Čo je vyšetrovacia metóda „preparácie“ obvineného a ako sa v praxi využíva:
„Preparácia“ obvineného je využitie kombinácie metód psychického a fyzického nátlaku na vôľu obvineného založených na využívaní strachu obvineného, jeho izolácie od iných osôb a sľubovaní výhod (odmien) pre obvineného, ak sa bude správať želateľným spôsobom.
Pri aplikácii metódy preparácie sa vychádza z poznatku, že nie všetci ľudia sú rovnako vnímanými objektmi na jej úspešné použitie. U niekoho možno cieľ dosiahnuť po niekoľkých týždňoch a u niekoho to môže trvať dlhšie, respektíve sú jedinci, u ktorých sa to nepodarí vôbec. Čím dlhšie je obmedzená osobná sloboda obvineného, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa využitie tejto metódy vydarí.
Preparácia obvineného ako vyšetrovacia metóda je postavená na tom istom základe (princípe) ako krotenie, či cvičenie divých zvierat pre cirkus[7]. Základnými prvkami drezúry divého zvieraťa ako aj metódy preparácie obvineného sú izolovanosť od nevydrezúrovaných jedincov svojho druhu, zvyk na konkrétneho človeka, systém výhod a systém opakovania cviku.
Toto sa teda využíva aj pri preparácii obvineného ako vyšetrovacej metóde smerujúcej k priznaniu obvineného a udávaniu aj iných osôb. Jednotlivé kroky tejto metódy sú preto nasledovné:
- a) obvinený sa musí nachádzať vo väzbe – teda v izolácii
Základným východiskovým bodom metódy preparácie obvineného je to, aby sa dostal do izolácie od ostatných a bol k dispozícii iba svojmu krotiteľovi (vyšetrovateľovi). Na to slúži inštitút väzby. Vychádza sa tu zo správneho predpokladu, že trestné stíhanie obvineného na slobode vedie zriedkavejšie k priznaniu obvineného a ešte zriedkavejšie k začatiu udávania aj ďalších osôb. Preto je nevyhnutné izolovať obvineného od vonkajšieho sveta, ktorý doposiaľ poznal, t. j. „odstrihnúť“ obvineného od bežného spôsobu vedenia svojho života, od jeho rodiny a podobne.
Podstatným je ďalej nielen to, že sa v podmienkach väzby obvinený cíti vykorenený zo svojho života a opustený (návštevy rodiny vo väzbe sú výrazne obmedzené, písomný styk s vonkajším svetom prechádza cenzúrou, ktorá je pomalá a podobne), ale aj to, aby fakticky jedinou osobou (okrem obhajcu obvineného) s ktorým sa obvinený bude stretávať bol vyšetrovateľ, prípadne aj iný pracovníci polície určení na to, aby obvineného vo väzbe navštevovali neformálne, bez prítomnosti obhajcu obvineného, a náležitým spôsobom na neho vplývali.
Držanie obvineného v takýchto podmienkach väzby musí byť často dlhodobé, teda je nutné, aby bol obvinený vo väzbe čo najdlhšie (pokiaľ sa nezlomí už po prvých týždňoch, či mesiacoch výkonu väzby, čo mu zaručí prepustenie z väzby na slobodu) a preto je niekedy potrebným, aby väzba trvala dlhé mesiace a to ešte v prípravnom konaní, v ktorom sa preto aj často úmyselne nevykonávajú žiadne relevantné procesné úkony a tak sa prípravné konanie, ako aj väzobné trestné stíhanie preparovaného obvineného, úmyselne predlžuje (ide o využívanie spôsobovania cielených prieťahov v konaní).
Pokiaľ náhodou sudca pre prípravné konanie alebo sťažnostný súd rozhodne o prepustení preparovaného obvineného z väzby na slobodu, respektíve nahradí väzbu probačným dohľadom, či peňažnou zárukou a ide o obvineného, na ktorého priznaní a následnom prípadnom udávaní iných osôb majú orgány činné v trestnom konaní obzvlášť veľký záujem, tak nasleduje pre slovenské pomery typické neslávne „otočenie“ obvineného pred bránou väznice a vzatie obvineného do väzby v inej trestnej veci, ktorá bola orgánmi činnými v trestnom konaní predpripravená, či úmyselne nespojená na spoločné konanie s väzobnou trestnou vecou obvineného, a to práve z dôvodu predchádzania prepustenia obvineného z väzby na slobodu.
Podstatou tejto časti využívania metódy preparácie je aj zoznamovanie obvineného s kajúcnymi výpoveďami iných spoluobvinených, pripomínanie obvinenému, že za takéhoto dôkazného stavu „nemá šancu“, že je zbytočné „zatĺkať“, nakoľko na jeho odsúdenie stačí aj jedna takáto kajúcna výpoveď a taktiež sa mu nezabudnú pripomenúť výhody, ktoré čerpá zo svojho priznania jeho spoluobvinený, ktorý už je náležite skrotený a poskytuje kajúcne výpovede. Rovnako tak niektorí prokurátori využívajú aj mediálny priestor, v ktorom ešte pred súdnym konaním hodnotia zabezpečené dôkazy ako „veľmi silné“, či „nepriestrelné“ a tak deformujú a predpripravujú verejnú mienku želateľným spôsobom a vytvárajú aj určitý tlak do budúcna na konajúci súd, či samotného obvineného.
Vyšetrovateľ teda musí opakovane naznačovať obvinenému, že by aj on mohol začať hovoriť o „svojej trestnej činnosti“, pričom na začiatku preparovania vo výkone väzby je obvinený vyšetrovateľom ponechaný sám na seba, aby sa potrápil a uviedol sám zoznam svojich hriechov. To je skúška obvineného, či už má dostatočne oslabenú vôľu a či je schopný hovoriť spontánne na vyzvanie, t. j., či je schopný vykonať a potom opakovať svoj cvik. Často sa potom obvinený po niekoľko mesačnej procedúre preparácie vo výkone väzby nachádza v takom duševnom stave, že už chce mať iba pokoj, chce byť doma a chce to mať všetko za sebou. To platí o to viac, ak sa metóda preparácie obvineného spojí aj napríklad so spánkovou depriváciou (časté budenie obvineného v noci sa vykonáva pod zámienkou zistenia, či si obvinený nepoškodzuje zdravie), respektíve s nedostatkom prirodzeného denného svetla a podobne.
- b) zvyk na cvičiteľa (vyšetrovateľa)
Podstatná náležitosť metódy preparácie obvineného spočíva aj v tom, že obvinený sa musí s každou svojou žiadosťou (podnetom) ohľadne svojej trestnej veci, či možností styku s rodinou, korešpondencie a podobne, obrátiť na vyšetrovateľa, ktorý sa tak stáva dôležitou (významnou) osobou v živote väzobne stíhaného obvineného a je v záujme obvineného, aby si túto všemohúcu osobu neznepriatelil, pretože to môže mať pre neho neblahé následky (napríklad doručovanie pošty od rodiny môže trvať niekoľko dní, ale aj niekoľko mesiacov, schválená návšteva rodiny vo väzbe sa môže neuskutočniť pre „nečakané komplikácie“, rovnako aj naplánovaný telefonický hovor a podobne).
- c) systém výhod (odmien) a formovanie priznania obvineného
Systém výhod má nezastupiteľnú úlohu v metóde preparácie obvineného, nakoľko prostredníctvom neho vyšetrovateľ ukazuje obvinenému odmenu (výhodu), ktorú dostane (alebo môže dostať), ak bude vykonávať požadovaný cvik, t. j. ak sa prizná a prípadne aj udá ďalšie osoby. Obvinený, zdegradovaný trvajúcou väzbou je často už zlomený (opustený) natoľko, že začne počúvať na sľubovaný systém výhod (odmien), ktoré by získal, ak by prestal „zatĺkať“, pričom výhody (odmeny) v podobe prepustenia obvineného z väzby na slobodu, či následnej beztrestnosti, respektíve zmiernenia trestu až na úroveň symbolického trestu (tak ako to už dosiahli niektorí uvedomelejší obvinení pred ním), sú tak výrazným lákadlom, ktorému sa v podmienkach väzby iba veľmi ťažko odoláva.
Neslávne známe sú v tomto smere hlavne návštevy operatívnych pracovníkov polície vo výkone väzby, ktorí pravidelne navštevujú preparovaného obvineného vo väzbe a ich úlohou je, aby mu opakovane predostierali systém výhod (odmien), ktoré by mu plynuli z jeho priznania a rovnako tak je ich cieľom, ak je to potrebné, naznačiť obvinenému okruh osôb, ktoré by mohol spomenúť vo svojej priznávajúcej sa výpovedi.
Autor toho článku videl v uplynulom roku niekoľko zápisníc o výsluchoch obvinených v rôznych trestných veciach, ktoré realizoval sudca pre prípravné konanie ohľadne žiadosti obvinených o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorých obvinení vypovedali aj to, že za nimi do väzby neustále chodia operatívni pracovníci polície, ktorí ich, samozrejme bez prítomnosti obhajcu, opakovane vyzývajú, aby sa priznali k tomu, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia (teda nie k tomu, čo prípadne skutočne spáchali, ale k tomu, z čoho boli obvinení) a v niektorých prípadoch operatívni pracovníci polície aj naznačujú, že iná konkrétna osoba by mala „sedieť“ za obvineného o ktorej by sa obvinený mohol zmieniť vo výpovedi [8].
Následne preparovaný obvinený v podmienkach väzby začína postupne vidieť iba sľubované výhody, začne spochybňovať sám seba, začne sa presviedčať že je nezmyselné trčať vo väzbe, keď iní sú vonku (so svojou rodinou) a keď stačí tak málo, a to len priznať sa k tomu, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia (bez ohľadnu na to, či je to pravda) a následne prípadne uviesť aj mená osôb, ktoré by chceli vyšetrovatelia počuť. V tomto smere je aj zároveň políciou presviedčaný, že nemá význam, aby v tom zostal sám, že sa viacerí už priznali alebo priznajú, že je zbytočné neuviesť iné, väčšie ryby a odsedieť si to za ne a podobne. Obvinenému sú prípadne podsúvané aj mediálne informácie, ktoré obvineného prezentujú ako osobu, ktorá je zaručene vinná a že je len otázkou času jej odsúdenie.
Priznanie obvineného však nesmie byť príliš všeobecné (ak sa tak stane, okamžite je obvinenému naznačené, že ide o nedostatočné priznanie), malo by byť pokiaľ možno plné mien, podrobností a tie musia byť podávané tak, aby si neprotirečili. Ak chýbajú detaily, tak na to vyšetrovateľ obvineného upozorní a spoločnými silami sa snažia tieto biele miesta výpovede vyplniť. Nezrovnalosti vo výpovedi tak miznú, výpoveď sa stáva konkrétnejšou, podrobnejšou a tak vzniká spletenec priznaní.
- d) systém opakovania cviku
Táto časť metódy preparácie obvineného spočíva vo využití toho, že devastácia psychiky obvineného vo väzbe už pokročila natoľko, že odpovedá vyšetrovateľovi na jednotlivé otázky podľa šablóny, vyšetrovateľ cibrí otázky a tým aj odpovede, vynecháva „zbytočné maličkosti“ a „nepodstatné veci“ a sám pridáva presnejšie výrazy a tak sa postupne zmení zásahmi vyšetrovateľa aj kvalita (obsah) výpovede obvineného (obvinený si niekedy „zázračne“ spomína na podstatné skutkové okolnosti až na dômyselne postavené otázky vyšetrovateľa). Pokiaľ niekedy obvinený napríklad v konaní pred súdom vyhlási, že nejde o jeho formulácie, že to tam v prípravnom konaní pridával, či obsahovo opravoval vyšetrovateľ, tak obvinený nemá žiadny dôkaz, že sa tak skutočne stalo a takéto jeho vyhlásenia sa preto spravidla označia len za účelovú obhajobu obvineného s tým, že vyšetrovateľ predsa nemal žiadny motív na to, aby upravoval, či precizoval výpovede obvineného, ktoré obvinený urobil počas výkonu väzby.
Význam opakovania cviku sa prejavuje aj v tom, že obvinený už má otázky a odpovede vsugerované a zafixované v pamäti, vie kedykoľvek predniesť svoju výpoveď a nezlyhá ani vtedy, ak sa zmení osoba cvičiteľa (vyšetrovateľa). Preto aj v ďalších štádiách trestného konania (napríklad na súde) dokáže opakovať svoje predchádzajúce výpovedi. Samozrejme, dôležitým tu je aj prízvukovanie, že ak by následne svoju výpoveď zmenil, mohol by okamžite prísť o systém výhod a opäť sa dostať do izolácie, respektíve sa mu pripomenie, že akákoľvek zmena výpovede, bude aj tak na súde vyhodnotená ako účelová a nepomôže mu to. Pokiaľ chce aj naďalej mať odmeny za svoj postoj nadobudnutý vo výkone väzby, tak len za cviky, na ktoré tam bol naučený.
Niekedy je do metódy preparácie zaangažovaný aj obhajca obvineného tak, aby sa neporušil žiadny prvok vyššie popísanej drezúry. Obhajca tu obhajobu obvineného vykonáva iba formálne, jeho úloha spočíva v tom, aby spolupracoval s vyšetrovateľmi na prízvukovaní výhod (odmien), ktoré by obvinený mohol získať spoluprácou s políciou a prípadne aj na odhaľlovaní možnej trestnej činnosti obvineného a iných osôb (ktoré by následne mohol taktiež zastupovať), respektíve, aby aspoň zorientoval obvineného v tom, o čom všetkom a o kom všetkom by mohol alebo mal vypovedať.
Záver k metóde preparácie obvineného:
Metóda preparovania obvineného je účinná vyšetrovacia metóda ako možno priviesť popierajúcu obvinenú osobu k tomu, aby začala „dobrovoľne“ spolupracovať s políciou, urobila kajúce výpovede a prípadne označila za páchateľov aj iné osoby, na ktorých sa potom zase môže uplatniť metóda preparácie[9]. Pri metóde preparácie obvineného teda hrá úlohu striedanie strachu, neistoty, beznádeje, izlovovanosti a sľubovaný systém výhod a odmien. Počíta sa tu s unaviteľnosťou človeka vo väzbe a s túžbou človeka zase normálne žiť. Ráta sa s psychologickým predpokladom, že ten ktorého všetci opustili je náchylný sa zlomiť a je teda menej odolný voči ovplyvňovaniu. Táto metóda je „vynikajúca“ aj preto, že jej využitie v praxi je ťažko odhaliteľné.
Metódu preparácie obvineného ako spôsob získania priznania obvineného a prípadne aj udania iných osôb je nutné dôrazne odmietnuť. Ide o metódu, ktorú je potrebné považovať za tortúru a to preto, že ide o násilný zásah do psychiky človeka, o neprípustné ovplyvňovanie jeho vôle s cieľom, aby kajúcne priznal svoju vinu a je bez významu, či skutočnú alebo vymyslenú. V tomto smere možno uviesť aj § 121 ods. 1 Tr. por. veta druhá, podľa ktorého obvinený nesmie byť k výpovedi ani k priznaniu nijakým nezákonným spôsobom donucovaný. Metódu preparácie obvineného pritom celkom určite nemožno označiť za zákonný spôsob donútenia obvineného k priznaniu.
pokračovanie …
zdroj: Právne listy