Predstava, že verejný záujem stojí nad súkromným a ústavným právom je ilúzia

Verejný záujem pre zverejňovanie sms správ neexistuje

Posledné týždne médiá plnia svoj obsah zverejňovaním obsahu komunikácie medzi Mariánom Kočnerom a rôznymi ľuďmi. V prípade Šufliarskeho a Vaneka, tieto informácie lámali väzy. Nebol na tom lepšie ani Lipšic so svojimi intímnosťami, ale ten nie je verejným činiteľom, čiže veľmi ťažko sa polemizuje o etickej rovine pri výkone povolania. Predstava, že akýsi verejný záujem stojí nad právom súkromným a ústavným je ilúzia. Prioritu verejného záujmu môže upraviť výlučne súd aj to iba v nevyhnutnom rozsahu a v konkrétnej veci. Žiadny novinár nie je oprávnenou osobou, aby rozhodoval čo je a nie je verejným záujmom. Ani Daniel Lipšic, ani žiadny prokurátor, či to robí potmehúdsky, slizko a konšpiračne alebo otvorene. Zákon chráni súkromie a to by mohol vedieť aj prokurátor Šanta.

Ústava Slovenskej republiky v článku 22 v odseku 2) vyslovene uvádza:

„Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“

Toto ústavné právo je vykonávané a postihované našim Trestným zákonom, kde je uvedené  v 196 v odseku 1) Kto poruší 

  • b) tajomstvo informácie prenášanej prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, alebo
  • c) tajomstvo neverejného prenosu počítačových dát do počítačového systému, z neho alebo v jeho rámci, vrátane elektromagnetického vyžarovania z počítačového systému, prenášajúceho takéto počítačové dáta,potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.“

Porušenie listového tajomstva a prenášaných správ sa vzťahuje nielen na toho kto to tajomstvo poruší, ale aj na toho, kto ho zverejní.

V § 197 Trestný zákon uvádza:  Kto v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť pre seba alebo pre iného neoprávnený prospech.

a) prezradí listové tajomstvo, o ktorom sa dozvedel z uzavretého listu alebo inej písomnosti prepravovaných poštovým podnikom alebo iným obvyklým spôsobom, ktoré neboli určené jemu, alebo z informácie prenášanej prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, alebo

b) také tajomstvo využije, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

(3) Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2

a) a spôsobí ním značnú škodu,

b) z osobitného motívu, alebo

c) závažnejším spôsobom konania.

Rozdiel medzi cenzúrou a medzi dodržaním zákona

Musíme si uvedomiť, že akákoľvek komunikácia, list, či elektronická správa podlieha ústavnej a zákonnej ochrane jednotlivca a bez jeho súhlasu nie je možné ho získať, ani zverejniť. V prípade, že takáto komunikácia bola získaná aj legálnym spôsobom a je súčasťou vyšetrovacieho spisu, alebo súdneho spisu, tak sa s ňou musí zaobchádzať presne v súlade so zákonom tak, aby nedošlo k porušeniu §197 jeho zverejnením. Policajt aj prokurátor veľmi dobre vie, že tieto informácie nemôžu dať k dispozícii priamo médiám. Vie to aj právny zástupca Markízy Lipšic a obhajcovia poškodených v prípade vyšetrovania vraždy novinára a jeho priateľky. A tak informácie „nejakým spôsobom“ unikajú. No novinári, ktorí z priameho zdroja, alebo reprodukovaním svojich kolegov prinášajú časti alebo celú komunikáciu, alebo ich poskytujú politikom zabúdajú na skutočnosť, že zákon je vymožiteľný aj proti nim, ak takúto informáciu zverejňujú. To, že takáto komunikácia sa nachádza vo vyšetrovacom spise a odtiaľ unikla, nikoho neospravedlňuje, lebo nejde o spôsob získania (to rieši § 196 Trestného zákona) ale o zverejnenie tejto informácie. V danom prípade je prokuratúra povinná zasiahnuť aj Ex offo, teda z úradnej povinnosti, a zamedziť porušovanie zákona, prípadne začať trestné stíhanie voči osobám, ktorí sa takéhoto konania dopustili. To nie je cenzúra, ani porušovanie alebo zásah do slobody tlače a médií, to je povinnosť, ktorými sa chránia inštitúty slobody jednotlivca, jeho ústavné práva a osobné údaje.

Verejné inkvizície a očistenie štátu od korupcie

Musíme rozlišovať medzi obsahom správy kde sú intímnosti, bežné výmeny informácii a medzi informáciami, ktoré dávajú indície, že sa týkajú trestného činu. Podobne treba rozlišovať v tom, či tieto informácie sa týkajú prejavu osôb, ktorých média verejne lynčujú a vyhlasujú ich za zločincov, vrahov a podobne. Žiadny novinár nie je verejným tribúnom, nemá právo nikoho odsúdiť, porušiť prezumpciu neviny, pod výhovorkou verejného záujmu porušovať listové tajomstvo a snažiť sa o zasahovanie do súkromia kohokoľvek. Že naši politici majú za ušami a celí sa trasú kedy prídu oni na rad, to je vidieť. No ako môže nejaký novinár moralizovať a žiadať o satisfakciu v mene verejnosti, keď on sám porušuje zákon, prezumpciu neviny a ústavou chránené záujmy občana? Nemá na to žiadne právo.

Padni komu padni

Nechcem sa zastávať nikoho. Ani Jankovskej, ani Šufliarskeho či Lipšica, ani Kočnera a to práve preto, pretože niekto prelomil, získal a nezákonne zverejnil obsah ich elektronickej komunikácie – ak je to vôbec pravda, že je to ich komunikácia. Hlboko odsudzujem také manipulácie, aké robí Monika Tódová, ktorá agresívne a fanaticky útočí na každého, koho ona uzná za vinného a dáva im prívlastky podvodníkov, podliakov, mafiánov, vrahov a podobne. Samozrejme v súvislosti s ňou si každý kladie dve otázky: 1. Od koho a akým spôsobom informácie a túto komunikáciu získala a po 2. Kto ju v takomto počíňaní ochraňuje a kto má z toho osoh. Tak či tak, medzi prvými podozrivými sú tí, ktorí majú prístup ku spisu a to prokurátor, vyšetrovateľ a právnici. Nuž a kto sa pokúša mať z toho osoh? Ten, kto sa snaží, čo najúčinnejšie poškodiť postavenie obžalovaných a obvinených, či vyšetrovaných ešte pred tým, ako sa vo veci rozhodne.

Pohľad je potrebné obrátiť iba na dvoch mužov. Na prokurátora Šantu a advokáta Lipšica. Synchronizácia Moniky Tódovej s pojednávaniami a vyhláseniami na špecializovanom súde v Pezinku k prípadu falšovania zmeniek sú spravodajsky takmer dokonalé. S jednou chybičkou. Či niekto získa legálne alebo nie nejakú informáciu, na ktorú sa vzťahuje inštitút poštového tajomstva, je len jedna strana mince. Tou druhou stranou je  porušenie zákona v § 197 tou osobou, kto takúto informáciu zverejní. A tu je naozaj na mieste preverenie z úradnej povinnosti generálnej prokuratúry, či sa toho dopustil novinár, vydavateľ, alebo prevádzkovateľ internetového portálu.

Mediálna poprava a politické motívy

Ani fanatizmus, ktorým Matovič chce linčovať Jankovskú, ani extrémna zaujatosť, ktorou sa púšťa časť médií do inkvizičného procesu proti politikom, na ktorých vyťahujú rôznu komunikáciu, nie sú demokratické, sú iba politickým útokom. V podstate sa môže otočiť aj garde a o chvílu tu budeme mať komunikáciu každého s každým a bulvár nič nebude riešiť než len kto ešte nie je kompromitovateľný. Ja viem jedno, že moje sms obsahujú len nákupné zoznamy, elektronické lístky na autobus a odkazy rodine, kedy prídem alebo na čo som zabudla. Ale ani to by som nestrpela, aby hoci banálna komunikácia unikla. Z princípu. Z princípu dodržania mojich ústavných práv a kvôli zlomyseľnosti niekoho, kto by porušil zákon.

Divím sa iba jednému, že doteraz nikto, koho sa zverejnené sms týkajú, nepodal trestné oznámenie na ochranu svojich práv pre porušenie obsahu listového tajomstva, pričom toto bolo urobené z osobitného motívu, pre politické vydieranie a preto takémuto človeku hrozí až 10 rokov podľa § 197 ods. 3 písm., b) Trestného zákona.

 

 

Súvisiace články

Lipšicove boje alebo ničenie politických oponentov zásadou trikrát a dosť

Jana Teleki

Pojednávania vo veci zmenky obnažujú postupne praktiky spoločnosti Markíza

Jana Teleki

Šantova spokojnosť a porušenie mlčanlivosti

Jana Teleki
Načítam....

This website uses cookies to improve your experience. We'll assume you're ok with this, but you can opt-out if you wish. OK Viac info

Privacy & Cookies Policy