Dá sa národu ukradnúť ilúzia?
Znie to priam neuveriteľne, ale slovenský národ, ktorý dal mandát súčasnej garnitúre vedenej Matovičom sa o tom denne presviedča.
Poďme však pekne po poriadku.
Za ilúziu možno považovať vzbudenie predstavy, že to, čo sa vopred sľubuje je následne aj dodržané.
Demokracia je zas, ako nám je známe je vláda ľudu, ktorej význam sa odvodzuje od gréckeho démos, teda ľud a kratos teda vláda.
Vyjadruje sa ňou miera účasti ľudu na štátnej moci, účasť na správe a riadení štátu. Pri nej sa podriaďuje menšina väčšine, pri uznávaní slobody a rovnosti občanov. Sú v nej zakotvené základné ľudské práva a slobody. Vzťah občanov a štátu je vymedzený právnym poriadkom. Jej cieľom je služba občanom.
Aká je však v každodennom živote demokracia na Slovensku po nástupe víťazov volieb z februára 2020.
Platí, že k najzákladnejším prejavom demokracie patrí podľa opakovaných prieskumov možnosť realizácie občanov formou slobodných volieb, ďalej najmä tie občianske práva, ktoré poskytujú ochranu pred útlakom štátu voči jednotlivcom.
Slobodné voľby priniesli stav, ktorý umožnil vytvorenie štvorkoalície a získanie ústavnej väčšiny v parlamente. Zdalo sa, vychádzajúc z predvolebných tvrdení, že dôjde demokratickým spôsobom k napĺňaniu akejsi očisty vo verejnom živote na prospech celého národa.
Skutočnosť, a o tom sa denne presviedčame je však iná, neveštiaca nič dobrého ani v ďalšom období.
Dennodenne zažívame neustály chaos, bezperspektívnosť a napätie z obáv o budúcom vývoji spoločnosti s príznakmi neschopnosti zvládnutia tejto situácie súčasnou vládnou mocou.
Sledujeme rozšafnosť pri rozdávaní požičaných financií s náznakmi pofidérnych praktík sledujúcich zaliečavý prístup k celým skupinám občanov s cieľom ich získania ako budúcich voličov.
Čo na tom, že sa raz budú musieť tie peniaze vracať aj s drakonickými úrokmi, my sme vyhrali voľby, môžeme si to dovoliť. V tom nám nemôže nik zabrániť.
Prečo?
Je to predsa jeden z prvkov voľbami vyslovenej demokracie.
Naozaj nemožno zabrániť takému bezbrehému zneužívaniu výsledkov volieb svojvoľným výkladom toho, čo si môže súčasná vládna garnitúra dovoľovať?
Táto otázka je adresovaná tým, ktorí postupne začínajú dvíhať svoj hlasna protestoch. A treba ju doplniť podotázkou, či sme spokojní s tým, že všetky štátom vytvorené kontrolné mechanizmy, najmä napr. prokurátori sa mlčky prizerajú na nastúpený trend ( najmä zneužívanie trestného konania) bez toho, aby národu vysvetlili svoje videnie a poukazovali na neprípustnosť evidentných pochybení ( napr. Mikasa), prípadne aby mu dali najavo, že existujú garancie, ktoré národ po tomto šafárení neuvrhnú do väčšieho chaosu a následnej beznádeje.
Všetci s obavou sledujeme toto dianie a jeho smerovanie. Keďže sa nás bytostne dotýka, natíska sa otázka načo vlastne máme aj ďalší kontrolný inštitút. Ide o prezidenta republiky, ako najvyššieho ústavného činiteľa. Ten je predsa ako nezastupiteľný prvok vytvorený práve za účelom nezávislého pranierovania všetkých skratov vládnej, zákonodarnej a súdnej moci s cieľom zamedzenia v pokračovaní a ich nápravy a a zasadenia sa o zvrátenia nesprávneho trendu.
V súčasnosti tento inštitút vyniká pri nevýrazných, nič neriešiacich pokusoch len s vypočítavou snahou zapáčiť sa národu rôznymi kobercovými, môdnymi a inými nič neriešiacimi pózami.
Raz, keď sa bude tento značne pochybný prvok prezidentského prístupu na riešenie súčasných celospoločenských problémov, najmä umožňovanie svojského zneužívania moci a bezbrehé šafárenie s vôľou národa súčasnou vládnou garnitúrou históriou hodnotiť, bude známka pre pani Čaputovú hodne cez päťku.
Cez pozdvihnutý hlas tej časti národa, ktorá nevníma obdobie predošlej vládnej garnitúry pod vedením Roberta Fica tak, ako to tendenčne tvrdia šedro platený nosiči cielených mediálnych usmerňovačov pravdy typu Todová, si treba čosi aj pripomenúť.
Bol to skutočne až taký mafiánsky štát ako to títo zvestovatelia pravdy na čele s Kiskom stále omielali? Pokiaľ sa ohliadneme, tak pri zneužití tragédie, ktorá postihla novinára Kuciaka a jeho snúbenicu sa za pomoci špinavých peňazí cielene investovaných personami typu Soroša a spol. podarilo rozdúchať nepokoje, ktoré viedli k zmene vlády a zdanlivej erózii politického prúdu vedeného stranou Smer-SD.Tvrdenia o talianskej mafii, Troškovej, Jasanovi a pod. sú uzatvorené bez toho, aby čo i len v náznakoch mohli byť v negatívnom zmysle slova použité proti expremierovi Ficovi a strane, ktorú roky úspešne vedie. A za jeho éry došlo napríklad aj k nekompromisnému odsúdeniu aj vysokých činiteľov, ktorí sa preukázateľne dopustili nezákonností. Bez potreby ich väzby a najmä bez mediálneho besnenia a odsúdenia bez súdu.
Ako je to však v reálnom živote súčasnosti s občianskymi právami, garantovanými Ústavou SR, ktoré majú poskytovať ochranu pred útlakom štátu voči jednotlivcom.
Napríklad pri kauze Očistec sa za najdôležitejšiu nezákonnosť pokladá to, že Norbert Bödör mal od šéfov pôsobiacich v rôznych štruktúrach polície „ zisťovať aktuálne informácie, čo sa chystá, ako prebiehajú jednotlivé vyšetrovania, ďalej mal kryť tých, ktorých bolo treba kryť, sabotovať vyšetrovanie, hľadať špinu na tých, ktorí prekážali“. V princípe „získavanie informácií“ zo strany N. Bödöra bez ich následného zneužívania v konkrétnej podobe nemôže niesť znaky v trestnoprávnej rovine. Takú skutkovú podstatu zákon nepozná.
Za to boli vzatí už pred rokom do väzby prezident PZ, šéf NAKA, šéf protikorupčnej jednotky a ďalší. To všetko sa malo diať za účelom získavania neoprávnených výhod pre politickú stranu Smer-SD.
Už tento fakt – dĺžka trvania väzby svedčí o nezvládnuteľnej dôkaznej núdzi, v ktorej sú príslušné orgány – vyšetrovateľ PZ a dozorový prokurátor. Raz však budú prinútení vyložiť karty na stôl a zdôvodniť nielen dĺžku väzby, ale najmä tie dôkazy, ktoré bez pochýb preukazujú, že došlo ku konaniu, ktoré napĺňa pojmové znaky konkrétneho trestného činu. A tieto dôkazy budú musieť vyhodnotiť konkrétni sudcovia a podľa nich aj rozhodnúť.
Nie všetci títo sudcovia budú ochotný niesť ( nielen svoje image ) na pranier tak ako to vidíme v súčasnosti. Sú tu aj sudcovia typu Koza( bývalé priezvisku terajšieho sudcu Klimenta) Záleská, Paluda, ale aj iní, ktorým, ako sa zdá na odsúdenie stačia aj pochybné tvrdenia kajúcnikov a neprihliadajú na všeobecne platné závery vyslovené napr. ESĽP. Treba len veriť, že ide o také anomálie, ktoré sa budú dať napraviť a tento svojvoľný typ výkladu spravodlivosti zanikne a dôjde k prijatiu takých opatrení štátu, ktoré znemožnia ich opakovanie.
Je tu však z hľadiska mimoriadnosti oveľa závažnejšia skutočnosť , ktorá sa stále výraznejšie derie na svetlo sveta. Tou je potvrdzované poznanie, že za súčasnými kauzami stojí priamo a osobne Matovič. Tento mal údajne zorganizovať po nástupe k moci tajné rokovania s vybratými činiteľmi z radov vyšetrovateľov a prokurátorov. Týmto mal priamo zadávať objednávku na také úkony, ktorými za každú cenu dôjde k zabezpečeniu čo najtvrdšieho väzobného trestného postihu označených bývalých exponentov vládnej moci. za masívnej asistencie poplatných medíi a náležitej prezentácii pred širokou verejnosťou. To akože malo svedčiť o „rozviazanosti rúk“ „ o nekompromisnej likvidácii mafii“ o „ likvidácii korupcie na najvyšších miestach“. Táto forma „očisty spoločnosti na Matovičov spôsob“ však zaváňa, pokiaľ sa tieto skutočnosti aj následne preukážu, že dochádza k pošľapávaniu najzákladnejších princípov demokracie. Tej, ktorá zjavne omylom ( alebo uvádzaním voličov do omylu) dostala Matoviča a tých párpercentných nosičov moci dostala do pozície vládnej garnitúry. Nič však netrvá večne.
Touto cestou teda nemôže viesť výkon jedného zo základných prvkov demokracie, ktorú extrémne vadným spôsobom zneužíva súčasná vládnuca moc na čele s Matovičom, keďže takto v opačnomzmysle slova „poskytuje ochranu pred útlakom štátu voči jednotlivcom.“