Top témou sa na verejnosti stala téma trestných konaní. Do svetiel reflektorov postavila nielen vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ale aj obhajcov obvinených. Od zaujímavejších kriminálnych zápletiek sa pomaly, ale isto, prepracovávame k lacným treťotriednym americkým seriálom. S jalovou zápletkou a ešte jalovejším happy-endom.
Verejnosť onálepkovala sporové strany – prokuratúra – tí dobrí, advokát, obhajca zločinca – tí zlí. Na celý dej dozerá viac – menej skorumpovaný súd. To sa posúdi podľa toho, či rozhodol tak, ako si to želá verejná mienka výdatne formovaná spravodlivými médiami, ktoré za žiadnu cenu nebudú šíriť nepravdy, polopravdy, či konšpirácie. Ale na rozdiel od ostatných vedia, kde je pravda.
Písať o etike obhajoby pri takomto čiernobielom ponímaní sveta môže takto nastavená verejná mienka považovať za takú absurditu ako písať o etike pri pokusoch na ľuďoch vykonávaných v koncentračných táboroch. Pri tomto prirovnaní beriem do úvahy aj to, že poniektorí považujú existenciu takýchto táborov za výmysel, populárne označovaný za hoax.
Predsa sa na to podujmem, pretože absurdnosť doby, ktorej som očitým svedkom, tento môj pokus určite absorbuje.
Posvieťme si najskôr na úlohy advokáta, ako ich definuje zákon číslo 586/2003 Z. z. o advokácii v § 1 odseky 1,2 :
(1) Advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
(2) Výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).
Z tejto legálnej definície môžeme vyvodiť, že existuje ústavné právo fyzických aj právnických osôb na obhajobu. V článku 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky je vyjadrené takto:
(3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Úlohu obhajcu obvineného teda plní advokát. Advokáta a jeho základnú povinnosť definuje zákon o advokácii v § 2 takto:
(1) Advokát je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie komora.
(2) Advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.
(3) Advokátske povolanie je slobodné povolanie, ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona.
Základnými a hlavnými pravidlami, ktoré musia byť pre advokáta vždy najvyššie je jeho nezávislosť a sloboda. Obe môžeme stručne charakterizovať ako nezávislosť od pokynov iných orgánov, fyzických či právnických osôb. Advokát nesmie byť závislý ani od osoby, ktorá je s ním v zmluvnom vzťahu ako jeho klient.
Aj keď advokát háji a presadzuje záujmy klienta a je ním odmeňovaný za svoje služby jeho pokyny a predstavy majú mantinely, ktoré advokát nesmie prekročiť.
Tými sú všeobecne záväzné predpisy.
Slobodné a nezávislé postavenie advokáta mu diktuje iný pohľad na horizont lemovaný predpismi, než štátnemu úradníkovi, ktorý je riadeným človekom, je v závislom postavení a pre jeho nadriadeného, ktorým je štátny orgán, platí jeden prísny limit, o ktorom hovorí Ústava Slovenskej republiky v článku 2 odsek 2) takto:
„Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Sloboda povolania advokáta a jeho nezávislosť nie je jeho privilégiom. Je privilégiom človeka, ktorému sa spoločnosť rozhodla garantovať určitý rozsah neodňateľných, nedotknuteľných práv, ktoré sa filozoficky, ale aj „prírodovedne“ odvíjajú od podstaty jeho existencie, jeho bytia a jeho esenciálnych prejavov.
Ústavným vymedzením tejto prirodzenej slobody je jej nádherný článok 2 odsek 3) „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
Advokát je teda na prvom a najvyššom mieste obhajcom individuálnej slobody jednotlivca a háji to, aby každý mohol konať a žiť slobodne, aby nebol postihovaný za to, čo je zákonom dovolené a aby nebol nútený konať to, čo mu zákon neukladá.
Tento najvyšší etický princíp advokáta má dlhú históriu. Okrem čias rímskeho práva môžeme s určitou mierou nepresnosti považovať za jeho najstaršiu kodifikáciu Nariadenie francúzskeho parlamentu z roku 1344, ktoré je považované za základný dokument francúzskej samosprávy, Magnu Chartu jej nezávislosti. Nezávislosť patrí k tradícii advokátskeho povolania a bez neho advokátske povolanie a teda právo na obhajobu prestáva existovať.
Anglický výraz moral courage, lepšie vystihuje podstatu slova nezávislosť, ako ju vnímame v spojitosti s povolaním advokáta. Znamená odvahu robiť veci s tým vedomím, že ich robím správne. Nedám sa zastrašiť vonkajšími vplyvmi, prevládajúcou verejnou mienkou. Nie som vedený záujmom, ktorý je najlepší a najvýhodnejší pre mňa, ale ktorý je najlepší, najférovejší v situácii klienta a v jeho záujme.
Základné princípy OSN, prijaté 1990 na VIII. kongrese OSN, pre prevenciu kriminality a nápravu páchateľov trestných činov, uvádzajú, že vlády sú povinné zabezpečiť, aby advokáti mohli všetky svoje profesijné povinnosti vykonávať bez zastrašovania, prekážok, obťažovania alebo nevhodných zásahov zvonka.
