Čierne mračná nad Dombasom

Už niekoľko týždňov pozorujeme zvýšenú intenzitu presunov vojenskej techniky Severoatlantickej aliancie po Slovensku a strednej Európe. Aj napriek tomu, že oficiálne kanály uvádzajú, že ide o presuny vojenskej techniky v rámci Slovenska, tak celá táto rošáda dostáva úplne iný rozmer v súvislosti s vyostrujúcou sa situáciou na východe Ukrajiny. Hromadenie jednotiek NATO na našom území môže znamenať posilnenie tyla v nadchádzajúcom konflikte.

Za posledných niekoľko mesiacov sa na Ukrajine prestalo dodržiavať krehké prímerie a intenzita bojov sa stupňuje. Podozrivá je aj aktivita niektorých médií, ktoré vždy vďačne podporia vojenský konflikt, tak ako to bolo v prípade Afganistanu, Iraku, Sýrie, Líbye, Gruzínska či Ukrajiny. Tak ako ešte vďačnejšie napíšu, že to je agresívna politika Kremľa, ktorý presúva svoje jednotky na hranice s Ukrajinou.

Pravdou však je, že pro-ruskí separatisti mali v roku 2015 otvorenú cestu až do Kyjeva a práve to donútilo Porošenka začať diskutovať o Minských dohodách. A teda natíska sa otázka, prečo by Rusi zaútočili na Ukrajinu teraz, kedy sú ochromení ekonomickou krízou a vojská Ukrajiny mali čas na preskupenie a vytvorenie obranného perimetra, ktorý bol deravý ako ementál v čase, kedy ukrajinskí predstavitelia s trpko-kyslým výrazom na tvári pristali na diplomatické rokovania.

Na opačnej strane hranice sa ozývajú hrdinské slová na podporu Ukrajiny. Novozvolený prezident Biden nazval Putina vrahom a za posledný mesiac niekoľko krát volal s prezidentom Ukrajiny, aby mu vyjadril podporu. Škoda, že si Biden prvýkrát spomenul, že niečo také ako Ukrajina existuje až po dva a pol mesiaci vo svojej funkcii.

A tak kým niektorí naši komentátori nadšene aplaudujú silnej proti-ruskej rétorike staro-nového establišmentu v USA, tak my príčetnejší máme strach. Veď vojna je trhanie a pálenie ľudských tiel a prináša to najzverskejšie, čo v ľuďoch je. Je až neuveriteľné, ako sa bratské národy dokážu odcudziť a vraždiť navzájom.

Avšak pre našich vojnových štváčov, ale i Ukrajincov mám jedno memento, tým mementom je Rusko-Gruzínska vojna z roku 2008. Aj vtedy predstavitelia USA ubezpečovali Mikhaila Saakashviliho o bezprecedentnej podpore. Condleeza Rice vtedy doslova povedala, že Amerika vždy príde bojovať na pomoc svojim spojencom. A aj napriek prítomnosti inštruktorov či vojenskej techniky NATO sa táto vojna skončila fiaskom do deviatich dní. Žiadna pomoc neprišla a obrázok Saakashvilliho žujúceho svoju kravatu v priamom prenose na gruzínskej TV sa stal ikonickým mementom plnenia si záväzkov Spojených štátov. Toto ikonické memento však skrýva jedno hlboké ponaučenie, na ktoré by sme mali pamätať vždy, keď bez rozmyslu kývneme na akúkoľvek šialenosť vyprodukovanú vo Washingtone. Za vojnu s nukleárnou veľmocou nestojí ani Gruzínsko, ani Ukrajina, ani Pobaltie a dokonca ani Slovensko. To ostatne potvrdzuje aj Mníchovská zrada a parafráza vtedajšieho britského premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý odmietol riskovať svetový mier kvôli „nejakej bezvýznamnej krajine v strede Európy“. Preto pre malé krajiny nie je ukážkou sily či spojeneckej integrity pálenie mostov a vyzývanie na vojnu, ale prejavom absolútneho šialenstva a diplomatickej neschopnosti, ktorých výsledkom sú životy nevinných ľudí.

 

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies