Je generálny prokurátor Slovenskej republiky naozaj súčasťou výkonnej moci?
Občianska verejnosť bola informovaná o názore prof. JUDr. Jána Mazáka, PhD. (predseda Súdnej rady SR – ústavný činiteľ), že generálny prokurátor Slovenskej republiky je orgánom výkonnej moci. V rámci rozhovoru (o súdnictve) s redaktorkou Denníka SME Zuzanou Kovačič Hanzelovou dňa 18.11.2021 o.i. uviedol „Vznikla teda ústavná otázka – môže generálny prokurátor, ktorý je orgánom výkonnej moci …“.
Uvedený názor je obsahovo jednoznačne dezinformáciou občanov ústavným činiteľom, hoci v demokracii platí zásada, že „… občan demokratického právneho štátu od ústavných činiteľov úplne prirodzene očakáva pravdivé informácie … omyly v právnom hodnotení skutku (právny názor – špecifický hodnotiaci úsudok) sú v prípade ústavného činiteľa veľmi ťažko tolerovateľné“ (napr. IV.ÚS 302/2010, ÚS ČR I.ÚS 1586/09).
Platí ústavná úprava slobody prejavu (čl. 26 ods. 1), pričom súčasne je ústavne obmedzená i v záujme ochrany mravnosti (čl. 26 ods. 4).
Nemravným je uvádzanie nepravdivých (pravdu skresľujúcich) informácií, lebo klamstvo je vždy nemorálne, aj preto ústavný súd konštatoval, že „… nevidí presvedčivý dôvod, pre ktorý by šírenie nepravdivých informácií malo požívať ústavnú ochranu“ (PL.ÚS 12/09).
Záujem na ochrane morálky, ako medzinárodne upravený dôvod na obmedzenie slobody prejavu (tá nie je bezbrehá – neohraničená) je zakotvený i v čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku (čl. 154c ods. 1 ústavy).
Vecná neopodstatnenosť (nepravdivosť) prezentovaného názoru je zrejmá najmä z nasledovných relevantných skutočností.
V právnom štáte musí každý orgán verejnej moci striktne dodržiavať i judikatúru ústavného súdu, lebo nerešpektovanie všeobecne záväznej interpretácie ústavy uvedenej v konaní podľa čl. 128 ústavy (výklad ústavy), ako aj kľúčových častí odôvodnenia rozhodnutí v konaniach podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (rozpor zákona i všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou), preukazuje minimálne existenciu prvkov svojvôle, pričom zákaz svojvôle je jeden z princípov materiálneho právneho štátu garantovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).
Naša ústava zakotvuje výkonnú moc v šiestej hlave (čl. 101 – 123), v ktorej sú zaradení len prezident republiky a vláda, pričom obe zložky výkonnej moci sú navzájom oddelené.
Postavenie prokuratúry i generálneho prokurátora je upravená v prvom oddieli samostatnej ôsmej hlave ústavy (čl. 149 – 151).
Charakterizovanie postavenia prokuratúry (generálneho prokurátora) ústavným súdom sa vyvíjalo.
Ústavný súd v náleze PL.ÚS 43/95 uviedol „generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci“. Predovšetkým na základe tohto názoru ústavného súdu prezident Slovenskej republiky podal v roku 1996 na ústavný súd návrh na vyslovenie rozporu zák. č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre, ako celku s ústavou, lebo dôvodová správa uvedeného zákona zakotvila koncepciu, že „…princípy organizácie prokuratúry vyplývajú z jej osobitného postavenia v sústave orgánov štátnej moci, kde má miesto na rozhraní moci výkonnej a súdnej“. O tomto návrhu rozhodol ústavný súd v konaní PL.ÚS 17/96, kde konštatoval, že návrh vyhlásiť napadnutý zákon o prokuratúre ako celok, za nesúladný s ústavou, nemá právne opodstatnenie. Zároveň v tomto konaní k ústavnej charakteristike prokuratúry uviedol, že „…podľa ústavnej kompetencie prokuratúra, ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov, jeho miesto v kontrolnom systéme je nezastupiteľné a má svoje opodstatnenie“ (konanie podľa čl. 125 ústavy).
Platí zásada, že ústava vymedzuje proporcie hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi (napr. PL.ÚS 29/95, III.ÚS 571/2014).
Ústavný súd v ďalšom konaní (PL.ÚS 4/2012) po podrobnej právnej analýze ústavnej úpravy prokuratúry uviedol, že „…ústava ustanovuje základný kompetenčný rámec pre výkon štátnej moci, ktorej súčasťou sú jednak materiálne obmedzenia (základné práva i ústavné princípy) a obmedzenia formálne, ktorých zmyslom je pôsobiť i preventívne proti prípadnému zneužitiu moci… Tieto mechanizmy vystihujú podstatu deľby moci, pričom pod deľbou moci sa nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené orgány, pretože nezahŕňa napr. ani postavenie prokuratúry. Postavenie prokuratúry je v našom ústavnom systéme koncipované, ako samostatného ústavného orgánu, ktorý nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci, lebo ústava jej vymedzuje nestranné postavenie“ (body 36, 44 uvedeného uznesenia).
Súčasne konštatoval ústavný súd, že generálny prokurátor je vrcholným predstaviteľom prokuratúry (ako celku), kde sa ústavou požaduje aj zabezpečenie jeho nestrannosti všeobecne i pre význam tejto funkcie v ústavnom systéme (bod 46 uznesenia).
Inak povedané, je plne len v kompetencii generálneho prokurátora zasahovať do činnosti prokuratúry ako takej, lebo z hľadiska ústavného rámca ide o právomoc zasahovať do pôsobnosti prokurátorov v štruktúre orgánov prokuratúry (PL.ÚS 10/05 – konanie podľa čl. 125 ústavy).
V tejto súvislosti je dôležité uviesť, vzhľadom na osobu autora prezentovaného názoru, že nie je možné mať za to (prakticky je to asi vylúčené), že nemá vedomosť o vývoji judikatúry a najmä o uznesení v konaní PL.ÚS 4/2012 (týka sa procesu menovania generálneho prokurátora), kde rozhodovalo plénum súdu podľa čl. 131 ods. 1 ústavy pri podávaní výkladu ústavy (čl. 128), ktorého výklad je všeobecne záväzný. Prípadná neznalosť zásadnej judikatúry by preukazovalo súčasnú nepostačujúcu (nízku) úroveň jeho znalosti ústavného práva.
Prof. J. Mazák bol totiž právnym zástupcom prezidenta Slovenskej republiky (Andrej Kiska) v konaní ústavného súdu III.ÚS 571/2014 (ústavná sťažnosť pre porušenie ústavného práva na prístup k verejnej funkcii sudcu ústavného súdu za rovnakých podmienok pre porušenie povinnosti prezidenta vymenovať polovicu z kandidátov za sudcov ústavného súdu, t.j. troch sudcov zo šiestich kandidátov zvolených Národnou radou SR).
V tomto konaní (časť V.) súd konštatoval aj to, že „…vo vyjadrení prezidenta a ústnom prednese jeho právneho zástupcu na verejnom zasadnutí sa poukazuje len na jeden z nich a to vo veci sp.zn. PL.ÚS 4/2012, dotýkajúci sa právomoci prezidenta na vymenovanie generálneho prokurátora (str. 1-2 a nasl. vyjadrenia z 10.10.2014)“.
Okrem toho viackrát prezentoval na verejnosti názor, že pri vymenovaní sudcov ústavného súdu sa musí postupovať len podľa rozhodnutia PL.ÚS 4/2012 o oprávnení prezidenta prípadne nevymenovať kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ak sú splnené kritériá definované ústavným súdom.
Pri jeho zrejmej znalosti obsahu (znenia) bodu 46 uvedeného uznesenia (PL.ÚS 4/2012) je potrebné považovať prezentovaný názor predsedu Súdnej rady SR, že generálny prokurátor je orgánom výkonnej moci, za jednoznačne neprípustné ignorovanie záväzného právneho názoru súdu uvedeného v bode 44 predmetného uznesenia, že „… prokuratúra nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci“.
Je preto úplne vylúčené, z hľadiska ústavnej úpravy, aby jej vrcholný predstaviteľ (generálny prokurátor – ústavný činiteľ – čl. 150 ústavy), u ktorého ústava taktiež vyžaduje reálne zabezpečenie jeho nestrannosti, bol orgánom výkonnej moci (závislý na vláde – politikoch).
V rámci realizácie základného práva na slobodu prejavu predseda súdnej rady (ústavný činiteľ s úplným právnickým vzdelaním) ako bývalý predseda ústavného súdu oznámil širokej laickej verejnosti protiústavný právny názor (klamlivá informácia), čo dokazuje jednoznačne prvky svojvôle v jeho konaní, ktorá je v demokratickom štáte u ústavných činiteľov neprípustná a spĺňa aj kritériá porušovania ústavného obmedzenia slobody prejavu zakázaným zásahom do ochrany mravnosti (morálky) garantovanej v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru.
Oznámením dezinformácie občanom zvolil postup (techniku), ktorý je dobre známy totalitným režimom, čím výrazne spochybnil úprimnosť iného výroku (s ktorým súhlasím), že „…mali by sme bojovať za to, aby na Slovensku začala vládnuť spravodlivosť pre každého a zrozumiteľným spôsobom“, lebo presadzovaniu spravodlivosti účinne bráni nerešpektovanie ústavného poriadku.
JUDr. Juraj Sopoliga, člen Súdnej rady SR zvolený sudcami (2002-2012), čestný prezident Združenia sudcov Slovenska