Generálna prokuratúra: Denník N opäť zavádza a manipuluje




Generálna  prokuratúra  SR  sa dôrazne ohradzuje voči neodborným a zavádzajúcim  tvrdeniam, uvedeným v článku s názvom „Žilinka začal nahrádzať súdy v hodnotení dôkazov. Jeho pomoc Pčolinskému bola výnimočná“, ktorý bol uverejnený v Denníku N dňa 3. novembra 2021.

V prvom rade je v rozpore s realitou, o čom bez akýchkoľvek pochybností musí mať autorka vedomosť, už tvrdenie uvedené priamo v nadpise, keďže generálny prokurátor SR Maroš Žilinka v trestnej veci bývalého riaditeľa SIS nevykonával žiadne úkony, vo veci nerozhodoval, nikomu neposkytol pomoc a už vôbec nie výnimočnú.

Autorka, ako osoba bez vzdelania a praxe v odbore práva, nepoznajúc obsah vyšetrovacieho spisu a jednotlivých dôkazov, týkajúcich sa trestnej veci P. B., a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bez znalosti odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora SR, si dovolila napísať, že „Žilinka  medzitým  podozrivo  pomohol ďalšiemu oligarchovi Petrovi Brhelovi“, a „No generálny prokurátor aj tak stíhanie zastavil.“

Ide o manipuláciu čitateľov a súčasne pokračujúci útok voči osobe generálneho prokurátora SR bez reálneho podkladu, pričom tvrdenia autorky vyjadrujú výlučne len jej subjektívne a celkom zjavne pokrivené videnie reality a svedčia o jej  neznalosti súvisiacej platnej právnej úpravy.

Na Slovensku sa po dlhšom čase cez hustú hmlu začalo predierať slnko nádeje

Generálna prokuratúra SR poskytla dňa 23.10.2021 podrobné stanovisko k dôvodom, ktoré viedli generálneho prokurátora SR k zrušeniu obvinenia P. B., a ktokoľvek má možnosť vyžiadať si príslušné uznesenie generálneho prokurátora SR aj cestou žiadosti o informáciu a oboznámiť sa s jeho odôvodnením.

Ak by tak autorka postupovala, resp. sa oboznámila so stanoviskom Generálnej prokuratúry SR, zistila by, že ani ten jediný tzv. korunný svedok (kajúcnik), predstavujúci  jediný dôkaz, ktorým disponovali policajt a prokurátor, neuviedol žiadnu skutočnosť potvrdzujúcu,  že  by  P. B. vedel o tom,  že malo ísť o úplatok v prípade finančnej čiastky, ktorú  mal  podľa  svedka – kajúcnika od neho prevziať (ani táto okolnosť však nebola  ničím  potvrdená), pretože  svedok  podľa   jeho  dvoch  výpovedí v rôznom čase uviedol  dva  rôzne  dôvody, pre ktoré mal čiastku odovzdať, pričom ani v jednom prípade obvinenému nepovedal, že malo ísť o úplatok. Najskôr povedal, že išlo o príspevok na voľby, následne povedal, že išlo o nájomné.

Generálny prokurátor SR poskytol jasné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia o zrušení obvinenia P. B., ako aj dôvody porušenia zákona zo strany vyšetrovateľa PZ a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Treba zopakovať, že išlo o ukážkový príklad nedôvodného trestného stíhania len na základe výpovede spolupracujúcej osoby, ktorá nebola podporená ďalšími dôkazmi. Takéto procesné postupy sú neakceptovateľné a zákonná reakcia zo strany generálneho prokurátora SR na ne v žiadnom prípade nemôže byť verejnosti podsúvaná za „podozrivú pomoc“ tak, ako to urobila autorka.

Rovnako bez znalosti veci a platného práva, autorka uviedla, že  „No generálny prokurátor aj tak stíhanie zastavil.“

Ak by si autorka nechala vysvetliť právne vzdelanou osobou obsah rozhodnutia generálneho prokurátora SR a inštitút zastavenia trestného stíhania, zistila by, že zastavenie trestného stíhania upravuje § 215 Trestného poriadku, že generálny prokurátor SR vo veci P.B. nerozhodol podľa tohto ustanovenia, a že rozhodnutie generálneho prokurátora SR podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku o zrušení právoplatného uznesenia o  vznesení  obvineniana rozdiel   od uznesenia o zastavení trestného stíhania podľa § 215 Trestného poriadku, nepredstavuje prekážku res iudicatae    (prekážku právoplatne skončenej veci), preto  po rozhodnutí generálneho prokurátora SR nič nebráni orgánom činným v trestnom konaní – policajtovi a prokurátorovi, aby po zadovážení serióznych dôkazov opätovne vzniesli obvinenie P. B. To by však celkom zjavne nezapadalo do konceptu autorky.

Generálny prokurátor SR: §363 trestného poriadku využijem vždy, keď budú na to splnené podmienky

Autorka uviedla aj ďalší nezmysel, keď sa odvolala na vyjadrenia bývalej námestníčky generálneho prokurátora Vladimíry Klimentovej, citujem:

Medzitým bývalá námestníčka generálneho prokurátora Vladimíra Klimentová upozornila, že Žilinka nielenže začal paragraf intenzívne využívať, ale zmenil aj spôsob, akým posudzuje jednotlivé veci, čo je podľa nej veľmi neštandardné. „Nikdy doteraz sa takto na prokuratúre nepostupovalo. Zmenil sa aj pokyn generálneho prokurátora. Vždy sa posudzovalo vznesenie obvinenia v čase, keď bolo vznesené. Teraz sa to zmenilo a preskúmava sa celý postup,“ povedala Klimentová.“ a „Zrazu generálny prokurátor hodnotí dôkazy, čo je absolútne neštandardné a je to veľmi veľká moc. Nie je voči tomu možnosť odvolania, je to nepreskúmateľné. Rozhodne generálny prokurátor a tým sa to končí,“ dodala ešte.“

V prvom rade, generálny prokurátor SR pri svojom rozhodovaní je povinný rovnako ako každý iný orgán činný v trestnom konaní – prokurátor a policajt, a rovnako aj súdhodnotiť  dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, teda tak, ako to ukladá § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Je preto nezmyselné tvrdenie, že „ … generálny prokurátor hodnotí dôkazy, čo je absolútne neštandardné.

Otázka na autorku potom znie, čo iné by mal generálny prokurátor SR robiť pri skúmaní zákonnosti právoplatných uznesení, ak nie hodnotiť dôkazy v zmysle § 2  ods.  12 Trestného poriadku, a to v záujme zákonného a spravodlivého rozhodnutia?

Je evidentné, že autorka a možno ani Vladimíra Klimentová nepostrehli, že platný Trestný poriadok expresis verbis neustanovuje, na ktoré dôkazy je potrebné prihliadať pri skúmaní zákonnosti právoplatného uznesenia v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, teda či len na dôkazy vykonané do dňa, kedy také uznesenie nadobudlo právoplatnosť, alebo aj na dôkazy, ktoré boli vykonané neskôr.

Pôvodná interná právna úprava generálneho prokurátora JUDr. Jaromíra Čižnára prikazovala, aby sa pri preskúmavaní zákonnosti právoplatného uznesenia zásadne posudzovali iba dôkazy vykonané do dňa, kedy také uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Aktuálne platná interná právna úprava prikazuje v odôvodnenom prípade prihliadnuť aj na dôkazy, ktoré boli vykonané neskôr, teda  po dni, kedy preskúmavané uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Ani v jedom v prípadov uvedených vyššie, však nie je stanovené, že by konajúci prokurátor nemal hodnotiť vykonané dôkazy.

Treba pre úplnosť v tejto súvislosti uviesť, že analogický postup priamo   prikazuje § 192 ods. 2 Trestného poriadku v konaní o sťažnosti, keď po vydaní prvostupňového  uznesenia  umožňuje  subjektu  podávajúcemu  sťažnosť  oprieť  ju o skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli známe v prvostupňovom konaní.

Ďalej   treba   uviesť,   že   problematika  posudzovania  vykonaných  dôkazov z hľadiska času ich vykonania je podstatná výlučne iba pri uzneseniach o vznesení obvinenia.

Návrh  oprávnenej  osoby  podaný podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku sa z objektívnych dôvodov vybavuje dlhšie – oprávnená osoba má zákonom stanovenú lehotu  troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia na podanie návrhu, a generálny prokurátor SR musí rozhodnúť do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Počas uvedených lehôt policajt a prokurátor vykonávajú ďalšie procesné úkony. Práve z tohto dôvodu vyvstáva potreba pri preskúmavaní zákonnosti právoplatného uznesenia prihliadať aj na neskôr dôkazy vykonané dôkazy, teda dôkazy vykonané v čase od právoplatnosti namietaného uznesenia do rozhodnutia generálneho prokurátora SR. Tu pritom hodno zdôrazniť, že k zrušovaniu uznesení o vznesení obvinenia dochádzalo vždy len v prípadoch, v ktorých neboli splnené zákonné podmienky už na taký postup a naviac aj úkony vykonané po vznesení obvinenia taký stav nemenili.

Úplne nezmyselné je aj tvrdenie, že „Žilinka začal paragraf  (pozn. § 363 a nasl. Trestného poriadku) intenzívne využívať“.

Ustanovenie § 363 a nasl. Trestného poriadku je v právnom poriadku od 01.01.2006. Za obdobie 15 rokov sa nič podstatné nezmenilo, pokiaľ ide o jeho využívanie tým ktorým generálnym prokurátorom. Treba si uvedomiť, že drvivú väčšinu konaní podľa tohto ustanovenia iniciujú obvinení, a generálny prokurátor SR nemá žiadnu možnosť ovplyvniť počet nimi podaných návrhov, rovnako ako súdy nemajú žiadnu možnosť ovplyvniť počet podaných odvolaní.

Rozdiel je len v tom, že súčasný generálny prokurátor SR, ktorý je vo funkcii od decembra 2020, nastúpil do funkcie práve v čase, kedy sa dramaticky zvýšil počet návrhov podaných obvinenými vo veciach dozorovaných Úradom špeciálnej prokuratúry. Kým do roku 2020 vo veciach Úradu špeciálnej prokuratúry  podali obvinení ročne približne 20 až 30 návrhov podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, len za   obdobie  roka  2021,  ktorý  ešte  neskončil,  ich  bolo  podaných  už  100,  čo  je podstatný nárast. Je logické, že ak sa niekoľkonásobne zvýšil počet podaných návrhov, štatisticky primerane sa zvýšil aj počet zrušených právoplatných uznesení. Nie je preto pravdivé tvrdenie autorky,  že § 363  a nasl. Trestného poriadku terajší generálny prokurátor začal intenzívne využívať.

Sama autorka uvádza počet konkrétnych veci, ktoré možno ledva spočítať na prstoch dvoch rúk, teda nejde o žiadne významné číslo z pohľadu celkového nápadu návrhov v roku 2021 týkajúcich sa vecí Úradu špeciálnej prokuratúry. Autorke celkom zjavne prekáža jedine to, že si generálny prokurátor SR „dovolil“ zrušiť obvinenie aj v prípadoch pre ňu mediálne zaujímavým osobám, pretože desiatky zrušených obvinení v minulosti ju nikdy nezaujímali, rovnako, ako ju nezaujímali stovky odmietnutých návrhov na zrušenie právoplatných rozhodnutí, vychádzajúc z jej článkov.

Autorke zjavne ani nenapadlo, vychádzajúc z použitej príslovky „podozrivo“ uvedenej v piatom odseku predmetného článku, že by prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry nebodaj mohli pri svojej rozhodovacej činnosti aj porušiť zákon. O reálnom  opaku však  svedčia  viaceré,  napr. len v roku 2021 podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku vydané uznesenia generálneho prokurátora SR, ktoré vo svojich odôvodneniach podrobne a presvedčivo dokumentujú jednotlivé nedostatky zrušených uznesení prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry prípadne aj policajtov.

Nie je chybou generálneho prokurátora SR, že zrušuje nezákonné právoplatné uznesenia, práve naopak. Ide o mimoriadne dôležitú činnosť, keďže je zo zákona povinný zrušiť nezákonné právoplatné uznesenie (arg.  pojem „zruší“ – § 363 ods. 1 Trestného poriadku) všade tam, kde zistí porušenie zákona, pričom tak koná rovnako pri uzneseniach prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry ako aj pri uzneseniach všetkých ostatných prokurátorov. Je však už potrebné pranierovať tých, ktorí zákon porušujú a nie tých, ktorí na porušenie zákona poukazujú a prijímajú opatrenia na odstránenia porušenia zákona.

S vyjadrením prokurátora Jána Šantu, na ktoré autorka poukazuje, podľa ktorého „Prokurátor, aj keď má pochybnosť, musí podať obžalobu. Podať ju nemôže len vtedy, keď je nepochybné, že sa skutok nestal.“, treba súhlasiť. V daných súvislostiach však autorka opäť raz toto vyjadrenie použila na zavádzanie verejnosti.

Generálnym  prokurátorom SR zrušené obvinenia totiž neboli takého charakteru, ako prípady, o ktorých sa zmienil Ján Šanta. Generálny prokurátor SR totiž vždy rozhodol o zrušení právoplatného uznesenia len vtedy, ak vzhľadom na právne alebo skutkové dôvody nešlo o trestný čin alebo ak dôkazy nepostačovali ani len na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvádzané argumenty považuje spomínaný článok za tendenčný a manipulatívny. Veľmi nás mrzí, že autorka si dostatočne neoverila pravdivosť všetkých informácií a svoje nesprávne hodnotiace úsudky vydáva za fakty. Uvedenému textu navyše chýba objektívna interpretácia faktov, čím sa jednoznačne dostal do rozporu so základnými princípmi novinárskej etiky.

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies