Slovensko sa stále hlási ku kresťanstvu a k zásadám, ktoré z tohto vierovyznania pramenia. Otázka znie či sa tí, ktorí kresťanstvo vyznávajú, aj podľa toho správajú. Komunisti mali svoje „poučenie z krízového vývoja“. Nepodarilo sa. Kresťania majú viac ako 2000 rokov tiež svoje poučenie. Stačí sa oprieť o biblický príbeh, v ktorom je viac ako jasne popísané, čo spôsobí nespravodlivosť. Utrpenie. A vyzerá to tak, že ani tejto skupine ľudí sa nepodarilo poučiť.

Chudoba cti netratí a v utrpení je zmysel

Myslím si, že máme mnohí už dostatok skúseností s tým, že tieto a iné podobné tvrdenia akosi nefungujú. Cirkev sa nám síce snaží podsúvať takýto postoj, ale nie som si úplne istý či nám takáto forma myslenia skutočne priniesla radosť a šťastie. Skôr si myslím, že radosť a šťastie to prinieslo, vo väčšej miere, vždy tej druhej strane. Tej, ktorá je v menšine. Tej, ktorá sa môže pýšiť obrovským majetkom a finančným bohatstvom. A nepíšem tu iba o cirkvi. Píšem o všetkých, ktorí vodu kážu a víno pijú. Neustále omieľanie toho, že ľudia sa musia uskromniť a potom už bude dobre, pôsobí z úst tých, ktorí vôbec netušia čo je strádanie veľmi tragikomicky. O to viac, keď sa potom z času na čas ukážu na nedeľnej omši, aby prijali telo Kristovo, prežehnali sa, možno aj vyspovedali a s kľudným svedomím odišli z chrámu Božieho do terénu. V tomto prípade však svedomie používajú ako zastierací manéver.

Keď si odmyslíme symbolický význam príbehu o Ježišovi, tak v praxi znamená to, že ľudia sa báli Pravdy. Báli sa jej až natoľko, že ju už nemohli počúvať a na základe falošných dôkazov ju umlčali. Nemali s tým problém, pretože Pravda vydávala veľmi vysoké frekvencie a začala všetkých ohlušovať. Ľudia si uvedomili, že ak chcú Pravdu prijať je potrebné o nej najprv premýšľať, stíšiť sa a nadobudnúť poznanie. A tento proces vyhodnotili ako veľmi namáhavý. A ako vidíme, trvá to dodnes. Zvoliť si jednoduchšiu cestu, neznamená zákonite úspech.

Ak teda chceme, aby sa náš život zmenil k lepšiemu je potrebné najprv zmeniť vlastný postoj, vlastné myslenie a rozlúčiť sa definitívne so zlozvykom, prijímať na tácke všetko, čo nám naservírujú. Pokiaľ budeme schopní vytvoriť si vlastné morálne zásady a príjmeme ich za svoje, začneme vytvárať svoju vlastnú vnútornú revolúciu. Ak sa naučíme získať morálnu prevahu nad súčasným systémom – Systémom Diabla, budeme ju striktne dodržiavať z vlastného presvedčenia, tak získame istotu, že sa už nemôžeme zmýliť.

Vieme vôbec, čo je spravodlivosť?

V súčasnej dobe asi najviac rezonujú pojmy spravodlivosť, právo, zákon. A tak isto by sme si mohli osvojiť pojem prezumpcia neviny. A nielen vtedy, keď sa nám to hodí. Akosi sme si zvykli, že sa vždy nájde niekto, koho stačí ukrižovať a všetky naše hriechy sa odčinia. Je to akosi pohodlnejšie, ako prijať vlastnú zodpovednosť a vyrovnať sa s vlastnými zlyhaniami. Pretože kto z nás v živote nezlyhal? Sme však schopní, ako jednotlivci priznať si chybu, zmeniť postoj a prijať skutočnú spravodlivosť do svojho myslenia a konania?

Vynášame súdy iba na základe domnienok, sympatie a tzv. dôkazov, o ktorých ani nevieme ako vznikli. Neboli sme osobne prítomní v situáciách, ktoré sú nám ukazované ako realita a napriek tomu im skalopevne veríme. Pri študovaní Biblie nám neprekáža, ak sa vedľa Ježiša na ďalšom kríži objaví zločinec, ktorý nakoniec tiež skončí v Kráľovstve nebeskom, pretože aj keď v posledných sekundách svojho života, ale predsa nadobudol poznanie. Áno, prijať tento príbeh nám mnohým nerobí problém, dokonca sme ochotní aj slzu vyroniť. Konáme však rovnako aj v bežnom živote, ktorý práve žijeme?

Je normálne na niekoho ukázať prstom a vysloviť súd, že je vrah, zlodej, vydierač, podvodník aj keď ešte nebol odsúdený? A to iba preto, že je nám nesympatický? A vôbec nemám na mysli v tejto chvíli iba Kočnera, Ruska, Forischa, Žiarana, Feranca. Tých ľudí, ktorí boli alebo sú obvinení iba preto, že si dovolili oponovať a poukázať na nie celkom zákonnú činnosť iných, tých, ktorí mali smolu, že si nadobudli majetok, na ktorý mal niekto iný zálusk alebo tých, ktorí povedia nahlas čoho boli svedkami a je lepšie ich umlčať, je obrovské množstvo. Sme naozaj schopní žiť s vedomím, že niekoho odsúdia aj napriek tomu, že čin nespáchal? V príbehu Ježiša sme ochotní odpustiť aj nejakému Barabášovi, ale v reálnom živote radšej nahodíme syndróm troch opíc?

Ježiš a spravodlivosť už nie sú v móde

Ak si myslíte, že Kočnera, Ruska a ostaných prirovnávam k Ježišovi, tak ste na omyle a je možné, že nechcete pochopiť o čom tu píšem. Alebo ste ešte stále iba zaslepení tým, čo prijímate z vonka. Jediné čo spája príbeh z pred viac ako 2000 rokov a súčasnosť je to, že spravodlivosť sa ešte nevyvinula do dospelosti. Šatka na očiach ženy, ktorá na obrazoch či ako socha symbolizuje SPRAVODLIVOSŤ, by mala predstavovať nestrannosť, neutralitu. Stále mám však pocit, že tá šatka spôsobila spravodlivosti slepotu.

Je úžasné mať vieru, ale ešte lepšie je mať poznanie. Pretože, ak verím, tak dúfam, že to existuje. Ale ak mám poznanie, tak už viem, že to existuje. A už nepotrebujem veriť. Pretože už viem. S touto myšlienkou C.G.Junga sa plne stotožňujem.