy­šet­ro­va­nia, či za­stra­šo­va­nie ka­júc­ni­ka. Ani or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú imún­ne vo­či kri­ti­ke a aj ich pos­tu­py mož­no pod­ro­bo­vať kri­ti­ke (slo­bo­da pre­ja­vu ne­kon­čí pri ka­júc­ni­ko­vi a ani pri po­lí­cii a je ne­po­cho­pi­teľ­né, že ta­ké­to jed­noz­nač­né ve­ci je nut­né pri­po­mí­nať aj trid­sať ro­kov po re­vo­lú­cii.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na od­ôvod­ne­nie jed­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du o väz­be, kto­rý do­kon­ca ozna­čil spo­chyb­ňo­va­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov zo stra­ny ob­vi­ne­ných za škod­li­vé. Ob­vi­ne­ný má pri­tom prá­vo spo­chyb­ňo­vať aké­koľ­vek dô­ka­zy, kto­ré sved­čia pro­ti ne­mu a vý­po­veď ka­júc­ni­ka nie je vý­nim­kou. Škod­li­vým je to skôr ob­vi­ne­ným za­ka­zo­vať ale­bo ich za to na­po­mí­nať, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de mô­že hro­ziť opa­ko­va­nie prí­pa­du pro­ku­rá­to­ra JUDr. Jo­ze­fa Mam­rá­ka.

Kto po­pie­ra vý­po­veď ka­júc­ni­ka pôj­de do väz­by ale­bo cie­ľom tres­tné­ho pro­ce­su je priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho

Za­ují­ma­vým tren­dom ro­ku 2020 v sú­vis­los­ti s vý­po­ve­ďa­mi ka­júc­ni­kov je aj roz­ho­do­va­nie sú­dov o väz­be. Ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré po­pie­ra­jú tvr­de­nia ka­júc­ni­kov a po­pie­ra­jú tres­tnú čin­nosť, kto­rá sa im kla­die za vi­nu sa na­chá­dza­jú vo väz­be (dô­vod väz­by je tak­mer vždy iden­tic­ký a to pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.) a je bez vý­zna­mu, či sú tie­to po­pie­ra­jú­ce oso­by ob­vi­ne­né za pre­čin, zlo­čin, je­den sku­tok, prí­pad­ne pok­ra­čo­va­cí, či opa­ko­va­ný trest­ný čin (res­pek­tí­ve, či sa sku­tok stal pred dvo­mi rok­mi, pia­ti­mi ale­bo de­sia­ti­mi) a ka­júc­ni­ci, res­pek­tí­ve tie ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré sa dos­ta­toč­ným spô­so­bom priz­na­li (prí­pad­ne ok­rem vlas­tné­ho priz­na­nia aj za­ča­li vy­po­ve­dať na iné oso­by) sa na­chá­dza­jú na slo­bo­de (buď vô­bec ne­bo­li ob­vi­ne­né ale­bo na nich ne­bol po­da­ný návrh na väz­bu, prí­pad­ne bol, ale nás­led­ne bol vza­tý späť, res­pek­tí­ve bo­li ob­vi­ne­né oso­by pre­pus­te­né z väz­by na slo­bo­du prak­tic­ky ih­neď po ich priz­na­ní).

In­šti­tút väz­by pri­tom ne­má nič spo­loč­né s in­šti­tú­tom ka­júc­ni­ka, t. j. Trest­ný po­ria­dok nik­de nes­ta­no­vu­je, že oso­ba, kto­rá sa sta­la ka­júc­ni­kom ne­mô­že ale­bo by ne­ma­la byť vo väz­be, ak sú da­né dô­vo­dy väz­by a už vô­bec Trest­ný po­ria­dok nik­de nes­ta­no­vu­je, že ak sa ob­vi­ne­ný nep­riz­ná, ak ne­potvr­dzu­je svo­jím priz­na­ním vý­po­veď ka­júc­ni­ka, tak vo väz­be byť mu­sí. Priz­na­nie, sa­mé oso­be, nie je dô­vo­dom na nev­za­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, či pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by a po­pie­ra­nie tres­tnej čin­nos­ti, sa­mé oso­be, za­se ne­mô­že byť dô­vo­dom na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by.

Sku­toč­ne je ná­ho­da, že tak­mer všet­ky ob­vi­ne­né oso­by v ro­ku 2020 v me­diál­ne zná­mych prí­pa­doch, kto­ré sa nep­riz­na­li k tres­tnej čin­nos­ti a ne­potvr­dzo­va­li, či ne­potvr­dzu­jú vý­po­veď ka­júc­ni­kov skon­či­li vo väz­be a tak­mer všet­ky ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré sú v pos­ta­ve­ní ka­júc­ni­ka ale­bo sa až nás­led­ne priz­na­li k tres­tnej čin­nos­ti sú na slo­bo­de a uží­va­jú si svo­je be­ne­fi­ty?

Tých prí­pa­dov je tak ve­ľa, že si mož­no po­lo­žiť otáz­ku, či in­šti­tút väz­by nie je do ur­či­tej mie­ry vy­uží­va­ný na vy­nú­te­nie priz­na­nia sa ob­vi­ne­né­ho. Ale­bo ako inak sa dá vy­svet­liť si­tuácia, keď tí čo sa priz­ná­va­jú sú na slo­bo­de a tí čo po­pie­ra­jú vo väz­be a ak sa nás­led­ne priz­na­jú sú pre­pus­te­ní z väz­by?

Ta­ká­to ap­li­kač­ná prax na­vo­dzu­je skôr do­jem, že sa v tres­tnom prá­ve za­ča­la sto­tož­ňo­vať prav­da s priz­na­ním, čo mô­že, ale aj ne­mu­sí byť to is­té, a že úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a ce­lé­ho tres­tné­ho pro­ce­su je do­siah­nuť priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­ré je krá­ľov­nou dô­ka­zov a zna­me­ná sa­mot­nú prav­du (sku­toč­ný stav ve­ci). Zís­ka sa tak nie­len priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, ale aj potvr­de­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka (po­tom sa prá­ve tie­to nás­led­né priz­na­nia ob­vi­ne­ných pou­ží­va­jú na preu­ká­za­nie fak­tu, že ka­júc­nik vy­po­ve­dá prav­du, na­koľ­ko ho potvr­dzu­jú aj ďal­ší „ka­júc­ni­ci“).

Po­va­žu­jem za ab­so­lút­ne ne­bez­peč­ný trend, keď sa s in­šti­tú­tom väz­by za­ob­chá­dza pod­ľa to­ho, či sa ob­vi­ne­ný priz­ná ale­bo nep­riz­ná a keď vo väz­be kon­čia fak­tic­ky len „po­pie­ra­či“ vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka (tzv. väz­ba na „zmäk­nu­tie“ ob­vi­ne­né­ho, kto­ré­mu má prá­ve čas v nej „vrá­tiť pa­mäť“). Je to sig­nál pre všet­kých ob­vi­ne­ných, že ak ne­chcú trá­viť čas v ko­lúz­nej väz­be, mu­sia sa pri­znať (bez oh­ľa­du na to, či ma­jú k čo­mu), potvr­diť tak vý­po­veď ka­júc­ni­ka a prí­pad­ne aj vy­po­ve­dať na iné oso­by. V opač­nom prí­pa­de skon­čia vo väz­be, čo je za sú­čas­nej roz­ho­do­va­cej praxe sú­dov is­té.

JUDr. Peter Šamko
sudca Krajského súdu v Bratislave

pokračovanie …