Medzi najväčšie škody tejto vlády patrí to, čo urobili deťom.

Práve som si v zahraničnej tlači prečítal odkazy na odborné štúdie, ktoré odhaľujú, ako veľmi sa lockdowny podpisujú na výkonnosti školákov.

Jedna, holandská, ukázala, že aj v tejto krajine, kde dištančné vzdelávanie dobre funguje, deti, ktoré boli mimo školy 8 týždňov, mali väčšinou aj vo vedomostiach 8-týždňový výpadok. A deti z marginalizovanejších skupín mali 12-týždňový výpadok – jednoducho, zabudli aj to, čo už ovládali.

Podobne dopadla aj britská štúdia (viedla ju Daisy Christodoulou), ktorá ukázala úplne katastrofálny prepad vedomostí aj zručností v dôsledku lockdownu. Už skôr sa objavili štúdie o tom, ako sa lockdowny prejavujú na psychickom zdraví detí.

No a potom je tu Slovensko. Na jeseň, keď sa začali školy zatvárať ako jedno z prvých opatrení, som ako jediná verejne činná osoba nahnevane reagoval a poukazoval na to, že školy by sa mali zatvárať ako posledné (už vtedy to hovorilo aj odporúčanie WHO), aj vzhľadom na to, že tá pauza napokon môže trvať niekoľko mesiacov.

Po čase sa ku mne pripojili aj ďalší odborníci či politici. No vláda medzitým nechala pandemickú situáciu dospieť do takej podoby, že vrátiť sa naspät a začať školy otvárať, už nebolo možné.

K tomu treba pripočítať úplne amatérske vedenie rezortu, ktoré školám a rodičom v tejto situácii prakticky nijako významnejšie nepomohlo.

Nielen Matovič či Krajčí, aj Gröhling patrí do prvého radu ľudí, ktorých si roky bude treba pripomínať ako doslova odstrašujúcu skúsenosť.