Milan Rastislav Štefánik – jeden z troch velikánov slovenského národa




Za každou pietou, každou spomienkou, každou oslavou je človek. Milan Rastislav Štefánik si v Spoločnosti slovenských velikánov prostredníctvom našich aktivít aj počas dní všedných, nielen dní sviatočných zasluhuje právom mimoriadnu pozornosť.

Zaujímavý názor v tomto smere vyslovili pri príležitosti tohoročných osláv 140. výročia narodenia generála Milana Rastislava Štefánika, konkrétne  v Košariskách aj predstavitelia súčasnej politickej moci našej  Slovenskej republiky. Rôznorodo, často odvolávajúc sa na Štefánikove výroky. Jedným z takých je aj:

“Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať.” 

Čo to pre nás má znamenať? Okrem iného aj to, že človek je všade – a mi, v našej Spoločnosti slovenských velikánov sa snažíme cítiť človeka – brata v každom človeku, aj správať sa k nemu ak je akejkoľvek národnosti. Ale  náš vlastný národ, národ slovenský, nám aj v odkaze Slovanov musí mi byť najmilší. Ako a čím? Vlastnými návratmi k čestnosti, poctivosti, pracovitosti i vzdelaniu. Bez verejných, bezočivých vlastných podvodov. Prostredníctvom čestnej a úprimnej úcty k druhému už skutkom vlastným a rešpektovaním napríklad aj takej „maličkosti“ akou je bežné používanie  ľubozvučnej reči slovenskej aj v oficiálnych vystúpeniach prostredníctvom verejno – právnych médií. Táto, na prvý pohľad, maličkosť,  nás nestojí žiadne peniaze. Len reč vlastného srdca a jeho súzvuk v našich slovách a našim konaním.

Dôstojné je klásť veniec k mohyle Milana Rastislava Štefánika s takým presvedčením, ktoré realizujeme vlastnými praktickými každodennými výstupmi v praxi.

Hoci je na Slovensku Milan Rastislav Štefánik vnímaný ako národný hrdina a jeho osobnosť sa  teší  rešpektu aj v ďalších európskych krajinách, našou  povinnosťou už z hlbokej úcty a vďaky by mala byť naša vlastná pravda k sebe samým.

Prečo takto píšeme? Opierame sa o postoje a stanoviská napríklad historikov. Jeden z nich , Michal Kšiňan z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) prostredníctvom TASR pre širokú verejnosť okrem iného uviedol:

„Cenia si ho vo svete ( rozumej M.R. Štefánika – pozn. autora) pre rovnaké veci ako my na Slovensku. Romantický život, závratná kariéra a mimoriadne rýchly spoločenský vzostup potvrdzujú, že to bol mimoriadne šikovný človek, ktorý mal široký rozhľad a obrovské množstvo záujmov.“

Taký citát nemôžeme a nesmieme vnímať s porozumením len ako frázu. Za týmito slovami je živý človek. Ani film, ani ľudská dráma nevznikajú bez pravdy v konkrétnych životoch. Tí, ktorí sa na odbornej úrovni životom M. R. Štefánika zaoberajú desaťročia na základe prebádaného a časom prevereného tvrdia, on ctil tiež zásady československej vzájomnosti životnými postojmi a prvkami, ktoré vtedajší pokrokový svet neodcudzoval, naopak vítal.

Samozrejme, Štefánik bol, je a zostane najviac spätý s Francúzskom, kde prežil dosť podstatnú časť svojho života. Historické dôkazy potvrdzujú – s prestávkami 15 rokov. Pricestoval tam v novembri 1904 po svojej promócii a v roku 1912 získal francúzske štátne občianstvo. Je o ňom dostatočne známe i to, že rovnako bol zakorenený aj v Taliansku. Taliansko sa často s jeho menom a priezviskom spomína i preto, lebo práve odtiaľ pochádzala jeho snúbenica Giuliana Benzoniová.

Kto vie ako poznajú M.R.Štefánika bežní Taliani či Francúzi?

Ale malo by nás oveľa viac zaujímať ako ho poznáme a ako sme mu blízki my, Slováci, našimi vlastnými skutkami?!…

O Štefánikovi môžeme hovoriť právom aj ako o diplomatovi. Hlavne z dôvodu, že ak sa dostaneme do okruhu diplomatov, vojakov či do univerzitného prostredia, tam si Štefánika veľmi vážia. Najmä v Taliansku a Francúzsku, ale do istej miery aj v Rusku. Tieto otázky a túto publicistiku nechajme na odborníkov, hoci sú názory práve z tejto oblasti naňho rozpoltené pre jeho účasť na sibírskej misii, kde sa postavil proti boľševikom. Ale aj v tejto krajine sú historici, ktorí sa oňho zaujímajú. I o tom sa dnes hovorí v našich slovenských médiách častejšie ako inokedy slovami historikov.

Skúsme prostredníctvom spravodajstva TASR uverejneného aj v iných médiách znova chvíľku citovať historika Michala Kšiňana:  

„Roky vysokoškolského štúdia (1989 – 1904) strávil Štefánik v Prahe, kde sa stretol aj s Tomášom G. Masarykom, s ktorým neskôr spolupracoval pri zakladaní Československej republiky. Hneď po ukončení štúdia (promoval 12. októbra 1904) vycestoval do Francúzska, aby veľmi rozšíril francúzsko – československú oblasť vzťahov. Iste sa pritom nedajú vylúčiť ani jeho osobné životné ciele a postupy. Platí pravda, doslova zrástol s tamojším prostredím.

Ako astronóm podnikal početné expedície, napríklad za pozorovaním zatmenia Slnka, keďže ako vedec skúmal slnečné žiarenie. Svoje vedecké bádanie majstrovsky nedokončil, tvrdia podaktorí historici. Vystúpil na Mont Blanc, navštívil Španielsko, neskôr dokonca aj Turkestan a tiež Alžírsko, Tunisko, Brazíliu či Tahiti. Dôležitú diplomatickú misiu už ako zástupca francúzskej vlády absolvoval v roku 1913 v Ekvádore. Francúzsko chcelo vybudovať sústavu meteorologických staníc a telegrafnú sieť vo svojich kolóniách. Štefánik získal súhlas ekvádorskej vlády a vyslúžil si v roku 1914 za tento úspech na návrh ministerstva námorníctva kríž Rytiera čestnej légie.

Počas prvej svetovej vojny v roku 1915 pôsobil na srbskom fronte. Neskôr získaval dobrovoľníkov do československých légií v Rumunsku, Rusku, dokonca aj v Spojených štátoch amerických. Napokon je známe jeho dobrodružné putovania po Rusku od novembra 1918 do januára 1919.

„Štefánik bol francúzsky občan, logicky sa teda angažoval v presadzovaní francúzskych záujmov vo svete. Takisto mal rád Taliansko. Pri vzniku nového štátu, samozrejme, už presadzoval najmä československé záujmy a usiloval sa ich spojiť so záujmami francúzskymi či ruskými,“ zhodnotil Štefánikovu osobnosť historik.

Možno však tiež spomenúť spätosť Štefánika s Pezinkom a Modrou, respektíve malokarpatským regiónom, napokon na severe Malých Karpát leží aj jeho rodisko Košariská a tiež Bradlo. Z Modry pochádzal Štefánikov spolupracovník Ferdinand Písecký, ktorý spoločne s ním organizoval vznik légií. S Pezinkom zasa Štefánika spájala rodina Zigmundíkovcov, ktorú často navštevoval – Žigmund Zigmundík bol Štefánikov priateľ, spolužiak zo štúdií a rovesník, jeho otec Ján Zigmundík bol miestny učiteľ, vedec a po vzniku Československej republiky školský inšpektor.

Všade, kde prišiel, si Štefánik získal rešpekt. „Jeho kariéra je výnimočná a očarujúca ako celý jeho život.“

Ale rovnako dajme slovo aj prezidentovi Spoločnosti slovenských velikánov JUDr. Jozefovi Škultétymu:

„Je nám cťou i veľkou povinnosťou hľadať ďalšie prednosti a potreby ako šíriť svetom pozitíva a prínosy M.R.Štefánika pre dnešný svet. Na rozdiel od neho sú medzi nami dnes velikáni, ktorí dávajú druhým pocítiť svojou nafúkanosťou či pýchou svoju malosť. Osobne radím M.R.Štefánika medzi takých, ktorý svojou komunikáciou a otvorenosťou sa či už vo Francúzsku, ale aj inde snažil každému, s kým komunikoval dávať pocit jeho vlastnej veľkosti. Tým bol a zostal sám on velikánom na večnosť. Tak isto ako tomu bolo aj v prípade Ľudovíta Štúra, alebo Alexandra Dubčeka. Každý z nich bol iný, lebo niet na svete dvoch rovnakých ľudí. Ale každý z nich pre svoje ľudské prednosti i ľudskú múdrosť a čestnosť zostali významnými osobnosťami pre Slovensko, Európu a svet. Takých politikov by sme potrebovali čo najviac aj dnes.“

Pôvodný článok autora

Milan Rastislav Štefánik – jeden z troch velikánov slovenského národa

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies