Tridsať rokov som mlčal a už nebudem…
Nakoplo ma k tomu mazanie komentárov pod fotkou zverejnenou na FB stránke „Dobré noviny“. Je na nej novoosadená tabuľa označujúca časť bývalého námestia SNP v Bratislave za Námestie Nežnej Revolúcie, pod ktorou je umiestnená druhá tabuľa s nápisom „V novembri 1989 sa na našich námestiach zišli ľudia všetkých generácií, ktorí sa zbavili strachu. V nenásilnej Nežnej revolúcii prejavili túžbu po slobode a dôstojnejšom živote.“. Nič s čím by sa nedalo súhlasiť…
Chcem sa s vami podeliť o túto nemilú skúsenosť a zverejniť komentáre, ktoré tam boli ešte do dnešného rána, kým ich už druhýkrát nezmazali a nezablokovali mi možnosť ďalej komentovať, aby ste si sami mohli utvoriť mienku o prevádzkovateľovi tohoto portálu…
Citujem jeden z mojich komentárov:
Pred niekoľkými chvíľami som sem dal komentár v tom duchu, že mi ešte nezlyháva pamäť a že si nepamätám, že by za minulého režimu žilo toľko ľudí pod ľudskú dôstojnosť ako dnes. Zrejme som nebol s tým postojom sám, pretože ho viacerí ľudia označili „lajkom“. Čítal som tiež niekoľko príspevkov od ľudí, ktorým sa tento počin magistrátu nepáči a kultivovane ho kritizovali. Jeden z nich dokonca citoval zákon, ktorý tým magistrát porušil. Ani môj, ani tie ostatné komentáre tu už nevidím. U mňa ste týmto skončili. Doteraz som vás čítal a podporoval. Toto, čo ste momentálne urobili, je pre mňa za hrubou čiarou.
Následne sa tam rozvinula debata ľudí, ktorým tiež zmazali ich komentáre. Pretože to bolo nadránom, nemal to aktuálne kto mazať, tak to tam zostalo až do rána. Potom to zmazali znova a mne nadôvažok zablokovali možnosť pridávať komentáre a „lajkovať“.
Dovolím si citovať moju odpoveď jednej z diskutujúcich, ktorej zhodou okolností zmazali práve ten komentár, v ktorom poukazovala na porušovanie zákona:
Dajte to sem nazad. Som zvedavý či zmažú aj toto… Mám urobené snímky obrazovky… 😉
Počúvla ma a uverejnila svoj komentár znovu.
Aby si snáď nemyslela, že moje komentáre sú produktom nejakého zapšklého komunistu a obdivovateľa starého režimu, napísal som jej aj nasledujúce:
Dám si tú prácu a sformulujem opäť to, čo som sem dal pôvodne a budem pravidelne kontrolovať, či to tu je.
Mám rád dobré a pozitívne správy, preto som tento projekt privítal s nadšením, to ale neznamená, že nemám právo vyjadriť sa k tomu, ako sa účelovo zneužíva snaha ľudí po lepšom živote. Aby ste boli v obraze – patrím k siedmim ľuďom, ktorí sme v inkriminovanom čase na pôde VŠMU na dnešnej Ventúrskej koncipovali ono päťbodové študentské vyhlásenie. Tlačové stredisko a distribúciu „revolučných“ letákov tiež som osobne zariadil ja. Bol som osobne pri tom a videl som, ako sa to postupne zvrhlo, ako sa tam samoustanovil orgán siedmich prominentných detičiek, ktorý si dal názov „Mozog“, olepili sa červenými páskami, aby sa odčlenili od ostatných, ktorým blahosklonne pridelili, podľa dôležitosti, oranžové a žlté stužky a dovolili im, obrazne povedané, variť im kávu a pichať vitamínové injekcie. Málokto dnes vie, že to bolo celé jedno zohraté, vopred pripravené divadlo na nerušené odovzdanie moci, v ktorom národ a študenti zohrávali úlohu štatistov a užitočných idiotov, akým som bol v tom čase aj ja. Dnes ním už, zaplaťpánboh, nie som a rozhodol som sa o týchto veciach verejne hovoriť. Mám už tých lží o tzv. nežnej či zamatovej spontánnej revolúcii plné zuby.