Ako eli­mi­no­vať mož­nos­ti vy­uží­va­nia me­tó­dy pre­pa­rá­cie ob­vi­ne­né­ho ako pros­tried­ku na zís­ka­va­nie dô­kaz­ných pros­tried­kov:

Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že tá­to ne­zá­kon­ná me­tó­da zís­ka­va­nia priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho bo­la vy­uží­va­ná v mi­nu­los­ti a vy­uží­va sa aj v sú­čas­nos­ti. Nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by sa ne­ma­la vy­uží­vať aj v bu­dúc­nos­ti. To pla­tí o to viac, keď ve­rej­ne pre­zen­to­va­ný hlad po očis­te spo­loč­nos­ti je ta­ký veľ­ký, že bu­de stá­le ťaž­šie ho us­po­ko­jiť. Zá­kon­nosť tak bu­de cel­kom ur­či­te aj na­ďa­lej us­tu­po­vať po­div­ným té­zam o spra­vod­li­vos­ti, kto­rá by údaj­ne ma­la mať pred zá­kon­nos­ťou pred­nosť. Je pri­tom ab­sur­dné si my­slieť, že spra­vod­li­vosť mož­no nas­to­ľo­vať v práv­nom štá­te ne­zá­kon­nou čin­nos­ťou (ne­zá­kon­ný­mi vy­šet­ro­va­cí­mi me­tó­da­mi). Mož­no sa pl­ne sto­tož­niť s Ra­dos­la­vom Pro­cház­kom v tom, že úlo­hou or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va je pos­ky­to­vať tzv. le­gál­nu spra­vod­li­vosť (pro­ce­sy sa neup­ra­vu­jú tak, aby sa do­sia­hol me­ri­tór­ny vý­sle­dok, ale nao­pak, prí­pus­tným je iba ta­ký vý­sle­dok, aký sa zmes­tí a aký vy­šiel z pred­pí­sa­nej for­my)[10].

Na­priek uve­de­né­mu mož­no uva­žo­vať o sú­bo­re opat­re­ní, kto­ré by prí­pad­ne as­poň moh­li sťa­žiť vy­uží­va­nie me­tó­dy pre­pa­rá­cie ob­vi­ne­né­ho v ap­li­kač­nej praxi. V struč­nos­ti mož­no uviesť nas­le­dov­né opat­re­nia:

– le­gis­la­tív­ne skrá­tiť cel­ko­vé le­ho­ty tr­va­nia väz­by, pri­čom je nut­né skrá­tiť hlav­ne le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní (nap­rík­lad tak ako je to v ČR, te­da, že z cel­ko­vej le­ho­ty tr­va­nia väz­by by na príp­rav­né ko­na­nie pri­pa­da­la iba jed­na tre­ti­na). Rov­na­ko tak je nut­né le­gis­la­tív­ne sprís­niť pod­mien­ky na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, ku kto­rým sa v ap­li­kač­nej praxi pris­tu­pu­je po­mer­ne be­ne­vo­len­tne a prak­tic­ky v kaž­dej tres­tnej ve­ci, kde je po­da­ný návrh na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by sa ta­kým­to návr­hom vy­ho­vu­je. Ide o ne­vyh­nut­né opat­re­nia, pre­to­že zá­kla­dom me­tó­dy pre­pa­rá­cie ob­vi­ne­né­ho je prá­ve neú­mer­ne dl­hé vä­zob­né stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho, čas­té úmy­sel­né prie­ťa­hy v príp­rav­nom ko­na­ní a čas­té opa­ko­va­né pred­lo­žo­va­nia le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní,

– zo stra­ny sú­du by ma­lo prísť k dôs­led­nej­šie­mu hod­no­te­niu vä­zob­ných dô­vo­dov a k pod­rob­nej­šie­mu hod­no­te­niu vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia a naz­hro­maž­de­ných dô­ka­zov. Rov­na­ko tak by ma­la byť väz­ba ak­cep­to­va­ná iba na pri­me­ra­né ob­do­bie a ma­la by byť predĺže­ná sku­toč­ne iba zo zá­važ­ných (mi­mo­riad­nych) dô­vo­dov. Tak­tiež by mal mať sud­ca vždy na pa­mä­ti, že väz­ba je vý­ni­moč­né opat­re­nie a pred­nosť má tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­de,

