Na Slovensku sa úspech neodpúšťa




PODPORIŤ

Viacerí vo svojich komentároch píšete, že som v roku 2014 zobral pred operáciou úplatok.
Nie je to pravda.

Táto udalosť ma ťaží už mnoho rokov, pretože ma pripravila o milovanú kardiochirurgiu.
Bola to úmyselná likvidácia mojej osoby. Za veľmi aktívnej asistencie kolegu, ktorého som vychoval a spravil z neho kardiochirurga. Hovorí sa tomu „charakter“… aktérmi boli občania, už predtým súdne trestaní…
Bolo to v roku 2014 za vtedajšej súdnej moci, o ktorej „korektnosti“ a „serióznosti“ sa v dnešnej dobe veľa diskutuje, polemizuje a pochybuje.
Aká je skutočná pravda? Dôkazy?

Títo občania písomne, a aj na súde svedčili o telefonických hovoroch so mnou pred operáciou, a aj o presných dátumoch týchto hovorov (5.-8. 12. 2014). Lož a klamstvo. Mám (k dispozícií sú) výpisy mojich telefonických hovorov od mobilného operátora, kde sa hovory s nimi v horeuvedených dátumoch vôbec nevyskytujú!

Ďalším dôkazom je vypisovanie programu operácií, kde sú mená pacientov, operujúcich chirurgov, anesteziológov a inštrumentárok. Tento operačný program vypisuje prednosta kliniky deň pred operáciou, a to väčšinou až v popoludňajších hodinách. V tom období som už nebol prednostom kliniky. Koho budem operovať, nielen ja, ale aj ostatní chirurgovia na nasledujúci deň, sme sa vždy dozvedeli až deň pred operáciou, a to po posledných operáciách – v popoludňajších hodinách. A nie 2-3 dni predtým, ako svedčili spomenutí občania.

Čiže, žiadne stretnutia s príbuznými pred operáciou (5.-8. 12. 2014), a teda ani žiadne odovzdávanie peňazí sa pred operáciou NEUSKUTOČNILO.

Ich klamstvo dokonca potvrdzuje aj vlastný syn pacientky Ondrej Delinčák! Treba si prečítať jeho vyhlásenie v denníku SME z pondelka 2.marca 2015, kde sa píše, citujem: „Delinčák tvrdí, že žiadny úplatok s Fischerom neriešil. Až do večera pred operáciou sme nevedeli, kto bude operovať“, hovorí syn. „Večer prišiel na izbu doktor Fischer, dal mame podpísať nejaký papier…keby som mu aj chcel dať nejaké peniaze, nebol na to priestor ani čas!“ Toľko p. Delinčák, syn operovanej pacientky.

Druhýkrát, v čase brania údajného úplatku, podľa rodiny pacientky (citujem ďalšie klamstvo svedkov P.R. a Ž.R. „…niekedy okolo, alebo v strede januára r. 2015“), som bol vzdialený od Slovenska 10.595 km.
Tretie korupčné správanie sa malo uskutočniť asi 6 týždňov po operácii, keď som dostal od príbuzných pacientky nejakú darčekovú tašku. Až neskôr, asi o týždeň, keď som do nej nahliadol, som zistil, že je tam aj 800 EUR. V nasledujúcich dňoch, po telefonáte príbuzného pacientky, som im tento obnos vrátil. Ale ani tých 800 pooperačných Eur som si nepýtal, bola to ich nevyžiadaná aktivita!

Mimochodom, sami traja žalovatelia (Ž.R., S.R., K.K.) pri výsluchu -nezávisle na sebe, zaznamenané aj v zápisnici – sa priznali a povedali, ŽE PROF. FISCHER SI OD NICH NIKDY ŽIADNY ÚPLATOK NEPÝTAL! Podľa našich právnych predpisov sa tento počin po operácii kvalifikuje ako dar a nie ako úplatok!!! Opätovne pripomínam, že to bol nevyžiadaný dar. Napriek tomu som bol odsúdený…..
Ešte niekoľko poznámok k samotnej operácii pacientky.

Pacientka (M.B.) bola privezená do nemocnice na vozíku s ťažkým dýchaním a značnými opuchmi dolných končatín. Bola aj obézna, fajčiarka, s narušenou pľúcnou funkciou, ťažkou bronchitídou a vysokým krvným tlakom.

Ale čo bolo najvážnejšie, do nemocnice prišla v poslednom, IV. štádiu obličkového zlyhania a so značne ťažkým srdcovým ochorením – zlyhávaním ľavej komory srdca.

Operáciu mi pridelil prednosta kliniky. Priebeh operácie bol štandardný a bezproblémový. V pooperačnom priebehu do 24 hodín od operácie už pacientka sama dýchala, bez potreby umelej ventilácie.
V ďalšom pooperačnom priebehu po týždni došlo k zlyhávaniu už aj tak predoperačne zlých obličkových funkcií a pacientka sa musela opakovane dialyzovať. Postupne sa však klinický stav zlepšoval a pacientka po 26-ich dňoch pobytu na ARO (anesteziologicko-resuscitačné oddelenie) mohla byť preložená na kardiochirurgické oddelenie.

Po týždni však znova stúpli zápalové parametre a pacientka musela byť znova preložená na ARO a bola potrebná opäť riadená pľúcna ventilácia. Opakovane bola dialyzovaná, napriek tomu sa jej stav zhoršoval, došlo k zlyhávaniu už aj tak predoperačne zlých obličkových funkcií a po siedmych týždňoch od operácie došlo k úmrtiu pacientky.

Chcel by som zdôrazniť, že v pitevnom náleze sa ukázali obidva bypassy našité na srdcové tepny priechodné a funkčné, to znamená, že samotný operačný výkon bol vykonaný bezchybne a vylúčila sa chirurgická chyba!
Neexistuje nikde na svete kardiochirurgické pracovisko s nulovou úmrtnosťou. Úmrtnosť na kardiochirurgickej klinike NÚSCH u pacientov, operovaných na ischemickú chorobu srdca sa za môjho šéfovania pohybovala okolo 1 %, čo bola a je špičková európska úroveň!
A teraz to najdôležitejšie zo súdnej siene.

Viete, prečo som na otázku sudcov, či som prevzal úplatok, povedal áno? Zo začiatku by ma ani vo sne nenapadlo také niečo povedať. Predsa je to jasná objednávka, čistý výmysel! Tvrdo som odmietal tlak mojej rodiny, a aj tlak mojich najlepších priateľov, ktorí mi prízvukovali, že mám proti sebe aj politickú presilu, že ma budú „vláčiť“ mesiace po súdoch…že využijú spomínaný nevyžiadaný dar 800 EUR po operácii proti mne, ktoré som si, opakovane hovorím, nepýtal. Moji blízki hovorili: „je evidentný zámer ťa odstaviť…z medicínskeho dôvodu to nemôžu spraviť, lebo máš vynikajúce výsledky…“.

Bol som, prepáčte za výraz, z toho vymysleného svinstva tak šokovaný, že som ten tlak na mňa nevydržal a na súde som tentoraz klamal ja a povedal som áno na niečo, čo som nespravil. Boli (a aj sú) vtedy dvaja priatelia, Edo Šebo a Jožko Oklamčák, ktorí ma dlhé roky dobre poznajú a odhovárali ma od priznania niečoho, čo som nespravil.

Poznali moju zanietenosť a doslova moju vášeň k mojej profesii kardiochirurga. Vedeli o mojich, nie stovkách, ale tisícoch nadčasových hodín, o mojich odchodoch z práce roky až vo večerných hodinách. O mojich predtransplantačných cestách do Viedne, Prahy, Brna, keď som zobral auto, mojich spolupracovníkov a po našom dlhom operačnom programe poobede alebo večer, keď nám nahlásili transplantáciu srdca, sme vyrazili na „nočnú“. Bez nároku na akúkoľvek odmenu, to bolo pre mňa absolútne druhoradé!

Najčastejšie sme chodili do Viedne, lebo to bolo najbližšie a navyše som mal s profesorom E. Wolnerom, šéfom kardiochirurgie vo viedenskej AKH vynikajúci vzťah. Možno tomu nahrávala aj moja znalosť prešporáckej nemčiny, zdedená po mojom otcovi. Niekedy sme sa vracali domov aj o štvrtej hodine ráno a o siedmej sme išli na našu kliniku operovať. Pravda je taká, že na tento druhý deň poobede sme už boli „mŕtvi“, ale s dobrým pocitom…

Tak isto, keď moji kolegovia v službe mali problémy, hlavne na operačke, prišiel som. V akejkoľvek hodine, aj v noci. To boli tiež stovky hodín, bez ekonomickej refundácie. Také niečo ma ani nenapadlo, považoval som to ako prednosta kliniky, zodpovedný za jej činnosť, za bežnú, normálnu vec. Za moju povinnosť.
Ani vo sne ma nenapadlo a ani mojich kolegov a kolegyne (najčastejšie MUDr. Paulíková a MUDr. Olejárová) pýtať si náhradné voľno za ten čas alebo peniaze od zamestnávateľa. Opakujem, za tie roky „šéfovania“, to boli tisícky hodín. Bez nároku na nejakú finančnú odmenu.

Keď som preberal funkciu prednostu kliniky, mali sme vysokú 30-dňovú pooperačnú úmrtnosť, až 17 %. V priebehu troch rokov sa mi podarilo, v spolupráci s mojim kolektívom, túto pooperačnú úmrtnosť znížiť zo 17 % na úroveň 2- 3 %, čo už bola špičková európska úroveň.

Dal som taký priestor mojim mladým kolegom, o akom sa im ani nesnívalo. Vychoval som 10 kardiochirurgov, pričom piatim z nich, zo začiatku samozrejme za mojej asistencie, som nechal operovať aj najnáročnejšie srdcové operácie, vrátane transplantácie srdca. A to vo veku, keď ešte nemali ani 40 rokov. Budem neskromný, európsky unikát!

Zúčastňoval som sa, aj aktívnou účasťou, mnohých domácich, aj zahraničných sympózií. Nielen v Európe, ale aj v USA, Kanade, Rusku, Číne…

Naše pracovisko svojimi výsledkami získalo pre Slovensko rešpekt v mnohých svetových kardiochirurgických centrách…

Nič nepomohlo. Zrejme už dopredu bolo rozhodnuté o mojej likvidácii…
Keď som v roku 2018 dopisoval moju tretiu knihu, mal som problém s nadpisom. Pomohla mi až jedna známa slovenská novinárka Maja Miková, ktorá ma pozná aj ako človeka a pozná aj môj príbeh, bez dlhého rozmýšľania vyslovila nadpis mojej knihy: „Na Slovensku sa úspech neodpúšťa!“

Poďme diskutovať, ale odborne a profesionálne

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies