JUDr. Július Goga od roku 1971 pôsobil na prokuratúre, kde začínal ako prokurátorsky vyšetrovateľ. Neskôr pôsobil ako prokurátor na Okresnej v Nitre a na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. V septembri v roku 1990 odišiel do advokácie, v ktorej pôsobí dodnes.
Vráťme sa k medializovanému „rúcaniu obžaloby v priamom prenose… Je možné považovať informácie získané z mobilných telefónov za dôkaz, ktorý je v zmysle trestného poriadku zákonný?
Pokiaľ vychádzame z medializovaných údajov, zaráža najmä rozpornosť v príčinných súvislostiach kauzy týkajúcej sa zmeniek a začínajúceho sa konania vo veci vraždy. Keďže sa za jeden z najpodstatnejších dôkazov predkladá prepis z nahrávok z mobilu Mariana K. zamyslime sa nad tým, ako sa tento dôkaz dostal k hlavným tromfom prokurátora. Bol získaný od „korunného“ svedka P. Tótha. Ten ho mal získať bez privolenia majiteľa. Jednoducho si ho mal prisvojiť. Následne ním mal neoprávnene nakladať a tým umožniť nakladať s mobilom aj iným, čiže aj v rovine napr. vloženia „potrebných“ údajov je otázka, ktorú treba nespochybniteľne dôkazne preukázať. Takže na otázku, či taký dôkaz môže požívať právnu ochranu zákonnej použiteľnosti na usvedčovanie, najmä ak má ísť o kľúčový dôkaz sa natíska negatívna odpoveď.
Môže súd pri rozhodovaní vziať do úvahy dôkaz, ktorý nebol zabezpečený v súlade s trestným poriadkom?
Podľa základných zásad trestného konania súd môže hodnotiť len tie dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Ako bolo zverejnené, súd skúmal, či mobil ako dôkaz vydal Tóth donútením. Keďže sa také donútenie nepotvrdilo, tak tento dôkaz pripustil a koná o ňom. Je však nepochopiteľné, že prečo sa tu súdom opomína skúmanie a najmä záver o podstatnejšej skutočnosti a tou je spôsob získania tohto dôkazu, teda o zákonnosti jeho získania. P. Tóth ho predsa mal získať fakticky krádežou a následne ďalším protiprávnym konaním sprístupniť na možné zneužitie (vo význame práva dotknutej osoby) chránených osobných údajov. Mobil mal mať v držbe vyše 5 mesiacov počas svojho pobytu v Amerike.
Do akej miery v trestnoprávnej legislatívne je zakotvené vykonávanie dôkazov?
Zákon presne určuje dôkazné prostriedky. Popri listinách preukazujúcich alebo vyvracajúcich skutočnosti vzťahujúce sa na objasňovaný skutok ide najmä o vecné dôkazy. Za také zákon určuje aj zvukové, obrazové a obrazovo-zvuková záznamy. Prepis, teda prenos počúvateľného ( sluchom zachytiteľného ) zvukového záznamu do listinnej podoby však medzi zákonom konkretizovanými a tým aj použiteľnými dôkazmi chýba. Možno sa len domnievať, že je to pre možnú manipuláciu, v rámci ktorej príslušný odborníci dokážu za pomoci zvukových konfigurátorov a ladičov ľudského hlasu prispôsobiť prepis nahrávky podľa potreby objednávateľa. Záver o tom, či je to aj v tejto veci je na znalcoch a následnom vyhodnotení súdom.
Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že zákon dáva osobe podozrivej zo spáchania trestného činu právo na to, aby žiadnym spôsobom nemusela seba obviňovať, teda právo neposkytovať v tomto smere žiadne údaje vo svoj neprospech. Pri otázke položenej Mariánovi K, či by súhlasil s poskytnutím svojich osobných údajov orgánom trestného konania po poučení, že tak urobiť nemusí si odpoveď vie dať každý sám.
Tieto úvahy majú súvislosť najmä s čistotou právneho režimu trestného konania, nakoľko pripustenie bezmantinelového obstarávania dôkazov by znamenalo možnosť ľubovoľného zneužívania, proti ktorému by jednotlivec na muške takto nastaveného „lovca“ nemal žiadnu šancu.
Akú váhu môže mať obžaloba opretá o dôkazy, ktoré stoja na výpovedi spoluobvineného Andruszkóa, ktorý spolupracuje s orgánmi trestného konania, aby získal pre seba značné výhody?
V tejto súvislosti na uvedené závažným spôsobom nadväzuje mimoriadne aktuálny verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento dňa 12.11.2019 rozhodol vo veci Adamčo tak, že potvrdil porušenie jeho práv postupom orgánov Slovenskej republiky a priznal mu odškodné vyše 13.000,- €.
Za podstatnejšie, priam prelomové sa však javí rozhodnutie vydanie v tejto veci so záverom, že nemožno pripustiť pokračovanie takej praxe, aby sa v prospech toho, kto je v akomkoľvek podozrení zo spolupáchateľstva a účastníctva na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse, či už ako organizátor, návodca, objednávateľ alebo pomocník pokiaľ mu prokurátor ponúkne akúkoľvek výhodu ( beztrestnosť, zníženie trestu, „ kúpenie svedka“ zaradením do programu na ochranu svedkov) mohla taká výhoda v trestnom konaní orgánmi štátu v prospech takej osoby aj vykonať.
Verejnosť vníma inštitút dohody o vine a treste ako nástroj, ktorého cieľom je zrýchliť konanie najmä v prípadoch, keď páchateľ je známy a dôkazná situácia jednoznačná …
Doteraz sa tento spôsob cez dohodu s prokurátorom hojne využíval. Ukazuje sa však, že môže mať všetky znaky možného zneužívania aj na politické účely, najmä v spoločensky exponovaných prípadoch. Tu je na mieste otázka, o rozsahu v akom sa v praxi má výklad tohto rozhodnutia realizovať voči skutkom a ich aktérom, či sa má vzťahovať len na vraždy, alebo na všetky do úvahy pripadajúce veci.
Budú môcť osoby, ktoré už boli právoplatne odsúdené žiadať európsky súd vo svojej veci o dobrozdanie plynúce z uvedeného rozhodnutia s námietkou porušenia svojich práv „kupčením“ zo strany orgánov štátu?
Sú to skutočne otázky na zamyslenie. Preto sú namieste požiadavky pre nespochybniteľnosť postupu orgánov polície a prokuratúry pri obstarávaní dôkazov, ktoré majú usvedčovať páchateľov trestného činu. V právnom štáte by sa mala prax vedená pri vyšetrovaní trestného činu uberať v zmysle myšlienky vyslovenej Angličanom Blackstonom: „Nech radšej desať vinníkov uniká trestu, ako keby mal jeden nevinný trpieť…“
Len nedávno bola medializovaná informácia, že: „Andruskó prijal mimoriadnu dohodu o vine a treste, Lipšic prezradil, že došlo k zníženiu o viac ako jednu tretinu z 25 rokov“. Ako mal pre TASR konštatovať docent trestného práva a advokát z kancelárie Kinstellar Peter Kováč: „V prípade obvineného ( Andruskó), ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny, by dokonca zníženie mohlo byť ešte väčšie, avšak nesmel by byť uložený trest nižší ako osem rokov.
V prípade obzvlášť závažného zločinu je možné podmienečné prepustenie z výkonu trestu po vykonaní troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody“ jednoznačne dáva za pravdu tým, ktorí sa budú zasadzovať o okamžité a nekompromisné zavedenie uvedeného rozhodnutia európskeho súdu do konkrétnej praxe. Vo veci „Andruszkó“ by však v súčasnosti vzhľadom na verdikt európskeho súdu vo veci Adamča mala byť už uzatvorená dohoda s prokurátorom, avšak bez schválenia súdom zjavne nepoužiteľná.
Môže rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva ovplyvniť dohodu o vine a treste Andruzska s prokurátorom?
Takto sa strojcovia projektu na usvedčenie Mariana K. cez extrémne výhodnú dohodu v prospech použitého svedka – spolupáchateľa dostávajú do neriešiteľnej situácie, keďže už bola najvyššou európskou súdnou autoritou vyslovená poistka o nepriechodnosti tohto typu obstarávania dôkazov. Pokiaľ sa uvádzaný postup orgánov trestného konania mohol doteraz považovať za„výhodný obchod“ najmä stranou predávajúceho, bol kupujúci po zistení výhod prameniacich z ponúkaného obchodu naň spravidla prístupný.
Bolo to predsa s požehnaním zákona…
Javí sa však, že ten nebol kategoricky nastavený tak, aby sa v prvom rade zabezpečilo dokazovanie a zákonné zisťovania prostriedkami, ktoré sú zakotvené v procesných normách, ale využívania ťažkej psychickej traumy konkrétnej osoby postavenej pred spravodlivosť, mnohokrát ani nepoznajúc trestnoprávnu problematiku. Takto teda „kupujúci“ už pri zacítení významnej únikovej možnosti po nej siahajú v nádeji, že si značne polepšia.
Predávajúci slávili úspech a takto usvedčované „obete“ mali skrátka smolu…
Treba sa však pozastaviť nad tým, že v tejto situácii nie je žiadnym spôsobom garantovaná záruka, že sa taký kupec nedá využiť ( použiť) aj na „odkúpenie ešte lepšieho“, ak prispeje k usvedčeniu zacieleného objektu. A v kauze „Andruskó“ sa zjavujú všakovaké persony… ( však kupec sa veru má za čo odvďačovať…).
Môžeme si len domýšľať aká bude jeho reakcia keď zistí, že z obchodu zjavne nebude mať vzhľadom na verdikt európskeho súdu žiaden profit.
Podľa publikovanej judikatúry a právnej polemiky ide v prípade mobilu Mariana K., ktorý si bez privolenia vlastníka prisvojil „hlavný strojca svedectva“ P.Tóth jednoznačne o nezákonne získaný dôkaz a to zo všetkými dôsledkami v prebiehajúcom procese.
Nemožno sa stotožniť s tým, že konajúci súd sa vysporiadal s tak závažným faktom len zistením, že mobil vydal Tóth bez donútenia, nakoľko jeho používanie, vzhľadom na spôsob získania tohto dôkazu nesie všetky znaky nepoužiteľnosti.
Je rozhodnutie medzinárodného súdu možné hodnotiť ako prínosné, prípadne považovať za istý nástroj na eliminovanie politických káuz, či likvidáciu oponentov moci?
Takže, pokiaľ európsky súd pre ľudské práva dal jednoznačné stop uvedeným praktikám urobil len dobre v záujme čistoty a hlavne rovnosti zbraní. Táto zásada v trestnom konaní musí stále viac platiť pokiaľ nechceme, aby sa začali zjavovať plánované procesy zamerané na likvidáciu konkrétnych osôb. Také tu už ako sa povedalo malo byť s tým, že sa to už vraj nebude opakovať. Držme tejto idei všetky palce.
Ďakujem za rozhovor