Prokurátor nemá právo vyjadrovať sa na verejnosti, v priebehu procesu, k odsúdeniu osôb postavených pred súd. Rozhovor s exprokurátorom JUDr. Júliusom Gogom

JUDr. Július Goga od roku 1971 pôsobil na prokuratúre, kde začínal ako prokurátorsky vyšetrovateľ. Neskôr pôsobil ako prokurátor na Okresnej v Nitre a na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. V septembri v roku 1990 odišiel do advokácie, v ktorej pôsobí dodnes.   

Ako vnímate obdobie pred pádom režimu?

Z môjho pohľadu ako život v usporiadanej krajine, kde platili zákony, spolupatričnosť  a spokojnejšie prostredie pre bežný život s potrebou hľadať  a objavovať nové aj keď v obmedzenejšom režime..

Po roku 1989 boli sudcovia a prokurátori často napádaní, z dôvodu že vydávali rozhodnutia poplatné vtedajšej moci, prípadne tzv. politické rozsudky. Prispeli ponovembrové zmeny k zlepšeniu stavu justície, alebo skôr rozsiahle neprehľadné legislatívne zmeny prispeli skôr k neprehľadnosti a chaosu.

Mnohé zo zmien boli bezdôvodne prijímané veľmi narýchlo, akoby táto snaha bola vedená potrebou urýchleného „ odstránenia všetkého starého…“, čo sa však vypomstilo potrebou mnohonásobného dodatočného upravovania sporných a protichodných ustanovení, čo vyvoláva spomínaný chaos a škodí spravodlivosti.

 Podľa mnohých právnikov do prijatia tzv. veľkej novely trestnoprávneho kódexu v roku 2006 bolo oveľa viac jednoznačných zákonov, čiže zákonov, ktoré nebolo možné vysvetľovať, ale sa striktne dodržiavali, po novele mnoho úprav tým že, stratilo tzv. jednoznačnosť sú vykladané rôzne, čo spôsobuje rozdielnosť pri posudzovaní. Je možné vo všeobecnosti súhlasiť s týmto názorom?

Rozdielnosť v posudzovaní je úzko spätá s hĺbkou poznania, vedomostným a  hodnotovým vybavením každého sudcu a prokurátora. Právna norma je v zásade vybavená tak, že umožňuje riešenie v istom rozmedzí. Preto platí, že len následnou kontrolou v rámci odvolacieho konania je možné docieliť elimináciu rozdielov pri posudzovaní konkrétnych vecí.

Z prokuratúry ste odišli v roku 1990 do advokácie, kde pôsobíte dodnes. Z vášho pohľadu sú dnešné rozhodnutia prokurátorov v istom zmysle slova spravodlivejšie?

Určite nie. Mne sa skôr javí pokračujúca tendencia príliš formalistického až necitlivého vybavovania vecí, akoby za nimi neboli osudy konkrétnych ľudí, ktorým život priniesol stret so zákonom či už ako páchateľa, svedka alebo poškodeného.

Šantovi sa v priamom prenose rúca obžaloba

 V čom Vy vidíte najpodstatnejšie zmeny vo fungovaní prokuratúry a súdov?

V dominancii samostatnosti týchto úradných osôb ako nositeľov  štátnej moci. Tejto samostatnosti však chýba protipól  – vyvodenie zodpovednosti za ich konkrétne rozhodnutia. Pokiaľ v inej profesii dôjde k vytvoreniu „nepodarku“ tak taký pracovník nesie spravidla hmotnú zodpovednosť. U sudcov a prokurátorov to však akosi neplatí. Spravidla nie sú postihovaný s odôvodnením, že ide o ich právny  názor. Za ním sú však konkrétne rozhodnutia, mnohokrát s existenčnými dôsledkami vo všetkých oblastiach práva. Nimi sú konkrétne osoby odsúdené a tým navždy poznačené a znemožnené vo svojom prostredí. Nimi ľudia prichádzajú o svoje majetky, práva.

No a pokiaľ  dôjde v rámci „ bezbrehosti“  právneho názoru k následnému prijatiu vadného  rozhodnutia, spravidla sa poškodený nedomôže odškodnenia najmä pre vedome komplikovane nastavený systém náhrady škody. A konkrétny vinník je v zásade mimo obliga, často pre premlčanie.

Pamätáte sa na situáciu, že by počas Vášho pôsobenia na prokuratúre bola  prokurátorom porušená obžalovacia zásada?

V princípe nie, pretože obžalovacia zásada ako jedna zo základných zásad, na ktorých stojí procesný kódex má svoje kritériá, ktoré sa musia dodržiavať.

Prokurátor si nemôže po podaní obžaloby  svojvoľne meniť a prispôsobovať preukazovanie dôvodnosti jej podania. Tým závažne popiera   zákonom garantované práva obžalovaného.

Ani v prípade konania na súde nie je možné prispôsobovanie sa záujmom prokurátora nedôvodne širokým výkladom zákona. Treba poukázať na publikovaný nález Ústavného súdu SR zakazujúceho sudcom vytvárať si vlastné znenie zákona, alebo jeho prispôsobovanie v prejednávanej veci. Musia  sa proste  platné zákony rešpektovať.

Podľa môjho praktického poznania  sa javí vypuklosť  problému  v tom, že sa často vyššími súdnymi inštitúciami v rámci tvorby tzv. sudcovského práva povoľuje výklad až do takej miery, že neguje zákon a jeho zmysel. To je tragédia postihujúca nielen klientov ale aj dôveryhodnosť občanov v justíciu a spravodlivosť. Svojvoľnému výkladu sa dá zabrániť len a len tak, že úradné osoby vystupujúce v mene štátu budú za svoje rozhodnutia niesť plnú zodpovednosť. Nielen politickú, ale aj hmotnú.

Šantova spokojnosť a porušenie mlčanlivosti

V čase pôsobenia na prokuratúre mohli ste si dovoliť na pojednávaní predkladať dôkazy, ktoré neboli predmetom obžaloby? Akceptoval súd dôkazy, ktoré neboli uvedené v obžalobe?

V podstate teda je potrebné rozlíšiť  stav, ktorý ukladá prokurátorovi možnosť postavenia obvineného pred súd a následné predkladanie dôkazov po začatí súdneho konania.

Iste je tu možnosť aj dodatočného predkladania dôkazov viažucich sa k podanej obžalobe. Zrejme to platí, pokiaľ prokurátor objektívne preukáže, že v čase, keď sa podávala obžaloba o dôkaze nevedel, neexistoval alebo proste nejakým spôsobom bol nedostupný.  Tu však platí, že obžalovaný má právo vysporiadať sa s takto dodatočne predkladaným dôkazom.

Ustanovenie paragrafu 119 trestného poriadku hovorí, že za dôkaz slúži všetko, čo bolo získané zákonným spôsobom.

Môže súd prihliadať na dôkaz, ktorý nebol získaný zákonne?

Odporovalo by to princípom na ktorých v právnom štáte stojí konania pred súdom.

 Je prípustné aby sudca vypočúval svedka,  ktorý nebol vypočutý v prípravnom konaní a v inej trestnej veci, ako v tej ktorú súd prejednával, a v ktorej nie je zákonným sudcom?

Svedok musí byť vypočúvaný k meritu veci, čiže predmetu konania, k obžalobe. To znamená, že ku skutku, ktorý sa stal. Je povinnosťou prokurátora v rámci „nesenia dôkazného bremena“ pred  súdom  preukazovať skutok, či sa stal, či je trestným činom, či ho spáchal  obžalovaný. Či škoda, ktorá vznikla má príčinnú súvislosť so skutkom. To sú presne dané kritériá, ktoré sú v zákone. Prokurátor nemôže konať spôsobom, mieril som na líšku – trafil som …., to je jednoducho neprípustné.

Je možné, aby prokurátor žiadal pre obžalovaného väzbu z dôvodu ochorenia? 

V princípe nie je úlohou ani sudcu ani prokurátora, aby komentoval, rozoberal a spochybňoval lekársky nález alebo lekárske stanovisko. Vecou lekára je aby si svoj názor na zdravotný stav obhájil. Lekári spravidla nejdú do rizikových potvrdení, ktoré sú nanič. V prípade choroby ktoréhokoľvek účastníka, nielen obžalovaného sa pojednávanie presunie na neskôr. Treba si položiť otázku, prečo by to pán Rusko robil.

Choroba v priebehu procesu nie je nič výnimočné. Ani choroby sudcov, ani prokurátorov, či svedkov. Jednoducho pokiaľ nie som fyzicky ani psychicky fit jednoducho lekár vydá potvrdenie o práceneschopnosti a súd konanie odročí. Prokurátor v žiadnom prípade nemá predovšetkým na takéto konanie oprávnenie. Treba sa spýtať, kde je hranica. Maximálne môžu signalizovať vec Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Je štandardné, aby sa prokurátor vyjadroval k stavu prebiehajúceho konania, najmä pokiaľ neboli v konaní vypočutí svedkovia obhajoby a obhajoba nebola oboznámená so závermi znaleckého skúmania?

Pokiaľ ako súčasť verejnosti aj ja sledujem prebiehajúci súdny proces Mariána K. a Pavla R. sa mi zdá, že pán prokurátor Šanta sa v snahe  aby získal body, najmä pri medializovaných náznakoch, že sa mu  rúca podaná  obžaloba v priamom prenose, zrejme po dohode s advokátom TV Markíza p. Lipšicom, sa  rozhodli vyvíjať tlak na verejnosť cez médiá nenáležitým spôsobom.

V každom prípade jemu neprináleží na inom mieste ako pred súdom pertraktovať, predkladať stanoviská k dôkazom. Naopak porušuje výkon práce prokurátora tým, že vynáša závery a svoje úsudky dopredu vo veci, ktorá je predmetom riešenia a je len v kompetencii súdu.  On sa nemá právo na verejnosti vyjadrovať  tak,  aby vydával svoje tvrdenia za stav, ktorý skončí odsúdením osôb postavených pred súd.  Porušuje tým jednu z najzákladnejších zásad trestného konania  a to, že na nikoho nemožno hľadieť ako navinného, pokiaľ o tom nebude právoplatne rozhodnuté nezávislým súdom. Na takéto konanie by mal  adekvátnym spôsobom  reagovať priamo generálny prokurátor.

Pokračovanie …

O nevyhnutnosti dodržiavania procesných pravidiel v trestných konaniach s ex prokurátorom JUDr. Júliusom Gogom – 2.časť rozhovoru

 

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies