Od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa § 241 ods. 1 písm. f) Tres­tné­ho po­riad­ku ako legitímny pros­trie­dok súd­nej ochra­ny prá­va ob­vi­ne­né­ho na op­rav­ný pros­trie­dok

V up­ly­nu­lom ob­do­bí mé­diá opa­ko­va­ne in­for­mo­va­li ve­rej­nosť o prob­le­ma­ti­ke od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by v konkrétnej tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de (napr. https://spra­vy.prav­da.sk/do­ma­ce/cla­nok/606484-spe­cia­li­zo­va­ny-trest­ny-sud-od­mie­tol-ob­za­lo­bu-pre-po­doz­re­nia-z-ko­rup­cie-vo­ci-ko­va­ci­ko­vi/ ).

Cie­ľom toh­to prís­pevku pou­ká­zať na niek­to­ré pro­ces­né pos­tu­py or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré sa vymykajú zá­sa­de strik­tnej zá­kon­nos­ti ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré je vo svo­jej pod­sta­te ko­na­ním o najzávažnejších zá­sa­hoch do ľud­ských práv. Zá­sa­du zá­kon­nos­ti v Tres­tnom po­riad­ku je pot­reb­né vní­mať ako ús­tav­ne pod­mie­ne­nú (čl. 17 ods. 2 Ústa­vy SR), zá­klad­nú a nos­nú práv­nu ideu ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia. Účelom tres­tné­ho ko­na­nia v zmys­le § 1 Tres­tné­ho po­riad­ku je aj reš­pek­to­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd obvinených, kto­rí v zmys­le § 2 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­žu byť tres­tne stí­ha­ní iba zo zá­kon­ných dô­vo­dov a zákonným spô­so­bom. Uve­de­né sku­toč­nos­ti vy­ža­du­jú, aby si tres­tné ko­na­nie za­cho­va­lo cha­rak­ter prís­ne formálneho ko­na­nia. Tie­to zá­kon­né pre­mi­sy však ne­bo­li za­cho­va­né vo vy­ššie uve­de­nom me­dia­li­zo­va­nom ko­na­ní, v kto­rom Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd kva­li­fi­ko­va­ne od­ôvod­ne­ným uz­ne­se­ním od­mie­tol ob­ža­lo­bu a vec vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi v sú­la­de s § 241 ods. 1 písm. f) Tres­tné­ho po­riad­ku, a to z dô­vo­dov spo­čí­va­jú­cich v po­ru­še­ní prá­va na ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­ných a v zá­važ­ných pro­ces­ných po­chy­be­niach, kto­ré ma­li bez­pros­tred­ný vplyv na vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu.

Pre oz­rej­me­nie prob­le­ma­ti­ky uvá­dza­me, že ob­vi­ne­ný pros­tred­níc­tvom ob­haj­cov v prie­be­hu príp­rav­né­ho konania do­ru­čil Ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky dva návr­hy na zru­še­nie prá­vop­lat­ných rozhodnutí v príp­rav­nom ko­na­ní pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku, a to sa­mos­tat­ne v dňoch 13.08.2021 a 30.08.2021.

Dňa 14.09.2021 pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry (ďa­lej len ako ,,ÚŠP GP SR“) po­dal v uve­de­nej tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­bu, ho­ci v ča­se jej po­da­nia Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky eš­te ne­roz­ho­dol o po­da­ných návr­hoch na zru­še­nie prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní.

V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je­me na čl. 7 ods. 4 prí­ka­zu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 31.januára 2006 o pos­tu­pe pro­ku­rá­to­rov v tres­tnom ko­na­ní o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch v spojení s prí­ka­zom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 29.feb­ruára 2012, kto­rým sa me­ní a dopĺňa prí­kaz ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky por.č. 4/2006 z 31. ja­nuá­ra 2006 o pos­tu­pe prokurátorov v tres­tnom ko­na­ní o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch (ďa­lej len ako ,,Prí­kaz GP SR“), pod­ľa kto­ré­ho: ,,V ča­se ko­na­nia pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né skon­čiť príp­rav­né konanie niek­to­rým z roz­hod­nu­tí uve­de­ných v 5. di­ely 2. hla­vy 2. čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku ani podať obžalobu.“ 

Z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia Prí­ka­zu GP SR vy­plý­va, že v ča­se ko­na­nia pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né po­dať ob­ža­lo­bu.

Pod­ľa § 26 ods. 1 písm. c) zá­ko­na č. 154/2001 Z.z. o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry (ďalej len ako ,,Zá­kon o pro­ku­rá­to­roch“):,,Pro­ku­rá­tor je po­vin­ný vy­ko­ná­vať svo­je slu­žob­né po­vin­nos­ti svedomite, nes­tran­ne a bez prie­ťa­hov.“

Pod­ľa § 26 ods. 1 písm. e) Zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch: ,,Pro­ku­rá­tor je po­vin­ný ko­nať ob­jek­tív­ne a pri­hlia­dať na všet­ky roz­hod­né okol­nos­ti bez oh­ľa­du na to, či sú pre stra­ny ale­bo pre účas­tní­kov ko­na­nia pros­peš­né, ale­bo nep­ros­peš­né.“

Pod­ľa § 26 ods. 1 písm. f) Zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch: ,,Pro­ku­rá­tor je po­vin­ný chrá­niť … zá­klad­né ľud­ské prá­va a slo­bo­dy…“

Z vy­ššie uve­de­né­ho je zrej­mé, že pro­ku­rá­tor ÚŠP GP SR v roz­po­re s ci­to­va­ným us­ta­no­ve­ním Prí­ka­zu GP SR a zá­ro­veň i v roz­po­re s je­ho zá­kon­ný­mi po­vin­nos­ťa­mi pod­ľa § 26 ods. 1Zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch po­dal na súd ob­ža­lo­bu v ča­se pre­bie­ha­jú­ce­ho ko­na­nia pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku.

Nás­led­ne bo­lo ob­ha­jo­be do­ru­če­né pí­som­né upo­ve­do­me­nie Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v zmys­le kto­ré­ho bo­la dňa 14.09.2021 pro­ku­rá­to­rom ÚŠP GP SR po­da­ná ob­ža­lo­ba na ob­vi­ne­né­ho, v dôs­led­ku čo­ho za­nik­la kom­pe­ten­cia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­hod­núťv príp­rav­nom ko­na­ní o návr­hu ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 363 ods. 1 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku. Návrh ob­vi­ne­né­ho na pos­tup pod­ľa § 363 ods. 1 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku spo­lu s návr­hom na od­ňa­tie ve­ci ÚŠP GP SR a jej pri­ká­za­nie inej prokuratúre, (kto­rý bol tiež v príp­rav­nom ko­na­ní po­da­ný a o kto­rom Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra SR tak­tiež nerozhodla ) bol pos­tú­pe­ný pod­ľa pí­som­né­ho upo­ve­do­me­nia na súd.

O po­da­ných návr­hoch na zru­še­nie prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní te­da ne­bo­lo roz­hod­nu­té zá­kon­ným spô­so­bom v in­ten­ciách § 365, § 366 v spo­je­ní s § 367 Tres­tné­ho po­riad­ku, a te­da ne­doš­lo ani k pries­ku­mu na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí na pod­kla­de po­da­né­ho mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku. Trest­ný po­ria­dok te­da priz­ná­va ob­vi­ne­ným prá­vo do­má­hať sa zru­še­nia prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia v príp­rav­nom kona­ní, a na­priek to­mu, že to­to prá­vo bo­lo riad­ne a včas zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho up­lat­ne­né, pos­tu­pom prokurátora ÚŠP GP SR bo­lo roz­hod­nu­tie o tom­to op­rav­nom pros­tried­ku dos­lo­va zma­re­né. Pre­jed­ná­va­ná tres­tná vec je pri­tom ne­vä­zob­nou ve­cou, v dôs­led­ku čo­ho z hľa­dis­ka ply­nu­los­ti tres­tné­ho ko­na­nia neexistova­la potre­ba urý­chle­né­ho­po­da­nia ob­ža­lo­by bez to­ho, aby bo­lo roz­hod­nu­té o po­da­ných návr­hoch na zru­še­nie prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní. I na­priek to­mu však do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor po­dal v roz­po­re s us­ta­no­ve­nia­mi Prí­ka­zu GP SR a v roz­po­re s je­ho po­vin­nos­ťa­mi ply­nú­ci­mi zo Zá­ko­na o prokurátoroch ob­ža­lo­bu.

Dňa 02.11.2021 sud­ca Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du vy­dal uz­ne­se­nie o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by z dô­vo­du zá­važ­ných pro­ces­ných chýb, kto­ré ma­li bez­pros­tred­ný a zá­sad­ný ne­ga­tív­ny do­pad na vý­kon prá­va na obhajobu. Ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky by pri­tom v zmys­le § 364 ods. 3 Tres­tné­ho poriad­ku up­ly­nu­la le­ho­ta na roz­hod­nu­tie o po­da­nom návr­hu na zru­še­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia v príravnom ko­na­ní až dňa 13.11.2021. Pro­ti Uz­ne­se­niu o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by po­dal do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor sťaž­nosť, kto­rá má v zmys­le § 241 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku od­klad­ný úči­nok. V dôs­led­ku po­da­nej sťažnosti pro­ku­rá­tor do­cie­lil ,,udr­ža­nie“ ko­na­nia v súd­nom štá­diu, v pria­mom dôs­led­ku čo­ho up­ly­nu­la le­ho­ta Generálnemu pro­ku­rá­to­ro­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky na roz­hod­nu­tie o návr­hu pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho poriadku.

Uve­de­ným ve­do­mým ko­na­ním, ke­dy do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor v roz­po­re s prí­ka­zom Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR po­dal ob­ža­lo­bu v ča­se, ke­dy ne­bo­lo roz­hod­nu­té o návr­hoch pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku a  následne  po­dal sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu sú­du o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by, bo­lo zma­re­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na účin­ný op­rav­ný pros­trie­dok­pod­ľa čl. 13 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach (ďa­lej len ako ,,Do­ho­vor“) ako i prá­vo na inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 460/1992 Zb. Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky v plat­nom zne­ní (ďa­lej len ako ,,Ústa­va SR“).

V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né zdô­raz­ňu­je­me, že in­šti­tút od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by je v štá­diu súd­ne­ho konania pro­ces­ným pros­tried­kom doh­ľa­du sú­du nad dodr­žia­va­ním naj­mä prá­va na ob­ha­jo­bu ako jed­né­ho zo základných ľud­ských práv. Z hľa­dis­ka sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du Tres­tné­ho po­riad­ku ide o in­šti­tút spä­tý s preskúmaním ob­ža­lo­by pod­ľa § 241 Tres­tné­ho po­riad­ku resp. s pred­bež­ným pre­jed­na­ním ob­ža­lo­by pod­ľa § 244 Tres­tné­ho po­riad­ku. Vý­znam pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia a pres­kú­ma­nia ob­ža­lo­by v mi­nu­los­ti oz­rej­mil aj Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ná­le­ze sp. zn. IV. ÚS 49/2011 z 25. má­ja 2011, v zmys­le kto­ré­ho úče­lom pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia resp. pres­kú­ma­nia ob­ža­lo­by je pres­kú­mať ob­sah ob­ža­lo­by a zá­kon­nosť zís­ka­né­ho dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu. Otáz­ka­mi, kto­ré tre­ba rie­šiť v tom­to štá­diu súd­ne­ho ko­na­nia, nie sú otáz­ky vi­ny a trestu, prí­pad­ne ďal­ších vý­ro­kov, ale to, či ob­sah ob­ža­lo­by vrá­ta­ne je­ho návr­hu má zá­klad vo vý­sled­koch prípravného ko­na­nia a či ne­bo­li po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia za­bez­pe­ču­jú­ce prá­va ob­ha­jo­by, resp. či ne­doš­lo k iným závažným pro­ces­ným po­chy­be­niam v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, pri­čom pod­ľa vý­sled­ku po­sú­de­nia tých­to otá­zok súd roz­hod­ne, či na­ria­di ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, ale­bo bu­de pos­tu­po­vať niek­to­rým zo spôsobov uve­de­ných v § 241 ods. 1 písm. a) až k) Tres­tné­ho po­riad­ku a ob­vi­ne­ný ne­bu­de (za­tiaľ ale­bo definitívne  pos­ta­ve­ný pred súd.

Vý­sle­dok pres­kú­ma­nia ob­ža­lo­by je z poh­ľa­du ob­vi­ne­né­ho zá­sad­ný, keď­že ov­plyv­ňu­je je­ho pos­ta­ve­nie, a to od úpl­né­ho zá­ni­ku pos­ta­ve­nia sub­jek­tu tres­tné­ho ko­na­nia (napr. 241 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku), cez za­cho­va­nie exis­tu­jú­ce­ho pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho (napr. 241 ods. 1 písm. f) Tres­tné­ho po­riad­ku) až k „zhoršeniu“ pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho, kto­rý bu­de pos­ta­ve­ný pred súd a sta­ne sa ob­ža­lo­va­ným (241ods. 1 písm. l) Tres­tné­ho po­riad­ku).

Roz­sah pres­kú­ma­nia ob­ža­lo­by zo stra­ny sa­mo­sud­cu je mož­né jed­noz­nač­ne od­vo­diť od zá­ko­nom predpokladaných mož­ných roz­hod­nu­tí sa­mo­sud­cu pod­ľa § 241 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by v rám­ci pres­kú­ma­nia ob­ža­lo­by je pri­tom ob­li­ga­tór­ne v si­tuá­cii, ke­dy súd zis­tí zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu. V prí­pa­de zis­te­nia zá­važ­nej pro­ces­nej chy­by, naj­mä (nie však vý­luč­ne) po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu, z di­kcie Tres­tné­ho po­riad­ku ne­vyp­lý­va mož­nosť ale povinosť súdu obžalobu odmietnuť   (spo­mí­na­né us­ta­no­ve­nia ob­sa­hu­jú po­jem ,,od­miet­ne“ a nie ,,mô­že od­miet­nuť“). Di­kcia Tres­tné­ho po­riad­ku je te­da lo­gic­ká i s oh­ľa­dom na sku­toč­nosť, že súd mu­sí v kaž­dom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia dohliadať na ochra­nu ľud­ských práv ob­vi­ne­né­ho.

Roz­ho­do­va­cia čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky špe­ci­fi­ko­va­la po­jem ,,zá­važ­ná pro­ces­ná chyba“  v in­ten­ciách vy­ššie uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní nas­le­dov­ne: ,,Pro­ces­nou chy­bou (§ 241 ods. 1 písm. f/, § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.) sa ro­zu­mie ne­dodr­ža­nie zá­važ­ných for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí pos­tu­pu a úko­nov v príp­rav­nom ko­na­ní. Úpra­va práv ob­ha­jo­by, kto­rej po­ru­še­nie je zá­ko­nom de­monštra­tív­ne uve­de­né ako pro­ces­ná chy­ba, sa od­ví­ja od us­ta­no­ve­ní § 34 ods. 1 Tr. por. (prá­va ob­vi­ne­né­ho) a § 44 ods. 2 Tr. por. (práva ob­haj­cu).“

Po­vin­nosť sú­du od­miet­nuť ob­ža­lo­bu je pri­tom úz­ko spä­tá s exis­ten­ciu neodstrá­ni­teľ­ných chýb príp­rav­né­ho ko­na­nia, t.j. chýb, kto­ré ne­mož­no v súd­nom ko­na­ní od­strá­niť do­ka­zo­va­ním. Prá­ve prí­tom­nosť ta­kých­to neodstrá­ni­teľ­ných zá­važ­ných pro­ces­ných chýb vied­la súd k vy­da­niu uz­ne­se­nia o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by vo vyššie spo­mí­na­nom me­dia­li­zo­va­nom prí­pa­de. Pre oz­rej­me­nie uvá­dza­me, že ok­rem po­chy­be­nia v od­ňa­tí práva na pries­kum na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí pos­tu­pom pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku, bo­lo tres­tné ko­na­nie poz­na­če­né množ­stvom ďal­ších neodstrá­ni­teľ­ných pro­ces­ných po­chy­be­ní. Niek­to­ré z nich ma­li totožný cha­rak­ter ako po­chy­be­nia v tres­tnej ve­ci bý­va­lé­ho ria­di­te­ľa SIS, kvô­li kto­rým Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky pos­tu­pom pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku zru­šil uz­ne­se­nie o vzne­se­ní obvinenia. Uve­de­ná sku­toč­nosť len po­sil­ňu­je dô­vod­nos­ ťo­táz­ky, pre­čo do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu bez to­ho, aby poč­kal na roz­hod­nu­tie o návr­hoch pod­ľa § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku?

V kon­texte uve­de­nej tres­tnej ve­ci sa k té­me od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by vy­jad­ro­va­li oso­by z od­bor­nej ako i laic­kej ve­rej­nos­ti. V tej­to sú­vis­los­ti pre­zen­to­val svoj ná­zor vo všeo­bec­nos­ti na da­nú prob­le­ma­ti­ku aj pred­se­da Špecializovaného tres­tné­ho sú­du  (https://plus.no­vi­ny.sk/642450-pri­pad-ko­va­cik-a-kosc-pred­se­da-spe­cia­li­zo­va­ne­ho-tres­tne­ho-su­du-tvr­di-ze-klu­co­va-je-spo­so­bi­lost-ob­za­lo­by ) a to v nas­le­du­jú­com zne­ní: ,,Po­da­nie či ne­podanie op­rav­ných pros­tried­kov pred po­da­ním ob­ža­lo­by súd vô­bec ne­zau­jí­ma. Za­ují­ma nás len spôsobilosť po­da­nej ob­ža­lo­by. Sud­co­via žiad­ne­ho sú­du ne­ma­jú dô­vod ko­men­to­vať a po­su­dzo­vať správ­nosť či nesprávnosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vrá­ta­ne pro­ku­rá­to­ra s je­di­ný­mi vý­nim­ka­mi, kto­ré sta­no­vu­je Trest­ný po­ria­dok – napr. po­su­dzu­jú ne­vy­ho­ve­nie žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du v rám­ci štá­dia ko­na­nia pred po­da­ním ob­ža­lo­by. Vec vy­ba­vu­jú­ci pro­ku­rá­tor má prá­vo po­dať ob­ža­lo­bu, ke­dy uz­ná za vhod­né a po­da­nie, či ne­po­da­nie návr­hov na vy­uži­tie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v rám­ci prípravného ko­na­nia súd dos­lo­va ne­zau­jí­ma. Súd po­su­dzu­je len to, či po­da­ná ob­ža­lo­ba je spô­so­bi­lá na prejednanie  na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo je pot­reb­né ju od­miet­nuť. Po­da­ním ob­ža­lo­by za­ni­ka­jú kompetencie Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra po­dať mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok tý­ka­jú­ci sa príp­rav­né­ho konania “

Po­kiaľ je ci­tá­cia vy­jad­re­nia pred­se­du Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du auten­tic­ká (s pri­hliad­nu­tím na zrejmé nes­práv­nos­ti), mož­no z nej vy­vo­diť nas­le­dov­né všeo­bec­né zá­ve­ry:

1)    Súd by pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by vô­bec ne­ma­lo za­ují­mať po­da­nie op­rav­ných pros­tried­kov pred po­da­ním ob­ža­lo­by,

2)    Súd by pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ma­la za­ují­mať len ,,spô­so­bi­losť“ ob­ža­lo­by na pre­jed­na­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, a nie správ­nosť či nes­práv­nosť pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s je­di­ný­mi  výnimkami napr.  po­su­dzo­va­nie ne­vy­ho­ve­nia žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by.

Pri ap­li­ká­cii vy­ššie ci­to­va­né­ho prís­tu­pu pri pres­kú­ma­va­ní po­da­nej ob­ža­lo­by mož­no dos­pieť ok­rem mno­hých iných aj k nas­le­dov­ným zá­ve­rom:

1)    Po­kiaľ by súd pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ne­zau­jí­ma­lo po­da­nie op­rav­ných pros­tried­kov zo stra­ny obvineného pred po­da­ním ob­ža­lo­by, ne­zau­jí­ma­lo by ho zá­klad­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na účin­ný op­rav­ný prostriedok ga­ran­to­va­né Do­ho­vo­rom, Ústa­vou SR a v ne­pos­led­nom ra­de i Tres­tným po­riad­kom. Po­kiaľ by súd nezaujímalo po­da­nie mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, sme už len krok od si­tuácie, ke­dy súd ne­bu­de pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by za­ují­mať, či pro­ku­rá­tor roz­ho­dol o po­da­nej sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní obvine­nia. Nas­ky­to­va­la by sa lo­gic­ká otáz­ka, aká je úlo­ha sú­du v tres­tnom ko­na­ní, a to už pri pres­kú­ma­ní obža­lo­by, keď nie včas­ne dbať na ochra­nu zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, vrá­ta­ne prá­va na účin­ný opravný pros­trie­dok,

2)    Po­kiaľ by súd pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ne­zau­jí­ma­la správ­nosť ale­bo nes­práv­nosť pos­tu­pu or­gá­nov činných v tres­tnom ko­na­ní, súd by pos­ky­to­val or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pria­mo mož­nosť tolerovanej svoj­vô­le v ne­zá­kon­ných pos­tu­poch pro­ti ob­vi­ne­né­mu. Ob­sta­rá­va­nie resp. vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní vo for­me napr. ma­ni­pu­lá­cií sve­dec­kých vý­po­ve­dí, ne­zá­kon­ným donútením ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia ­by bo­li v štá­diu pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by sú­dom to­le­ro­va­né a tres­tné ko­na­nie by za ta­ké­ho­to sta­vu pok­ra­čo­va­lo aj v súd­nej čas­ti ko­na­nia,

3)    Po­kiaľ by súd pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ne­zau­jí­ma­la správ­nosť ale­bo nes­práv­nosť pos­tu­pu or­gá­nov činných v tres­tnom ko­na­ní a ani po­da­nie op­rav­ných pros­tried­kov zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho, ne­zau­jí­ma­la by ho nap­rík­lad ani zá­kon­nosť uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 199 Tres­tné­ho po­riad­ku a ani uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pod­ľa § 206 Tres­tné­ho po­riad­ku ako zá­kon­ných pred­pok­la­dov pre po­da­nie ob­ža­lo­by a vô­bec pre prí­pus­tnosť ve­de­nia súd­ne­ho ko­na­nia,

 4)    Po­kiaľ by súd pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ne­zau­jí­ma­la správ­nosť ale­bo nes­práv­nosť pos­tu­pu or­gá­nov činných v tres­tnom ko­na­ní a ani po­da­nie op­rav­ných pros­tried­kov zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho, mo­hol by po­ne­chať súd ob­vi­ne­né­ho vo väz­be v rám­ci roz­ho­do­va­nia o väz­be po po­da­ní ob­ža­lo­by pod­ľa § 238 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to i na­priek to­mu, že ob­ža­lo­ba by bo­la za­lo­že­ná na zjav­ne ne­zá­kon­ne ob­sta­ra­ných resp. vykonaných dô­ka­zoch a pri ab­sen­cii dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia ako aj os­tat­ných pod­mie­nok v in­ten­ciách ná­ve­tia § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku,

 5)    Po­kiaľ by súd pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by ne­zau­jí­ma­la správ­nosť ale­bo nes­práv­nosť pos­tu­pu or­gá­nov činných v tres­tnom ko­na­ní a ani po­da­nie op­rav­ných pros­tried­kov, ne­zau­jí­ma­la by súd ani sku­toč­nosť, či  prípravné ko­na­nie do­zo­ro­val za­uja­tý pro­ku­rá­tor, a či ob­ža­lo­bu po­dal ta­ký­to za­uja­tý pro­ku­rá­tor (keď­že o námietke za­uja­tos­ti by ne­mu­se­lo byť prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té keď­že by súd ne­zau­jí­mal po­da­ný op­rav­ný prostriedok  ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu o ne­vy­lú­če­ní pro­ku­rá­to­ra z úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia).

Bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, že súd má zá­kon­nú po­vin­nosť brať na zre­teľ zá­važ­né pro­ces­né po­chy­be­nia pri roz­ho­do­va­ní v me­ri­te ve­ci, je pot­reb­né si uve­do­miť, že ne­pos­kyt­nu­tie súd­nej ochra­ny ob­vi­ne­né­mu včas, t.j. v štá­diu po po­da­ní ob­ža­lo­by v rám­ci jej pres­kú­ma­nia resp. pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia, je v prík­rom roz­po­re so zne­ním § 241 ods. 1 písm. f) Tres­tné­ho po­riad­ku a mož­no ho hod­no­tiť ako for­mu od­op­re­tia spra­vod­li­vos­ti tzv. de­ne­ga­tio ius­ti­tiae. Zoh­ľad­ne­nie zá­važ­ných pro­ces­ných po­chy­be­ní príp­rav­né­ho ko­na­nia až pri rozhodovaní v me­ri­te ve­ci by bo­lo mož­né vy­stih­núť ozna­če­ním príz­nač­ným pre roz­ho­do­va­ciu prax Eurôpskeho sú­du pre ľud­ské prá­va ako ,,nes­ko­rá spra­vod­li­vosť nie je žiad­na spra­vod­li­vosť“ (jus­ti­ce de­leyed is jus­ti­ce denied ). Aj v zmys­le uve­de­nej té­zy je pot­reb­né na­hlia­dať na in­šti­tút od­miet­nu­tia ob­ža­lo­by ako legitímneho pros­tried­ku včas­nej ochra­ny ľud­ských práv.