Keď som pred rokmi vstupoval do slovenského verejného života cez ústavnú funkciu, nemal som v úmysle zdržať sa dlho. Aj som to zdôrazňoval: chcem predovšetkým dať dokopy slovenské školstvo a vedu. Potrebujem na to približne jedno volebné obdobie.

Takisto som sa nehodlal venovať politike, v úzkom slova zmysle, ale skôr tomu, čomu sa na Západe hovorí verejná politika.

Teda hľadať trpezlivo všetky technické riešenia, ktoré rezort potrebuje, ale nezapájať sa do prestreliek straníckych predstaviteľov alebo sa nejako extra vyjadrovať k otázkam mimo fungovania rezortu.

Ono si to totiž ľudia často mýlia. Akákoľvek ministerská pozícia sa tu berie ako politická. A to dokonca v našom veľmi zvláštnom ponímaní „politiky“, teda, že po vás majú novinári hocikedy pokrikovať nejaké manipulatívne otázky a opozícia sa má za každú cenu snažiť vás pošpiniť.

Vo veľa krajinách to takto nefunguje. Normálny minister sa venuje svojej práci, a tie prestrelky robí pár vyslovene straníckych tvárí.

Prečo som sa do toho nechcel zapájať? Pretože som chcel robiť to, čo je naozaj dôležité, teda reálne riadiť rezort. A na to potrebujete veľa času a priestoru. Zvlášť vtedy to bolo treba, lebo ministerstvo som preberal naozaj v dosť krízovom stave.

Bohužiaľ, v tomto práve tkvie zákernosť našej mediálnej scény. Tvoria obraz toho, ako v skutočnosti riadiť nejaké ministerstvo nie je až také komplikované. Môže to robiť hocikto, kto vie hlasno kričať, že je tam niečo v neporiadku. V skutočnosti údajne stačí prijať pár dobrých zákonov a už to celé pôjde lepšie.

Predstavme si, že by to takto fungovalo v súkromnom sektore. Zákazníci Volkswagenu by si zvolili šéfstvo firmy. A zákazníci aj médiá by od toho šéfstva najmä chceli, aby pred zvolením a po ňom hlasno kričalo, ako je doterajší model nejakého auta nanič. Tlačovky. Vyhlásenia.

Potom, po nejakom čase vo funkcii, by dostali niekoľko mesiacov na to, aby navrhli a začali vyrábať nový model. Hlavne nech je iný ako predošlý, to musí fungovať: ak boli zrkadlá na dverách dole, tak ich dajme hore, rázvor kolies treba zväčšiť alebo zmenšiť a motor nech má iný počet valcov.

A predstavte si, že by takisto fungovali rafinérie, železiarne alebo pekárne.

Samozrejme, to by čoskoro žiaden Volkswagen, alebo Slovnaft alebo US Steel, neexistoval. Pretože vyberať si šéfa výroby či dizajnu, alebo inžiniera podľa toho, kto najhlasnejšie kričí, by bolo sebevražedné. Takisto, nový model auta určite nenavrhnete a nedáte do výroby za pár mesiacov. A postupovať tak, že hlavne navrhnete, aby niektoré veci boli presne opačne, ako doteraz, to by robil len blázon.

Hlboká perverznosť nášho politicko-mediálneho prostredia je presne v tom, že my si krajinu viac-menej takto riadime.

Aj ja som počas pôsobenia vo verejnej funkcii, do ktorej som prišiel po tom, ako som 13 rokov žil v Británii, Nemecku, Belgicku a ČR zistil, že hoci má Slovensko veľmi veľa predností a potenciálu, toto prostredie je doslova ničivé.

Ako som hovoril ku koncu svojho pôsobenia: ja v niektoré týždne trávim v parlamente aj 10 hodín čistého času, lebo tu stále vyvolávate nejaký cirkus, do ktorého sa majú zapojiť aj členovia vlády: kedy si predstavujete, že by som mal pracovať?

Našťastie sa veľa vecí podarilo, takže dnes predsa spokojne navštevujem niektoré fakulty či si pozerám škôly a škôlky, ktoré som nechal zrekonštruovať či postaviť. Veľa vecí si ľudia ani neuvedomujú. Taký drobný príklad: niekoľkokrát sa mi stalo, ako mi niekto vykladal „viete, teraz už ako slovenský rodič s deťmi v zahraničí nemám našťastie tú zákonnú povinnosť, že musím dieťa každý rok posielať na preskúšanie do kmeňovej školy domov, to bola hrozné“ ani netušiac. že to bola presne jedna z desiatok takýchto technických drobností, ktoré som pri novelizáciách zákonov osobne zrušil či zmenil.

Každopádne, na vlastnej koži som zistil, že len si proste robiť svoju ministerskú prácu ide na Slovensku veľmi ťažko. Ovplyvňuje vás obrovská nestabilita politického prostredia, intrigy, ale aj čistá bláznivosť našich mediálnych a verejných diskusií, kde sa považuje za znak vyspelého občianstva na niekoho vo verejnom živote vyliať čo najviac špiny. A najmä porozprávať o rezorte čo najviac nezmyslov.

Samozrejme, na výber bol aj opätovný odchod do zahraničia a stále tak trochu je. Ale rozhodol som sa bojovať a ak to bude nutné, už aj vyslovene politickou činnosťou.

Nie je to jednoduché, verte mi. Dnes panuje veľká nespokojnosť s vládou, tak ľudia žiadajú, aby sa to „čo najrýchlejšie, hocijako, vyriešilo“. Je to rovnaký postoj, aký priviedol k moci Matoviča. kopa ľudí ho volila len preto, aby sa „nejako“ dosiahol odchod Smeru a nejako už bude. A teraz fňukajú.

Teraz si ľudia žiadajú, aby sa rýchlo dala dokopy opozícia. Samozrejme, to nie je také jednoduché aj opozícia je len obrazom spoločnosti. Nájdu sa v nej aj konštruktívni a kompetentní ľudia. Ale aj takí, čo sú napríklad leniví alebo zbabelí. Prípadne vedia zradiť a musíte si na nich dávať veľký pozor.

Veľa je aj narcisov, ktorí, tým, že sa stále na seba pozerajú, vedia aj efektívne kultivovať svoj imidž, a tým pádom popularitu. Len na reálnu prácu veľmi nie sú. A, opäť to opakujem, je niečo iné pekne pôsobiť na kameru a niečo iné naozaj veci riadiť.

Verejný sektor je komplikovaný mechanizmus. Ak viete veci robiť dobre, dosiahnete zázraky: nádherné inžinierske diela postavené z verejných peňazí (mosty, krásne knižnice či univerzitné budovy, metro alebo rýchlodráhu, nemocnicu), nemocnice fungujúce ako hodinky, výkonnú vedu. Alebo vás síce ľudia uznávajú, lebo pekná vizáž a hovorenie, ale nepostavíte doslova nič. Už je naozaj čas, aby sme takýchto ľudí mali čo najmenej. Naozaj chceme ako krajina v niektorých veciach tak kruto zaostávať?

A rovnako, ako na jednotlivcoch, záleží aj na tíme. Aj tu stále počuť netrpezlivosť. „Tak sa už ako opozícia všetci nejako spojte.“ Aj mne stále dáva niekto rady, ku komu sa mám pridať. Podľa toho, koho dotyčný uznáva, sa vraj má pridať k Pellegrinimu, Ficovi, Druckerovi (všímate si opäť tú perverznosť, že namiesto toho, aby ľudia žiadali príchod nových ľudí, odborníkov do verejného života, zase sa len obracajú na nejaké politické modly?).

Alebo dokonca, „spojte sa s Harabinom, Chmelárom“ a neviemkým“. To by bola krásne jednotná opozičná strana: Fico, Draxler, Pellegrini, Drucker, Baránek, Chmelár, Bukovský…“

Nie, takto to nebude. Do slovenskej politiky treba nových ľudí, aj s politickým cítením, aj takých, čo sú viac na odbornú prácu mimo kamier. Dávať takých dokopy a navyše k tomu tvoriť skutočné programy, nie marketingové frázy, pre jednotlivé rezorty, to chce oveľa, oveľa, oveľa viac práce ako si len organizovať jednu alebo dve tlačovky týždenne a vydávať rozhorčené vyhlásenia.

Ale treba sa zamyslieť nad tým, čo Slovensko potrebuje: tie tlačovky a pekné tváre, alebo niečo iné?