Satira o konkurznej mafii




Kauza básnička nebola o satire, ale o bezbrehom vyčíňaní justičnej hydry predovšetkým trenčianskeho kraja. Trestné konanie voči mne bolo iba nástrojom na „umravnenie“ môjho manžela.

O mojej kauze sa popísalo veľa, niekedy som mala pocit, že bez „zaručených informácií“ diskutérov by som vlastne nevedela kto som. Popísalo sa veľa poloprávd a niekedy úmyselných klamstiev …

Nikdy som nebola redaktorkou týždenníka Aspekt, bola som konateľom s päťdesiat  percentným podielom v spoločnosti Aspekt s.r.o, ktorý z času na čas publikoval texty o ekonomickej trestnej činnosti verejných činiteľov a zastávala som pozíciu generálneho  riaditeľa  spoločnosti Teleki Holding International a.s.

Moje šikanovanie začalo, keď sa manžel odmietol dobrovoľne zriecť firiem, ktoré systematicky budoval  pomocou úverov od roku 1990. Úvermi zaťažené firmy fungujúce 10 rokov sa rozhodla justičná mafia “ očistiť “  cestou konkurzných konaní. Aj od zamestnancov a od neho tiež. Postup bol obligatórny – na firmu disponujúcu slušným majetkom vyhlásili nezákonný konkurz, majetok za minimálnu cenu dostane vopred určený záujemca a bankám, ktoré poskytli úvery po rozpredaní majetku správcom ostanú omrvinky.

Prvý konkurz na akciovku nedopadol  podľa  predstáv justičného  podsvetia a po niekoľkých mesiacoch bol  sudcom najvyššieho súdu JUDr. Majchrákom zrušený ako nezákonný. Justičná mafia pritvrdila.

Niekoľko dní po vydaní uznesenia o zrušení konkurzu, manžela navštívil bývalý prokurátor krajskej prokuratúry  Trenčín  – JUDr. Baláž a okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Považská Bystrica – JUDr. Tibor Abaffy , ktorí mu oznámili , že podá návrh na konkurz našej akciovky a správcom konkurznej podstaty bude JUDr. Súkeník. Konkurz na spoločnosť  mal vyhlásiť JUDr. Palásthy, sudca Krajského súdu v Bratislave.Vedeli že počas jeden a pol roka trvajúceho konkurzu firma zoslabila, stratila vybudované trhy a partnerov a vela zamestnancov a znovupostavenie zavedenej firmy vyžaduje mimoriadne úsilie. Zdôraznili, že ak sa nepodriadi, zničia cestou konkurzov a exekúcií všetky naše firmy a rodinu . Vyhrážali sa likvidáciou mňa a mojich dvoch maloletých detí. Manžel, ktorý vyhotovil zo stretnutia zvukový záznam sa obrátil na políciu. Vec bola pridelená policajným dôstojníkom Ing. Igorovi Ritomskému a Ing. Jozefovi Závrackému z policajného prezídia s „nadštandardným vzťahom k  trenčianskemu kraju „a neštandardnými policajnými postupmi.  O niekoľko dní unikli informácie a prevalilo sa, že manžel podal podnet na trestné stíhanie na organizovanú skupinu pozostávajúcu striktne z verejných činiteľov. Pre moju rodinu podnetom začalo peklo.

Prešli  k zastrašovaniu a príprave fyzickej  likvidácie takzvanou cestou náhod, ibaže náhoda je blbec…

V duchu vyhrážok boli naše firmy zlikvidované a ja šestnásť rokov šikanovaná cez trestné konania. Po násilnom obsadení posledných nehnuteľností, panstvu ostávalo zbaviť sa iba mňa…

Honba za manželovým majetkom nezačala totiž návštevou dvoch prokurátorov v roku 2000. Ak tí mali na tom osobný záujem, tak len finančný. Objednávateľom bol niekto iný a ten po tomto majetku pásol dlhšie. Zrejme to súviselo s nehnuteľnosťami, ktoré manžel v regióne získal a hlavne tých, ktoré odmietol kúpiť od záložných veriteľov – čím by vyriešil problém banky s nedobytnou pohľadávkou, ktorým by sa vyplatili nadsadené úvery určitých osôb. Náhoda chcela, že tieto tunelovania mal zdokumentované nielen troma posudkami od 15 do 95 mil. SK a úvermi, ktoré boli čerpané na základe týchto posudkov a preto tieto kšefty SKB odmietol. Nasledoval návrh SKB na konkurz voči nemu, vyhlásenie a zrušenie konkurzu a návšteva prokurátorov. V tej dobe jeho portfolio bolo zaujímavé nielen z regionálneho hľadiska: tlačové  a elektronické média, zabehnutý zahraničný obchod so zastúpením renomovaných značiek a s vybudovanou odbytovou sieťou na Slovensku, lukratívne nehnuteľnosti v strede mesta a na druhej strane zomknutá štruktúra objednávateľov a justičných kruhov ako nástroj na realizáciu nezákonných rozhodnutí, kde s obľubou rozhodovali sudcovia bez miestnej príslušnosti.

Moje príspevky o rozkrádaní majetku mesta, kde som už v roku 1998 prognózovala ako dopadne bytový fond a účelové zariadenia mesta v novom mestskom podniku PovByt s.r.o., sa do bodky naplnili a profitovala primátorova rodina o 10-12 rokov neskôr. Ani túto kauzu a ani ostatné machinácie  si však zdanlivo nikto nevšimol. Na moju likvidáciu sa použila veršovaná satira, v ktorej sa našlo príbuzenstvo primátora a justičné kolokvium z Trenčína, a ktoré ma pod touto zámienkou úspešne prenasledovalo. Majetok nakoniec po 9 rokoch získali, ale z nástroja – ktorým bolo moje trestné stíhanie sa stal cieľ. Musela som byť za každú cenu potrestaná. Tak to nakoniec vypovedala sestra primátora JUDr. Loduhová na súde v Trenčíne v roku 2011 a zaslepene pokračovala v mojom prenasledovaní aj potom, ako súd už po druhý krát rozhodol v môj prospech.

Nepriateľ sa musí nielen vyplieniť, ale aj na hlavu poraziť – touto dobyvateľskou zásadou začalo moje tretie prenasledovanie v roku 2013 a mala som skončiť ako paranoidný pacient na psychiatrii, kde k samovraždám nebýva ďaleko. Vedomá si tohto scenára som v roku 2013 zo Slovenska ušla.

Dala som si záležať na tom, aby sa o tomto vyčíňaní na Slovensku dozvedeli medzinárodné inštitúcie, lebo Slovensko ešte neprešlo katarziou od revolúcie a týchto vredov v justičnom systéme sa zbaviť nevie a nechce. Kde nie je vôľa, nie je ani cesta.

Čoskoro nastane chvíľa, keď sa prestane hovoriť o básničke. Odkrýva sa dlhodobé fungovanie justičnej mafie v  detailoch. Básnička síce väzy neláme, ale pred  27 rokmi  sa tiež hovorilo,  že komunisti nikdy nepadnú.

Treba dopriať každému, čo mu treba.




Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies