Eti­ka ob­ha­jo­by  – 1. časť

Top té­mou sa na ve­rej­nos­ti sta­la té­ma tres­tných ko­na­ní. Do sve­tiel ref­lek­to­rov pos­ta­vi­la nie­len vy­šet­ro­va­te­ľov, pro­ku­rá­to­rov a sud­cov, ale aj ob­haj­cov ob­vi­ne­ných. Od za­ují­ma­vej­ších kri­mi­nál­nych zá­ple­tiek sa po­ma­ly, ale is­to, prep­ra­co­vá­va­me k lac­ným tre­ťo­tried­nym ame­ric­kým se­riá­lom. S ja­lo­vou zá­plet­kou a eš­te ja­lo­vej­ším hap­py-en­dom.

Ve­rej­nosť oná­lep­ko­va­la spo­ro­vé stra­ny – pro­ku­ra­tú­ra – tí dob­rí, ad­vo­kát, ob­haj­ca zlo­čin­ca – tí zlí. Na ce­lý dej do­ze­rá viac – me­nej sko­rum­po­va­ný súd. To sa po­sú­di pod­ľa to­ho, či roz­ho­dol tak, ako si to že­lá ve­rej­ná mien­ka vý­dat­ne for­mo­va­ná spra­vod­li­vý­mi mé­dia­mi, kto­ré za žiad­nu ce­nu ne­bu­dú ší­riť nep­rav­dy, po­lop­rav­dy, či kon­špi­rá­cie. Ale na roz­diel od os­tat­ných ve­dia, kde je prav­da.

Pí­sať o eti­ke ob­ha­jo­by pri ta­kom­to čier­no­bie­lom po­ní­ma­ní sve­ta mô­že tak­to nas­ta­ve­ná ve­rej­ná mien­ka  po­va­žo­vať za ta­kú ab­sur­di­tu ako pí­sať o eti­ke pri po­ku­soch na ľu­ďoch vy­ko­ná­va­ných v kon­cen­trač­ných tá­bo­roch. Pri tom­to pri­rov­na­ní be­riem do úva­hy aj to, že po­niek­to­rí po­va­žu­jú exis­ten­ciu ta­kých­to tá­bo­rov za vý­my­sel, po­pu­lár­ne ozna­čo­va­ný za hoax.

Pred­sa sa na to po­duj­mem, pre­to­že ab­sur­dnosť do­by, kto­rej som oči­tým sved­kom, ten­to môj po­kus ur­či­te ab­sor­bu­je.

Pos­vieť­me si naj­skôr na úlo­hy ad­vo­ká­ta, ako ich de­fi­nu­je zá­kon čís­lo 586/2003 Z. z. o ad­vo­ká­cii v § 1 od­se­ky 1,2 :

(1) Ad­vo­ká­cia po­má­ha up­lat­ňo­vať ús­tav­né prá­vo fy­zic­kých osôb na ob­ha­jo­bu a chrá­niť os­tat­né prá­va a zá­uj­my fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb (ďa­lej len „klient“) v sú­la­de s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ús­tav­ný­mi zá­kon­mi, so zá­kon­mi a s iný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

(2) Vý­kon ad­vo­ká­cie je za­stu­po­va­nie klien­tov v ko­na­ní pred súd­mi, or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci a iný­mi práv­ny­mi sub­jek­tmi, ob­ha­jo­ba v tres­tnom ko­na­ní, pos­ky­to­va­nie práv­nych rád, spi­so­va­nie lis­tín o práv­nych úko­noch, spra­cú­va­nie práv­nych roz­bo­rov, sprá­va ma­jet­ku klien­tov a ďal­šie for­my práv­ne­ho po­ra­den­stva a práv­nej po­mo­ci, ak sa vy­ko­ná­va sús­tav­ne a za od­me­nu (ďa­lej len „práv­ne služ­by“).

Z tej­to le­gál­nej de­fi­ní­cie mô­že­me vy­vo­diť, že exis­tu­je ús­tav­né prá­vo fy­zic­kých aj práv­nic­kých osôb na ob­ha­jo­bu. V člán­ku 50 od­sek 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je vy­jad­re­né tak­to:

(3) Ob­vi­ne­ný má prá­vo, aby mu bol pos­kyt­nu­tý čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by a aby sa mo­hol ob­ha­jo­vať sám ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.

Úlo­hu ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho te­da pl­ní ad­vo­kát. Ad­vo­ká­ta a je­ho zá­klad­nú po­vin­nosť de­fi­nu­je zá­kon o ad­vo­ká­cii v § 2  tak­to:

(1) Ad­vo­kát je ten, kto je za­pí­sa­ný do zoz­na­mu ad­vo­ká­tov, kto­rý ve­die ko­mo­ra.

(2) Ad­vo­kát je pri pos­ky­to­va­ní práv­nych slu­žieb ne­zá­vis­lý, je via­za­ný všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi a v ich me­dziach prí­kaz­mi klien­ta.

(3) Ad­vo­kát­ske po­vo­la­nie je slo­bod­né po­vo­la­nie, kto­ré mož­no vy­ko­ná­vať len pod­ľa toh­to zá­ko­na.

Zá­klad­ný­mi a hlav­ný­mi pra­vid­la­mi, kto­ré mu­sia byť  pre ad­vo­ká­ta vždy naj­vyš­šie je je­ho ne­zá­vis­losť a slo­bo­da.  Obe mô­že­me struč­ne cha­rak­te­ri­zo­vať ako ne­zá­vis­losť od po­ky­nov iných or­gá­nov, fy­zic­kých či práv­nic­kých osôb. Ad­vo­kát nes­mie byť zá­vis­lý ani od  oso­by, kto­rá je s ním v zmluv­nom vzťa­hu ako je­ho klient.

Aj keď ad­vo­kát há­ji a pre­sa­dzu­je zá­uj­my klien­ta a je ním od­me­ňo­va­ný za svo­je služ­by je­ho po­ky­ny a pred­sta­vy ma­jú man­ti­ne­ly, kto­ré ad­vo­kát nes­mie prek­ro­čiť.

Tý­mi sú všeo­bec­ne zá­väz­né pred­pi­sy.

Slo­bod­né a ne­zá­vis­lé pos­ta­ve­nie ad­vo­ká­ta mu di­ktu­je iný poh­ľad na ho­ri­zont le­mo­va­ný pred­pis­mi, než štát­ne­mu úrad­ní­ko­vi, kto­rý je ria­de­ným člo­ve­kom, je v zá­vis­lom pos­ta­ve­ní a pre je­ho na­dria­de­né­ho, kto­rým je štát­ny or­gán, pla­tí je­den prís­ny li­mit, o kto­rom ho­vo­rí Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky v člán­ku 2 od­sek 2) tak­to:

„Štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.“

Slo­bo­da po­vo­la­nia ad­vo­ká­ta a je­ho ne­zá­vis­losť nie je je­ho pri­vi­lé­giom. Je pri­vi­lé­giom člo­ve­ka, kto­ré­mu sa spo­loč­nosť roz­hod­la ga­ran­to­vať ur­či­tý roz­sah neod­ňa­teľ­ných, ne­dot­knu­teľ­ných práv, kto­ré sa fi­lo­zo­fic­ky, ale aj „prí­ro­do­ved­ne“ od­ví­ja­jú od pod­sta­ty je­ho exis­ten­cie, je­ho by­tia a je­ho esen­ciál­nych pre­ja­vov.

Ústav­ným vy­me­dze­ním tej­to pri­ro­dze­nej slo­bo­dy je jej  nád­her­ný člá­nok 2 od­sek 3) „Kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá.“

Ad­vo­kát je te­da na pr­vom a naj­vyš­šom mies­te  ob­haj­com in­di­vi­duál­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca a há­ji to, aby kaž­dý mo­hol ko­nať a žiť slo­bod­ne, aby ne­bol pos­ti­ho­va­ný za to, čo je zá­ko­nom do­vo­le­né a aby ne­bol nú­te­ný ko­nať to, čo mu zá­kon neuk­la­dá.

Ten­to naj­vyš­ší etic­ký prin­cíp ad­vo­ká­ta má dl­hú his­tó­riu. Ok­rem čias rím­ske­ho prá­va mô­že­me s ur­či­tou mie­rou nep­res­nos­ti po­va­žo­vať za je­ho naj­star­šiu ko­di­fi­ká­ciu Na­ria­de­nie fran­cúz­ske­ho parla­men­tu z ro­ku 1344, kto­ré je po­va­žo­va­né za zá­klad­ný do­ku­ment fran­cúz­skej sa­mos­prá­vy, Mag­nu Char­tu jej ne­zá­vis­los­ti. Ne­zá­vis­losť pat­rí k tra­dí­cii ad­vo­kát­ske­ho po­vo­la­nia a bez ne­ho ad­vo­kát­ske po­vo­la­nie a te­da prá­vo na ob­ha­jo­bu pres­tá­va exis­to­vať.

An­glic­ký vý­raz mo­ral cou­ra­ge, lep­šie vy­sti­hu­je pod­sta­tu slo­va ne­zá­vis­losť, ako ju vní­ma­me v spo­ji­tos­ti s po­vo­la­ním ad­vo­ká­ta. Zna­me­ná od­va­hu ro­biť ve­ci s tým ve­do­mím, že ich ro­bím správ­ne. Ne­dám sa  za­stra­šiť von­kaj­ší­mi vplyv­mi, prev­lá­da­jú­cou ve­rej­nou mien­kou. Nie som ve­de­ný zá­uj­mom, kto­rý je naj­lep­ší a naj­vý­hod­nej­ší pre mňa, ale kto­rý je naj­lep­ší, naj­fé­ro­vej­ší v si­tuá­cii klien­ta a v je­ho zá­uj­me.

Zá­klad­né prin­cí­py OSN, pri­ja­té 1990 na  VIII. kon­gre­se OSN, pre pre­ven­ciu kri­mi­na­li­ty a náp­ra­vu pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov,  uvá­dza­jú, že vlá­dy sú po­vin­né za­bez­pe­čiť, aby ad­vo­ká­ti moh­li všet­ky svo­je pro­fe­sij­né po­vin­nos­ti vy­ko­ná­vať bez za­stra­šo­va­nia, pre­ká­žok, ob­ťa­žo­va­nia ale­bo nev­hod­ných zá­sa­hov zvon­ka.

Vý­bor mi­nis­trov Ra­dy Euró­py v od­po­rú­ča­ní z ro­ku 2000 po­ža­do­val pri­jať všet­ky pot­reb­né opat­re­nia na to, aby bo­la reš­pek­to­va­ná, ochra­ňo­va­ná a pre­sa­dzo­va­ná slo­bo­da vý­ko­nu ad­vo­ká­cie, či­že slo­bo­da vy­ko­ná­vať to­to po­vo­la­nie bez akej­koľ­vek dis­kri­mi­ná­cie a bez nev­hod­né­ho za­sa­ho­va­nia, či už zo stra­ny štá­tu ale­bo ve­rej­nos­ti.

Sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces, kto­ré je ga­ran­to­va­né člán­kom 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd je práv­na po­moc ne­zá­vis­lé­ho ad­vo­ká­ta.

Etic­ký kó­dex ad­vo­ká­tov Európ­skej únie pri­rov­ná­va etic­kú po­vin­nosť ne­zá­vis­los­ti ad­vo­ká­ta k po­vin­nos­ti nes­tran­nos­ti u sud­cu. Ho­vo­rí : Množ­stvo po­vin­nos­tí, kto­ré ad­vo­kát pl­ní, vy­ža­du­je je­ho ab­so­lút­nu ne­zá­vis­losť od iných vply­vov, kto­ré by moh­li byť dôs­led­kom osob­ných zá­uj­mov ad­vo­ká­ta ale­bo von­kaj­šie­ho nát­la­ku na je­ho oso­bu. Pri vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti je dô­ve­ra v ne­zá­vis­losť ad­vo­ká­ta ne­vyh­nut­ná rov­na­ko ako dô­ve­ra v nes­tran­nosť sud­cu. Ad­vo­kát je pre­to po­vin­ný vy­hý­bať sa všet­kým zá­sa­hom do svo­jej ne­zá­vis­los­ti a nes­mie us­tú­piť z no­riem spo­je­ných s vý­ko­nom po­vo­la­nia v sna­he vy­ho­vieť klien­to­vi, sú­du ale­bo tre­tej oso­be.

Dodr­žať ta­ký­to etic­ký prís­tup pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by si od ad­vo­ká­ta vy­ža­du­je mi­mo­riad­ne pev­ný cha­rak­ter a od­va­hu, s akou če­lí tla­kom na svo­ju ne­zá­vis­losť, ob­dob­ne, ako mu­sí sud­ca če­liť tla­kom na svo­ju nes­tran­nosť pri roz­ho­do­va­ní.

Fa­nú­ši­ko­via me­diál­ne ve­de­ných pro­ce­sov si neu­ve­do­mu­jú, že pro­ce­sy ve­de­né s reál­ny­mi ľuď­mi v po­zí­cii ob­vi­ne­ných z reál­nych tres­tných či­nov, s reál­ny­mi oso­ba­mi v po­zí­cii poš­ko­de­ných, nie sú bom­bas­tic­kou reali­ty šou, kto­rá je tu na to, aby ba­vi­la ši­ro­kú ve­rej­nosť. Keď­že ši­ro­ká ve­rej­nosť sa sprá­va ako dav a po­dlie­ha da­vo­vým ná­la­dám a ni­mi for­mo­va­ným zjed­no­du­še­ným  pos­to­jom a ná­zo­rom, ten­to prís­tup k „ vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti“ ľah­ko skĺzne k ve­rej­né­mu lyn­čo­va­niu a ve­rej­ným pop­ra­vám, kto­ré sa v dáv­nych do­bách, sťa­by ľu­do­vá zá­ba­va, te­ši­li veľ­kej po­pu­la­ri­te.

Aby ad­vo­kát v ta­kej­to at­mos­fé­re roz­váš­ne­ných emó­cií a da­vo­vej psy­chó­zy ob­stál na svo­jej po­zí­cii ne­zá­vis­los­ti, si vy­ža­du­je vy­šší stu­peň od­va­hy, ako ob­vyk­le.

Nie kaž­dý člo­vek, kto­rý je vo svo­jom za­lo­že­ní čes­tným a poc­ti­vým v prís­tu­pe k svo­jej pro­fe­sii, však dos­tal do vien­ka her­ku­lov­skú od­va­hu a sta­toč­nosť v bo­ji pro­ti pre­si­le.

Le­bo ad­vo­kát, ako trest­ný ob­haj­ca, aj v si­tuá­cii, ke­dy sa neo­ci­tol up­ros­tred me­diál­ne ve­de­né­ho spo­ru, vždy če­lí pre­si­le. Ad­vo­kát nie je hrá­čom do pre­si­lov­ky. Ad­vo­kát je hrá­čom muž­stva, kto­ré hrá v os­la­be­ní.

Pro­ti ne­mu a je­ho klien­to­vi to­tiž v tres­tnom pro­ce­se nes­to­jí „len“ proti­stra­na s ko­le­gom ad­vo­ká­tom ako v ci­vil­nom pro­ce­se. Pro­ti ne­mu sto­jí ce­lý štát a je­ho ma­ši­né­ria. Štát uka­zu­jú­ci tres­ta­jú­cu tvár, štát ko­na­jú­ci s úmys­lom us­ved­čiť a pot­res­tať pá­cha­te­ľa. Štát obos­tre­tý aureolou ve­rej­né­ho, vy­ššie­ho zá­uj­mu, za kto­rý proti­stra­na ko­ná. Štát však ne­se­dí len na la­vi­ci sú­pe­ra, štát se­dí aj na mies­te roz­hod­cu. Proti­hráč má k dis­po­zí­cii ove­ľa viac fi­nan­cií a ľu­dí, kto­rí pra­cu­jú pro­ti ad­vo­ká­to­vi a je­ho klien­to­vi. Po­lí­cia a jej zlož­ky, s ňou spolu­pra­cu­jú­ci od­bor­ní­ci, znal­ci, pro­ku­ra­tú­ra a súd.

Ad­vo­kát v tres­tnej ob­ha­jo­be čas­to pre­ží­va bib­lic­ký prí­beh Dá­vi­da a Go­liá­ša, väč­ši­nou však s iným kon­com. S oby­čaj­ným pra­kom pro­ti oz­bro­je­né­mu ob­ro­vi vy­hrá­va len ťaž­ko.

Kva­lit­ný a etic­ký ad­vo­kát, kto­rý sa nech­ce hrať na hr­di­nu, sa z obáv o to, že za prev­za­tie a vý­kon ob­ha­jo­by bu­de on, ale­bo je­ho ro­di­na ter­čom úto­kov zo stra­ny ve­rej­nos­ti a mé­dií, rad­šej roz­hod­ne, že ob­ha­jo­bu klien­ta ozna­če­né­ho za „toxic­ké­ho“ nep­re­vez­me.

Iný, kto­rý si nec­tí svo­ju ne­zá­vis­losť, a etic­ké prin­cí­py vý­ko­nu po­vo­la­nia, vec aj v ta­kej­to si­tuá­cii pre­vez­me, ale chuť po od­me­ne od klien­ta a ne­dos­ta­tok od­va­hy, kom­pen­zu­je tým, že za svo­jím klien­tom sto­jí len nao­ko. V sku­toč­nos­ti sa sta­ne ďal­ším hrá­čom v tí­me sú­pe­ra.Ra­da­mi a od­po­rú­ča­nia­mi ve­die klien­ta, aj pro­ti je­ho vô­li, sme­rom men­šie­ho od­po­ru, sme­rom, kto­rým ula­ho­dí ve­rej­nej mien­ke, vy­hne sa vlas­tnej os­tra­ki­zá­cii a pop­ri tom sa mô­že tvá­riť ako hr­di­na.

Koľ­ko je zo 100 na­ro­de­ných de­tí hr­di­nov ? Ne­viem, ale viem, že ur­či­te me­nej, ako mô­že zo 100 na­ro­de­ných de­tí vy­rásť sluš­ných dos­pe­lých.

Pri­po­meň­me si zá­klad­né prin­cí­py OSN ci­to­va­né vy­ššie, štá­ty sú po­vin­né za­bez­pe­čiť, aby ad­vo­ká­ti ne­bo­li za svo­ju prá­cu za­stra­šo­va­ní.

Slo­bod­ná kra­ji­na, kto­rá ctí a reš­pek­tu­je slo­bo­du jed­not­liv­ca ne­vy­ža­du­je od ad­vo­ká­tov, aby kvô­li  svo­jej prá­ci oh­ro­zo­va­li svo­je ži­vo­ty, česť a osob­nú slo­bo­du, ale­bo tých, kto­rí sú im blíz­ki.

Nech­ci­me žiť v spo­loč­nos­ti, kto­rá ro­bí z ne­zá­vis­lých ob­haj­cov hr­di­nov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 




Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies