Parlamentné voľby máme za sebou. Čakajú nás prezidentské.

Nástup Roberta Fica po voľbách do parlamentu bol razantný, cieľavedomý a prehľadný. Tak ako sľúbil. Opozícia , ktorá sa tvári prekvapene a očakával asi diplomatické hladkanie  kričí o strate demokracie a zániku právneho štátu, podnecuje manifestácie a našla svoju staronovú hovorkyňu v podobe prezidentky Čaputovej , ktorá neváhavala mentorovať a poučovať poslancov parlamentu počas svojho vystúpenia k prebiehajúcej novele trestných kódexov. Prezidentka, ktorá za rok nemala dôvod prísť do parlamentu, ktorá nemo prizerala na obmedzovanie práv počas pandémie a sú jej ľahostajné osudy neoprávnene väznených a trestne stíhaných ľudí. Dočkala sa však reakcie od Roberta Fica okamžite.

A o tom, aký má byť skutočný štátnik a prezident všetkých občanov sme sa dozvedeli 19. januára od Petra Pellegriniho, keď oznámil svoju prezidentskú nomináciu.

Ale tomu všetkému predchádzal vývoj za posledné 3 roky, keď Slovensko sa vydalo na cestu politickej diskriminácie, prenasledovania a deformácie a zneužívania štátnej moci. Niet divu, že obnažovaná opozícia sa bráni všetkým čím môže. Poburovaním, klamstvami, vydieraním, očierňovaním Slovenska

 

Klamstvá a zavádzanie – zdá sa, že ide o novú metódu nedemokratického pôsobenia opozičného politického spektra usilujúcu o povolebnú zmenu vládnej moci. Chystá sa prevrat?

A to  napriek vôli temer 40% národa, ktorý zvolil súčasnú koalíciu a dal jej prisilný mandát na plnenie predvolebných sľubov.

Zdá sa, že demokracia na Slovensku sa dostáva do inej fázy na akú sme boli zvyknutý pred rokom 2020.

Po predošlých voľbách sa vďaka omieľaniu  a sľubom o novej spoločenskej  kultúre, o odstránení korupčných prvkov na najvyšších poschodiach predošlej vlády Smeru, ktoré sa však vôbec nepotvrdili, o mafii a iných  víziách  sa k možnosti presvedčiť národ  za pomoci síl a financií z úzadia dostala partia dobrodruhov. Ako sme toho stále priamymi  svedkami, dostali Slovensko na kolená. Vo všetkých sférach.

Bývalý premiér Vladimír Mečiar svojho času označil súčasného predsedu vlády Roberta Fica termínom „ samovrah“. Zrejme v súvislosti s možným a očakávaným dopadom a zmenou po predčasných voľbách, keď sa črtala vidina ťarchy bremena a osobnej odvahy tohto „samovraha“ aby prevzal na seba politickú zodpovednosť  za výkon štátnej moci aj v tak hroznom stave štátu ako sa v súčasnosti nachádza.  V stave, keď  Slovensko ako štátny útvar bol tesne pred zrútením  do priepasti.  Aby sa postavil k problémom a riešil všetko, čo sa bude postupne vynárať. Po tom ako sa bude vykonávať  inventúra  a na svetlo sa dostanú zistenia o bašovaní matovičovsko – hegerovsko – ódorovskej kliky za blahosklonného a sladkastého pritakávania herečky z paláca.

V skutku sa začína naplno vynárať v akom mimoriadne ťaživom stave sa táto spoločnosť  nachádza po posledných voľbách.

Strach čo len pomyslieť na to, ako by sa Slovensko vyvíjalo, pokiaľ by sa k výkonu moci bola dostala súčasná opozícia.  Pri jej rôznorodosti a partikulárnych záujmoch by zjavne došlo len k pokračovaniu toho, čoho sme boli svedkami. Súčasná opozičná partia by nedokázala pre priepastné rozdiely vytvoriť  kompaktnú a zmysluplnú moc, ktorá by vyviedla spoločnosť z marazmu zanechaného matovičovskou tlupou. Nedokázala by pokračovať vo vládnutí na prospech celého národa bez zneužívania moci a nezákonnej likvidácie opozície.

Preto pri prejavenej vôli národa je súčasný stav rozdelenia politickej moci len logický dôsledok. Táto demokraticky prejavená vôľa umožnila vytvoriť terajšiu koalíciu s mandátom práva a povinnosti hľadať možný a spoločensky akceptovateľný spôsob, ako sa vymaniť z jarma do ktorého nás dostala predošlá garnitúra.

Súčasná opozícia pritakáva: víťaz volieb môže všetko

Pod pojmom „môže všetko“ však nelogicky chce, aby vládna moc vnímala prístup k zmenám videný očami opozície. Teda, aby sa zmeny udiali tak, ako si to sama  predstavuje.

Najmarkantnejšie sa to ostatnom čase prejavuje v zásadných otázkach, ktoré si celkom oprávnene určili víťazi volieb. Za jednu z  nanajvýš aktuálnych si koalícia stanovila už v rámci predvolebného zápolenia avizované zmeny týkajúce sa  trestnoprávnej oblasti, vrátane urgentného zrušenia špeciálnej prokuratúry, ktorý bol ako politický nástroj zneužívaný predošlými aktérmi.

Kým opozícia argumentuje tým, že sa zmeny prejavia akoby amnestia nebývalých rozmerov, koalícia poukazuje na to, že k zmenám  smerujúcim k znižovaniu priam drakonických trestov začali robiť konkrétne kroky už predošlí vládny činitelia a že už doteraz prebehnutá diskusia k navrhovaným zmenám sa môže pri rozumnej akceptácii stavať na roveň bežného legislatívneho procesu, ktorý predchádza navrhovaným zmenám.  Tento argument však krikľúni nechcú akceptovať. Nemajú na to žiaden pádny dôvod. Tak ako nechcú vnímať, že sa takto cez legálny zákonodarný  postup hodlá aj Slovensko  dostať na úroveň v okolitých štátoch používanej trestnoprávnej legislatíve.

 

Čo je však markantnejšie, opozícia nechce vidieť dôvodnosť navrhovanej zmeny.

Nevníma návrh a jeho cieľ, ktorý je zameraný na zosúladenie stavu v systéme ústavou vytvoreného štátneho orgánu tak, aby sa zabepečila jeho plná funkčnosť  a zodpovednosť. Na to bol pri kreovaní ústavných orgánov vytvorený inštitút generálneho prokurátora.  Ústava  zakotvuje tento orgán ako výlučný a jedine oprávnený konať v záujme zabezpečenia zákonnosti najmä v trestnoprávnej oblasti.

Útvar, honosne doteraz označovaný ako úrad špeciálnej prokuratúry bol len umelo vytvorený prvok v rámci uvedeného štátneho orgánu. Tento sa postupne, využijúc priaznivé politické krytie prepracoval do role samostatného a účelovo využívaného represívneho orgánu. Bol zámerne zostavený tak, že neumožňoval vykonávať bežnú druhostupňovú kontrolu, ktorá musí byť legislatívne zakotvená v každom  právnom štáte. Tento právne neúnosný stav je potrebné s najväčším urýchlení zmeniť a dať do súladu s platnými štandardmi.

Cielená aktivita progresívcov cez inštitút prezidenta

Včerajšie vystúpenie v parlamente len opäť potvrdilo dôvodnosť zaradenia pani Čaputovej do role hovorcu opozičníkov brojacich proti chystaným zmenám. Zneužila na to post, ktorý jej neumožňuje  byť tak jednostranne zaujatá proti reprezentantom temer 40% voličskej základne, ktorá takto dala prisilný mandát na prijímané politické rozhodnutia aj v oblasti trestného práva. Jej postoj jasne, svojou jednostrannosťou neprimerane zasahuje do spôsobu, akým  hodlá využívať zverený mandát súčasná koalícia.

Jej čítanie pospletaných úvah istých neprajníkov súčasnej vlády, ktorý túto znášku otáznikov vypracovali, sú len nepodloženým súhrnom demagogických tvrdení. Tieto nemajú za cieľ snahu posúvať  civilizačný trend pôsobiaci aj  v okolitých štátoch. Majú jasný spiatočnícky charakter. Vôbec im nevadí humanizmus, ktorý presadzujú trendy nastúpené v okolitých štátoch, ktoré sa snažia o zmenu represie jj znižovaním. Opozičníkov zo spiatočníctva usvedčuje aj neutešený stav, keď sa Slovensko zaraďuje medzi štáty s najvyšším počtom osôb v väzení.

Pani Čaputová, vraj po porade s odborníkmi vidí veľké nebezpečie pri znižovaní trestov. Aj tu platí to známe: „čo sa babe zachcelo, to sa babe prisnilo“. V tomto kontexte vôbec nevnímala argument, že pre účel veci je dôvodnejšie, pokiaľ pri nižšom treste bude páchateľ zaviazaný k plnej náhrade škody. To je predsa pre poškodeného oveľa lepšie  ako nejaký ten rok vinníka naviac v base. Naviac, tá nás všetkých stojí cca 30 tisíc euro ročne. Takže, pokiaľ sa na vec pozrieme zdravým sedliackym rozumom, jej plamenné poúčanie o zaručených rizikách posúva tieto plytké argumenty na vedľajšiu koľaj.

Čaputovej obhajoba špeciálnej prokuratúry

Viac zarážajúce je však, že sa bez bázne stavia proti nezvratným  zisteniam ako v mene demokracie doterajšia vládna moc zneužívala trestné právo. Nechce túto pravdu vidieť. Ponecháva bez povšimnutia  to, čo sa začína postupne vynárať v plnej nahote. Nevyhovuje jej fakt, že jej chránenci počnúc Lipšicom, končiac našimi chlapcami stoja za všetkými tými zverstvami, ktoré sa za posledné roky páchali v mene zákona. V mene Slovenskej republiky .

Svojim posledným vystúpením sa pani Čaputová neduživo vyjadrovala na adresu súdnej moci, keďže spochybňovala ich spôsobilosť používať zákonné prostriedky na udeľovania zákonných a primeraných trestov v konkrétnych veciach, ktoré sa budú v budúcnosti riešiť.

To sa s plnou vážnosťou môže označovať ako nedovolené  zasahovanie do nezávislosti súdov a priame marenie práva dotknutých osôb.

Trestný zákon v samostatnom ustanovení § 342 vyhlasuje za trestné pôsobenie na sudcov, aby nesplnili svoju povinnosť v konaní pred súdom, alebo kto marí alebo sťažuje uplatňovanie  základných práv alebo slobôd účastníkov súdneho konania.

Vyslovované negativistické, verejne pertraktované postoje z pozície prezidenta republiky cielene namierené na spochybňovanie schopnosti  súdnej moci a v tej súvislosti aj povinnosť konkrétnych sudcov konať v súlade so zákonom aj pri ukladaní trestov môže pôsobiť  ako slovný nástroj s priamym dosahom.

Ešte výraznejšie sa to vníma z pohľadu tých osôb, ktorým jednak špeciálna prokuratúra ale aj  spôsob, ako bolo čurillovcami vedené trestné konanie, keď im boli roky odnímané ich základné práva a slobody, ktoré sú garantované priamo v ústave. Takto  pani Čaputová priamo  nanajvýš negatívne zasahuje do nezávislosti súdov a to by nemalo zostať bez patričnej odozvy príslušných orgánov.

To nie sú to gestá a postoje hodné najvyššieho ústavného činiteľa. To nie je roľa, ktorá prezentuje ústavou očakávanú nadstraníckosť, a objektivitu, ktorou má byť vyzbrojený skutočný prezident republiky. Národ sa však nemôže čudovať. Veď pri spätnom pohľade na pôvod terajšej úradníčky z prezidentského paláca sa vlastne ani nedalo nič iné čakať. Vieme z akého politického prostredia pochádza a kto stál za ňou nielen finančne, ale aj zapojením všetkých temných síl z úzadia, aby bol dosiahnutý  jej zrod.

Slovensko tak malo za sebou kántriacu prítomnosť dvoch person na  najvyšších postoch, ktoré sa výrazne negatívne zapojili do vytváranie nepokojnej atmosféry s deštrukčnými dopadmi. Takto sa markantne pričinili o nelichotivý stav slovenskej  politickej scény.

O pokračovanie tejto cielenej biedy sa znovu pokúšajú aj v súčasnosti, keď  istými kruhmi presadzovaný  nemenovaný nástupca by bol len ďalším klonom dvoch predošlých.

To by však  Slovač vo vlastnom bytostnom záujme už nikdy nemala dopustiť.