Šéf rady prokurátorov: Kolegovia nie sú žiadne Lipšicove ikry, dám za nich ruku do ohňa
S veľmi negatívnym ohlasom boli prijaté slovné vyjadrenia predsedu Rady prokurátorov S. Jakubčíka, nedávno zverejnené v Aktualitách.
Keď však pozornejšie sledujeme časový horizont nástupu tohto prokurátora do šéfovského kresla tejto stavovskej ustanovizne, vzhľadom na tú dobu, keď sa lovili vhodní, bývalej povolebnej chunte poslušní kandidáti na viaceré posty v štátnej mašinérii, tak sa vlastne ani niet čomu čudovať.
Ešte začiatkom decembra 2023, v úplne prvej fáze pripravovaného návrhu na legislatívne zmeny v trestnoprávnej oblasti, sa predseda rady vyjadroval veľmi skepticky až negativistický k zverejneným zámerom novej vlády.
Začal tým, že úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) za takmer 20 rokov svojej existencie ukázal svoje opodstatnenie, najmä pri stíhaní mimoriadne závažnej trestnej činnosti.
Zabudol však zdôrazniť, asi pre to, že sa to akosi nehodí do karát ním nastúpeného trendu, že za dobu viac ako 16 rokov z tohto času stál na čele úradu JUDr. Dušan Kováčik. Ten, ktorého vládnuca chunta hodila cez palubu za veľmi pochybných okolností, ktoré sa ako dôkazný nástroj začal následne vo veľkom využívať. Bol ním inštitút spolupracujúceho obvineného, čiže kajúcnika.
Jakubčík:“ Zatiaľ som nezaznamenal serióznu odbornú diskusiu, ktorá by odôvodňovala zrušenie úradu…“
Nevedno, či pán radný je zahĺbený výlučne do seba a svojho videnia sveta, že nechce vnímať realitu a argumenty pri pohľade na skutočný stav veci.
Nevedno prečo, ale nechce vidieť, že sa tu denne, na báze kvalifikovaných argumentov tri roky poukazovalo na to, čo to je za inštitúciu a ako sa postupne za tento čas prepracovala na nedemokratický, politikmi ovládaný represívny nástroj. Nástroj, ktorý sa cez sprofanované persóny neštítil zneužívať trestnoprávne nástroje, najmä väzbu, na inkvizičné konanie, mučenie, nedovolené zasahovanie a odnímanie základných ľudských práv, na prenasledovanie vytypovaných ľudí z radov opozície. Aj na úmrtia ľudí vo väzbe, samovraždy. Tak si plnil svoju roľu úrad špeciálnej prokuratúry. Po nástupe Daniela Lipšica do jeho čela.
Aby si mohla verejnosť uvedomiť hĺbku farizejstva verejne zaobalenú do fráz a klamstiev, ktoré predostierajú spriaznené média v rámci tzv. boja za zachovanie ÚŠP, žiada sa uviesť aspoň jeden z výrazných prípadov jeho bývalého kolegu zo žilinskej prokuratúry. Ide o špeciálneho prokurátora Harkabusa. Podľa šéfa rady ide o morálne a odborne zdatného človeka, za ktorého dá aj ruku do ohňa.
Nevedno ako sa dajú dať ruky do ohňa za takého prokurátora, ktorý nedodržal daný sľub. Veď pri nástupe do svojej funkcie vyhlásil, že sľubuje na svoju česť a svedomie, že bude dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, že pri výkone svojej funkcie ich bude uplatňovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia“.
Zákon č. 73/1998 o štátnej službe príslušníkov PZ je záväzný aj pre každého prokurátora, pokiaľ je ním uložená konkrétna povinnosť a z nej plynúce skutočnosti s ktorými príde do styku pri uplatňovaní zverenej právomoci. Podľa § 46 sa policajt musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin.
Pán špeciálny prokurátor Harkabus, podľa tvrdenia presedajúceho rade, za ktorého je tu jeho ochota dávať ruky do ohňa sa zjavne pri kolektívnom zainteresovaní a po patričnom usmernení podujal na to aby poskytol ochranu tzv. oznamovateľom. Ide o známu kauzu tzv. čurillovcov. Napriek tomu, že zo všetkých jemu známych súvislostí mu bolo nesporne známe, že títo sú už dlhšiu dobu trestne stíhaní za závažnú trestnú činnosť priamo súvisiacu s výkonom im zverenej právomoci. Takto aj napriek spáchaniu trestného činu zneužitia právomoci exministrom vnútra Mikulcom preto, že nevydal formálne rozhodnutie o pozbavení čurillovcov mimo štátnu službu, bol Harkabus, rozhodujúci o poskytnutí ochrany „oznamovateľom čurillovcom“ povinný prihliadať na kogentnosť zákonnej úpravy. Táto mu neumožňovala vyhovieť návrhu na poskytnutie ochrany. Svojim postupom zjavne mal naplniť všetky pojmové znaky trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa.
Je zjavné, že aj v iných trestných veciach tohto „morálneho“ človeka a iných čudnou morálkou kypiacich špeciálnych prokurátorov, ktoré sa dostanú na svetlo sveta budú stále viac narastať otázniky aj smerom k predsedovi Rady prokurátorov S. Jakubčíkovi. Tie otázky sa budú týkať či sú na svojom mieste tí správny prokurátori, ktorí spôsobom pána predsedu torpédujú dôvodnosť presadzovania základných princípov demokracie, právneho štátu a vývoja spoločnosti, kde platia všetky postuláty štátu v ktorom sa oplatí každému z nás žiť svoj plnohodnotný život.
Nedopustil sa pán prokurátor Jakubčík trestného činu schvaľovania trestného činu a podľa § 338 lebo podnecovania podľa § 337 trestného zákona?
Veď, ako sa dá inak vysvetliť jeho tvrdenie pri položenej otázke týkajúcej sa protestov na námestiach v súvislosti s rušením ÚŠP v širšom kontexte:
„Každý človek, ktorý vyjde do ulíc v záujme vyššej veci, má moje ocenenie. Ak sú tých ľudí tisíce, o to viac. Ak ľudia vyšli v záujme vyššej veci, tak je to prejav toho vyššieho v nich ako toho, že žijú preto, aby mali hmotné statky. Ľudia tam išli z nejakých dôvodov. Ak jedným z nich bolo aj rušenie špeciálnej prokuratúry a spôsob, akým bolo k nemu pristúpené, majú moje ocenenie.“
Záverom to pán Jakubčík zaklincoval vyhlásením:
„Usúdil som, že momentálne je to nevyhnutné, aby rada bola tým orgánom, ktorý jasne pomenuje veci a pomenuje stav, ktorým by sa spoločnosť nemala uberať“.
Akoby sa pán predseda svojou aktivitou okrem zápisu do histórie pokúšal týmto neštandardným postupom zabezpečiť pre Radu prokurátorov, aby bola nadriadeným kontrolným útvarom, (obdoba ÚŠP) Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
A to je otázka pre pána Žilinku…