Marazmus Okresného súdu Trenčín a oboch prokuratúr odhalil dokument Mira Rema… Zámer alebo nepozornosť? Vo veci právoplatne skončenej Okresný súd Trenčín naparil obžalovanému Šimkovičovi osem rokov nepodmienečne… Jeho osudovú nespravodlivosť zvrátil odvolací súd, ktorý ho spod žaloby oslobodil z dôvodu ne bis in idem. Bol súdený za tú istú vec, za ktorú už bol potrestaný.
Utorok v rámci týždňa slovenského filmu STV2, vysielala dokument Comeback od Mira Rema, vyrobený v roku 2014. Pre netrestaného civila je to dotyk prostredia, ktorý by nikdy nepoznal. Radšej.
V prvom momente ma zaujalo prostredie väznice. Po krátkom sledovaní som pochopila, že príbeh je o Zlatkovi Šimkovičovi, ktorý bol odsúdený za podvod na nebankovú spoločnosť, ktorej svojim konaním spôsobil škodu cca 18 tisíc SK. Vidíme ho večerať v domácom prostredí s rodičmi, pripravovať sa na pojednávanie do Trenčína, a na nástup do väzby. Autor filmu nerieši jeho kriminalitu, obhajobu, právne postavenie – to je predsa len práca obhajcu a filmová téma je sústredená inde. Na život v base. Zlatkova hlavná postava nás v tom prevádza bez pochybností o jeho vine, či oprávnenosti jeho druhej cesty do basy.
Keďže prostredie Trenčianskeho súdu dôverne poznám, rozhodla som sa film sledovať. Intuícia mi našepkávala, že tu niekto s kolesom osudu manipuloval…
Začiatok pojednávania…
Predseda trestného senátu Krajského súdu Trenčín prečítal rozsudok Okresného súdu Trenčín a dal veľmi slušným spôsobom možnosť všetkým účastníkom konania vyjadriť sa k obžalobe. Prokurátor sa vyjadril, že trvá na výške trestu vo výmere osem rokov uloženého Okresným súdom Trenčín, právny zástupca obžalovaného požiadal súd o zmiernenie trestu, a obžalovaný priznal, že skutok spáchal. Zlatkova cesta do basy je pripravená priamo z pojednávacej miestnosti. Po niekoľkých minútach sa senát odobral na záverečnú poradu.
Šokujúci rozsudok…
Krajský súd Trenčín zrušil obžalobu s odôvodnením, že ďalšiemu konaniu bráni prekážka rozhodnutej veci, a konanie voči Zlatkovi Š. zastavil.
Nie, naozaj nechcem obhajovať konanie Zlatka Š. za ktoré si trest odsedel – to nebolo ani cieľom filmu, ktorý sa sústreďuje na uzavretú intimitu prostredia a psyché účastníkov, ale okamžite sa vztýči zásada, že právo na spravodlivý proces, na ktoré má právo každý občan v Slovenskej republike tu ťahalo za kratší koniec. Povinnosťou sudcu, prokurátora, je dodržiavať práva obvineného v trestnom konaní, ako aj jeho základné ľudské práva zakotvené v Európskom dohovore o ľudských právach. A to platí nielen na členov senátu odvolacieho súdu, ale na všetkých policajtov, prokurátorov, a sudcov, ktorí túto garantovanú ústavnú zásadu v Zlatkových právach porušili. Konanie voči Zlatkovi Š. začalo v roku 2007, čiže je vôbec možné, aby za sedem rokov orgány činné v trestnom konaní nezistili, že vedú trestné konanie vo veci právoplatne skončenej?
Má právo obliekať talár sudca, ktorý vo veci právoplatne skončenej uloží obvinenému trest vo výške osem rokov? Uvedomili si vážení prokurátori a sudca, že rozhodujú o ôsmych rokoch života človeka, ktorý si za spáchaný skutok už odpykal trest?
Táto vážna právna pointa zostala v tieni hlavného motívu filmu nejak nevýrazným mementom v živote protagonistu. Viem, že do takejto vážnej témy vtipkovanie nepatrí, ale vtip hovorí, že všetci v base sú tam nevinne alebo pre neschopnosť obhájcu…
recenzie…
V recenziách filmu zaujmú predovšetkým vyjadrenia v súvislosti s oslobodením Šimkoviča typu… mal šťastie, sudca ho oslobodil… mal šťastie, bol oslobodený…
Zlatko mal skutočne šťastie… Odvolaciemu senátu predsedal „pán“ sudca. Profesionál, s bezchybným vystupovaním, sudca s veľkým S. Je vôbec možné považovať za šťastie zastavenie trestného konania, vedeného v rozpore so zákonom?
Zámerom dokumentárneho filmu s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo poukázať na marazmus slovenskej justície, ale na pomery v zariadeniach na výkon väzby. Dokument bol skôr akousi spoveďou odsúdených a ich najbližších príbuzných. City a oslobodzujúce prijatie trestu a budova súdu , sú dostatočne dramatické samo o sebe.
Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má však záverečná tretina filmu, ktorá poukazuje na rozhodovaciu činnosť a konanie orgánov justície, pretože ak by aj justičné orgány pochybili, v ktorom koľkokoľvek štádiu konania, mohli a mali nezákonné konanie zastaviť. Miesto sebareflexie a priznania si vlastného zlyhania systému, obžalovaný bol prvostupňovým súdom odsúdený na osem rokov nepodmienečne. Za ten istý skutok, za ktorý si trest odsedel. Súdený, a odsúdený. Surovo, zaujato, chrapúnsky, protizákonne, totalitnou aroganciou súdu, a inkvizičnou surovosťou žalujúceho prokurátora. (Iba tak mimochodom – v Trenčíne). O bezmocnosti obhajcu sa nezmieňujem – predsa len zastupoval recidivistu, a zrejme si uvedomil svoju vlastnú bezmocnosť a bilanciu záujmu klienta, a pozície štátnej moci.
Film to bol poučný. Každého oslovil niečím iným. Niekoho nekonvenčným prostredím, témou, umeleckým stvárnením. Mňa oslovil otrasným smradom totality, ktorý sa mi vynáral ako spomienka z mojej vlastnej skúsenosti na tom istom Okresnom súde v Trenčíne .
Skončilo to dobre – teda spravodlivo – aj keď to nespláchne protiprávnosť a neústavnosť, ktorá je evidentne nie celkom výnimočnou praxou justície.
Mrzí ma len jedno. Považovať za šťastie, keď niečo v mojom alebo v cudzom prípade skončí po rokoch právnej šikany v súlade so zákonom, a nikto nepovie ani prepáčte Občan.