Výbor ministrov Rady Európy v odporúčaní z roku 2000 požadoval prijať všetky potrebné opatrenia na to, aby bola rešpektovaná, ochraňovaná a presadzovaná sloboda výkonu advokácie, čiže sloboda vykonávať toto povolanie bez akejkoľvek diskriminácie a bez nevhodného zasahovania, či už zo strany štátu alebo verejnosti.
Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právna pomoc nezávislého advokáta.
Etický kódex advokátov Európskej únie prirovnáva etickú povinnosť nezávislosti advokáta k povinnosti nestrannosti u sudcu. Hovorí : Množstvo povinností, ktoré advokát plní, vyžaduje jeho absolútnu nezávislosť od iných vplyvov, ktoré by mohli byť dôsledkom osobných záujmov advokáta alebo vonkajšieho nátlaku na jeho osobu. Pri výkone spravodlivosti je dôvera v nezávislosť advokáta nevyhnutná rovnako ako dôvera v nestrannosť sudcu. Advokát je preto povinný vyhýbať sa všetkým zásahom do svojej nezávislosti a nesmie ustúpiť z noriem spojených s výkonom povolania v snahe vyhovieť klientovi, súdu alebo tretej osobe.
Dodržať takýto etický prístup pri výkone obhajoby si od advokáta vyžaduje mimoriadne pevný charakter a odvahu, s akou čelí tlakom na svoju nezávislosť, obdobne, ako musí sudca čeliť tlakom na svoju nestrannosť pri rozhodovaní.
Fanúšikovia mediálne vedených procesov si neuvedomujú, že procesy vedené s reálnymi ľuďmi v pozícii obvinených z reálnych trestných činov, s reálnymi osobami v pozícii poškodených, nie sú bombastickou reality šou, ktorá je tu na to, aby bavila širokú verejnosť. Keďže široká verejnosť sa správa ako dav a podlieha davovým náladám a nimi formovaným zjednodušeným postojom a názorom, tento prístup k „ výkonu spravodlivosti“ ľahko skĺzne k verejnému lynčovaniu a verejným popravám, ktoré sa v dávnych dobách, sťaby ľudová zábava, tešili veľkej popularite.
Aby advokát v takejto atmosfére rozvášnených emócií a davovej psychózy obstál na svojej pozícii nezávislosti, si vyžaduje vyšší stupeň odvahy, ako obvykle.
Nie každý človek, ktorý je vo svojom založení čestným a poctivým v prístupe k svojej profesii, však dostal do vienka herkulovskú odvahu a statočnosť v boji proti presile.
Lebo advokát, ako trestný obhajca, aj v situácii, kedy sa neocitol uprostred mediálne vedeného sporu, vždy čelí presile. Advokát nie je hráčom do presilovky. Advokát je hráčom mužstva, ktoré hrá v oslabení.
Proti nemu a jeho klientovi totiž v trestnom procese nestojí „len“ protistrana s kolegom advokátom ako v civilnom procese. Proti nemu stojí celý štát a jeho mašinéria. Štát ukazujúci trestajúcu tvár, štát konajúci s úmyslom usvedčiť a potrestať páchateľa. Štát obostretý aureolou verejného, vyššieho záujmu, za ktorý protistrana koná. Štát však nesedí len na lavici súpera, štát sedí aj na mieste rozhodcu. Protihráč má k dispozícii oveľa viac financií a ľudí, ktorí pracujú proti advokátovi a jeho klientovi. Polícia a jej zložky, s ňou spolupracujúci odborníci, znalci, prokuratúra a súd.
Advokát v trestnej obhajobe často prežíva biblický príbeh Dávida a Goliáša, väčšinou však s iným koncom. S obyčajným prakom proti ozbrojenému obrovi vyhráva len ťažko.
Kvalitný a etický advokát, ktorý sa nechce hrať na hrdinu, sa z obáv o to, že za prevzatie a výkon obhajoby bude on, alebo jeho rodina terčom útokov zo strany verejnosti a médií, radšej rozhodne, že obhajobu klienta označeného za „toxického“ neprevezme.
Iný, ktorý si nectí svoju nezávislosť, a etické princípy výkonu povolania, vec aj v takejto situácii prevezme, ale chuť po odmene od klienta a nedostatok odvahy, kompenzuje tým, že za svojím klientom stojí len naoko. V skutočnosti sa stane ďalším hráčom v tíme súpera.Radami a odporúčaniami vedie klienta, aj proti jeho vôli, smerom menšieho odporu, smerom, ktorým ulahodí verejnej mienke, vyhne sa vlastnej ostrakizácii a popri tom sa môže tváriť ako hrdina.
Koľko je zo 100 narodených detí hrdinov ? Neviem, ale viem, že určite menej, ako môže zo 100 narodených detí vyrásť slušných dospelých.
Pripomeňme si základné princípy OSN citované vyššie, štáty sú povinné zabezpečiť, aby advokáti neboli za svoju prácu zastrašovaní.
Slobodná krajina, ktorá ctí a rešpektuje slobodu jednotlivca nevyžaduje od advokátov, aby kvôli svojej práci ohrozovali svoje životy, česť a osobnú slobodu, alebo tých, ktorí sú im blízki.
Nechcime žiť v spoločnosti, ktorá robí z nezávislých obhajcov hrdinov.