– sú­dy by ne­ma­li auto­ma­tic­ky ak­cep­to­vať „otá­ča­nie“ ob­vi­ne­ných pred brá­nou väz­ni­ce a me­cha­nic­ky ich brať do väz­by v inej tres­tnej ve­ci a to iba z dô­vo­du, aby tak kon­ti­nuál­ne moh­la fak­tic­ky pok­ra­čo­vať pred­chá­dza­jú­ca väz­ba ob­vi­ne­né­ho,

– oh­ľad­ne vý­ko­nu väz­by je nut­né le­gis­la­tív­ne zme­niť pod­mien­ky náv­štev ob­vi­ne­né­ho, pí­som­né­ho sty­ku ob­vi­ne­né­ho, mož­nos­tí vy­ko­ná­va­nia rôz­nych ak­ti­vít ob­vi­ne­né­ho, za­viesť le­ho­ty na cen­zu­ro­va­nie poš­ty ob­vi­ne­né­ho (tak ako je to nap­rík­lad v ČR) a po­dob­ne, te­da mi­ni­ma­li­zo­vať to, že prá­ve dr­sné pod­mien­ky vo vý­ko­ne väz­by (kto­rá sa vy­ko­ná­va vo­či práv­ne ne­vin­nej oso­be) bu­dú môcť na­po­má­hať vy­šet­ro­va­te­ľo­vi k reali­zá­cii me­tó­dy pre­pa­rá­cie ob­vi­ne­né­ho,

– za­ká­zať ope­ra­tív­ne náv­šte­vy pra­cov­ní­kov po­lí­cie ob­vi­ne­ných vo vý­ko­ne väz­by bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho, kto­rých náv­šte­vy ne­ma­jú žiad­ny iný vý­znam, než pre­dos­trieť ob­vi­ne­né­mu sys­tém vý­hod (od­mien), kto­ré zís­ka, ak bu­de vy­po­ve­dať že­la­teľ­ným spô­so­bom, a tak ob­vi­ne­né­ho „lá­mať“ na priz­na­nie a udá­va­nie iných osôb,

– vy­ho­to­vo­vať ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé nah­ráv­ky zo všet­kých vý­slu­chov reali­zo­va­ných po­lí­ciou a to bez oh­ľa­du na to, či ma­jú ale­bo ne­ma­jú pro­ces­nú re­le­van­ciu (v pod­mien­kach SR ide však zjav­ne o nespl­ni­teľ­nú po­žia­dav­ku),

– ape­lo­vať na vy­šet­ro­va­cie or­gá­ny, aby za­se za­ča­li riad­ne vy­šet­ro­vať (mož­no sa sto­tož­niť s bý­va­lým vy­šet­ro­va­te­ľom Pet­rom Va­čo­kom, že po­lí­cia za­bud­la vy­šet­ro­vať a všet­ko „hrá“ na ka­júc­ni­kov), aby neb­ra­li tres­tné ko­na­nie ako zá­vo­dy ka­júc­ni­kov a aby ne­za­bú­da­li, že mé­diá ne­pa­tria me­dzi or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a pre­to je bez vý­zna­mu ko­ho mé­diá po­va­žu­jú za vin­né­ho, ko­ho chcú mať vo väz­be a ako hod­no­tia dô­ka­zy, kto­ré im niek­to vy­nie­sol zo spi­su.

[1] nap­rík­lad

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a914-kult-ka­juc­ni­ka-ako-trend-ro­ku-2020-ale­bo-co-nas-mo­ze-nau­cit-pri­pad-pro­ku­ra­to­ra-judr-jo­ze­fa-mam­ra­ka

 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a992-to­va­ren-na-vy­ro­bu-ka­juc­ni­kov-ale­bo-priz­na­nie-ob­vi­ne­ne­ho-ako-ciel-sna­ze­nia-v-tres­tnom-pro­ce­se?fbclid=IwAR0zJ5jQa2QxFuXCmhJV3Cn4lHqvngWp8PmA_3l_cX6ezaG96n_4Uxr8Wr8

 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a976-ba­ga­te­li­zo­va­nie-skan­da­lu-s-ka­juc­nik­mi

 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a966-va­zob­ne-ano­ma­lie-ako-do­vod-na-zme­ny-v-in­sti­tu­te-vaz­by

 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a863-o-uta­je­nych-do­ho­dach-me­dzi-pro­ku­ra­to­rom-a-ka­juc­ni­kom-v-tres­tnom-ko­na­ni

[2] tú­to ne­zá­kon­nú vy­šet­ro­va­ciu me­tó­du naj­kom­plexnej­šie pub­li­kač­ne roz­pra­co­val An­ton Raš­la vo svo­jej vy­ni­ka­jú­cej kni­he o in­kvi­zí­cii, pri­čom pod­stat­ná cha­rak­te­ris­ti­ka tej­to me­tó­dy uve­de­ná v tom­to člán­ku vy­chá­dza prá­ve z je­ho pub­li­ká­cie. Poz­ri k to­mu po­do­rob­nej­šie a to aj z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka vy­uží­va­nia tej­to me­tó­dy v Doc. JUDr. An­ton Raš­la: In­kvi­zí­cia neumie­ra. O fun­kcii tor­tú­ry. Vy­da­va­teľ­stvo Ob­zor, Bra­tis­la­va 1991

[3] niek­to­rí sud­co­via do­kon­ca aj v sú­čas­nej do­be uvá­dza­jú vo svo­jich roz­hod­nu­tiach, že ak sa ob­vi­ne­ný priz­nal k to­mu, čo mu je kla­de­né za vi­nu, tak sa to ur­či­te sta­lo; ako­by priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho bo­lo ko­ru­nou dô­ka­zov

[4] ta­ký­to pos­tup ne­zried­ka pod­po­ru­je aj me­diál­na hys­té­ria, keď niek­to­ré mé­diá za­uja­to pro­du­ku­jú vlas­tné hod­no­te­nie dô­ka­zov o vi­ne kon­krét­nej oso­by a tak tla­čia na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, aby vý­sle­dok ich sna­že­nia zod­po­ve­dal me­diál­ne vy­tvo­re­nej pred­sta­ve o kri­mi­nál­nej mi­nu­los­ti kon­krét­nej oso­by, či o za­ru­če­nej prav­dov­rav­nos­ti inej oso­by (nap­rík­lad ka­júc­ni­ka). Tak­to sa čas­to de­for­mu­je ve­rej­ná mien­ka a cez ňu aj ve­de­né vy­šet­ro­va­nie, pri­čom kaž­dé ob­vi­ne­nie v me­diál­ne sle­do­va­ných kau­zách sa okam­ži­te pre­zen­tu­je ako dô­kaz to­ho, že je nut­né byť os­tra­ži­tý vo­či kri­mi­nál­nym živ­lom, je nut­né ďa­lej hľa­dať a od­ha­lo­vať kri­mi­nál­ni­kov, kto­rí sú za­ru­če­ne vša­de nao­ko­lo s tým, že nás­led­né súd­ne ko­na­nia sú už po­va­žo­va­né iba za for­ma­li­tu. Prá­ve z toh­to dô­vo­du je nut­né dr­žať neus­tá­le pri ži­vo­te a v po­hy­be sieť na se­ba nad­vä­zu­jú­cich ka­júc­ni­kov, kto­rí sa hro­ma­dia a dopĺňa­jú, pri­čom ten­to po­hyb nes­mie nik­dy pres­tať, na­koľ­ko inak by skon­či­la oč­ista spo­loč­nos­ti.

[5] ide spra­vid­la o me­siáš­sky kom­plex o svo­jej ne­nah­ra­di­teľ­nos­ti v bo­ji so zlo­či­nom a o nes­chop­nos­ti iných zlo­čin od­ha­ľo­vať, do­ku­men­to­vať a tres­tať; to­mu zod­po­ve­dá aj vy­tvá­ra­nie ma­lých špe­cia­li­zo­va­ných sku­pín osôb, kto­rým je zá­ko­nom vy­hra­de­ný boj pro­ti kon­krét­nej zá­važ­nej kri­mi­na­li­te a kto­rí tak mu­sia do­ka­zo­vať opod­stat­ne­nosť svo­jej exis­ten­cie, pri­čom pra­cu­jú spra­vid­la jed­nos­tran­ne v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho

[6] vo via­ce­rých prí­pa­doch sa do­ka­zo­va­nie a hod­no­te­nie dô­ka­zov stá­le, tak ako aj v ro­ku 2020, nah­rá­dza in­dí­cia­mi, dom­nien­ka­mi, vie­rou v prav­di­vosť, či nep­rav­di­vosť niek­to­rej z vý­po­ve­dí, res­pek­tí­ve vie­rou v spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny kon­krét­nej oso­by. Nap­rík­lad sme sved­ka­mi aj ta­ké­ho ho­do­no­te­nia dô­ka­zov, kto­ré vy­chá­dza z to­ho, že ak pri pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti ma­li byť len dve oso­by, po­tom pred­sa sta­čí ak jed­na z nich us­ved­ču­je to­ho dru­hé­ho a mu­sí to byť prav­da a ne­dá sa to inak do­ka­zo­vať a ani pre­ve­ro­vať. Ide o ab­sur­dné hod­no­te­nie dô­ka­zov, pre­to­že je množ­stvo tres­tnej čin­nos­tí spá­cha­nej „mi­mo poh­ľad ve­rej­nos­ti“, čo však nez­na­me­ná, že sa má re­zig­no­vať na za­bez­pe­čo­va­nie dô­ka­zov a ich nás­led­né dôs­led­né hod­no­te­nie. V tres­tnom pro­ce­se by sa ne­ma­li vy­uží­vať skrat­ky v do­ka­zo­va­ní len pre­to, že to nie­ko­mu vy­ho­vu­je a uľah­ču­je prá­cu a aj to iba vte­dy, ak sa tak­to vy­po­ve­dá na tú správ­nu oso­bu, kto­rá sa mô­že hneď ob­vi­niť a po­tom sa ve­die se­lek­tív­ne vy­šet­ro­va­nie iba v jej nep­ros­pech s la­ko­nic­kých kon­šta­to­va­ním, že dô­ka­zy vo svoj pros­pech si mô­že ob­vi­ne­ný vy­ko­nať aj sám v ko­na­ní pred sú­dom.

[7] po ná­le­ži­tom cvi­če­ní do­ká­že aj pred­tým di­vo­ký ti­ger, či lev pos­lú­chať kro­ti­te­ľa na slo­vo

[8] sud­co­via pre príp­rav­né ko­na­nie spra­vid­la rea­gu­jú tak, že je ve­cou do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra, aby za­me­dzil ta­ké­mu­to prí­pad­né­mu ko­na­niu po­lí­cie (pre­sa­hu­je roz­sah toh­to člán­ku ro­zob­rať, čo by prí­pad­ne mo­hol sud­ca pre prír­pav­né ko­na­nie uro­biť s ta­kou­to in­for­má­ciou, res­pek­tí­ve ako by ju mal hod­no­tiť), prí­pad­ne, že nie je nič ne­zá­kon­né na tom, ak po­lí­cia opa­ko­va­ne pri­po­mí­na ob­vi­ne­né­mu, že sa mô­že priz­nať. To­to je ab­sur­dné tvr­de­nie, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný je vo väz­be a te­da bol o svo­jich prá­vach pou­če­ný mi­ni­mál­ne vy­šet­ro­va­te­ľom pred svo­jou vý­po­ve­ďou a sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie pred vä­zob­ným roz­hod­nu­tím, na­vy­še má ob­haj­cu, kto­rý mu pos­ky­tu­je práv­nu po­moc a pre­to tvr­diť, že je nut­né aj to, aby za ob­vi­ne­ným cho­di­li opa­ko­va­ne ne­for­mál­ne pra­cov­ní­ci po­lí­cie a pou­čo­va­li ho o je­ho prá­ve sa priz­nať (av­šak o práv­ne sa „nep­riz­nať“ už nie) je sku­toč­ne mi­mo ra­cio­nál­ne hod­no­te­nie pos­kyt­nu­tej in­for­má­cie.

[9] sna­hy o vy­uží­va­nie me­tó­dy pre­pa­ro­va­nia ob­vi­ne­né­ho mož­no ba­dať tak­mer v kaž­dom expo­no­va­nej­šom tres­tnom prí­pa­de, v kto­rom nas­le­du­je po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ob­li­ga­tór­ne návrh na vza­tie do väz­by na spra­vid­la kaž­dé­ho po­pie­ra­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho, čo je pr­vým kro­kom na to, aby sa s tou­to me­tó­dou vô­bec moh­lo za­čať

[10] Ra­dos­lav Pro­cház­ka tu vhod­ne a vý­stiž­ne uvá­dza, že „prí­kaz znie jas­ne: net­re­ba sa príl­iš trá­piť zá­ko­nom, a už vô­bec nie vte­dy, ak by mal byť ot­rav­ný. Po­čí­ta sa iba vý­sle­dok, na spô­so­be ne­zá­le­ží. Na to bu­de čas po očis­te, keď už bu­dú vo všet­kých uni­for­mách a ta­lá­roch ob­le­če­ní iba tí očis­te­ní a keď na úra­doch už bu­dú se­dieť iba tí dob­rí, na­ši, no­vá väč­ši­na. Dov­te­dy je cieľ pod­stat­ne dô­le­ži­tej­ší ako pros­tried­ky“.