„V ur­či­tých prí­pa­doch ide o prá­vo a spra­vod­li­vosť a vte­dy sa nes­mie ml­čať“. Ten­to vý­rok ne­dáv­no po­ve­dal sú­čas­ný špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor. Sú ve­ci, pri kto­rých je po­vin­nos­ťou ne­zos­tať ti­cho. Tre­ba o nich ho­vo­riť a to prí­pad­ne aj opa­ko­va­ne…

Pod­sta­tou tres­tné­ho ko­na­nia je od­ha­ľo­va­nie tres­tných či­nov a ich pá­cha­te­ľov.

Ma­li by sme sa však ko­neč­ne za­my­slieť nad tým, či sys­tém „vý­ro­by“ ka­júc­ni­kov a zú­že­nie do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní spra­vid­la len na zís­ka­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho pros­tred­níc­tvom väz­by je sku­toč­ne ten správ­ny spô­sob, ako chce­me nas­to­ľo­vať prá­vo a spra­vod­li­vosť. V práv­nom štá­te by účel ne­mal svä­tiť pros­tried­ky.

Cie­ľom to­ho člán­ku je pre­to pou­ká­zať na nes­práv­nosť pretr­vá­va­jú­ce­ho ná­zo­ru v niek­to­rých od­bor­ných kru­hoch ako aj v mé­diách, kto­ré priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho neus­tá­le sto­tož­ňu­jú s prav­dou (so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom). Rov­na­ko tak je mo­tí­vom na na­pí­sa­nie toh­to člán­ku aj pou­ká­za­nie na sys­té­mo­vé vy­tvá­ra­nie re­ťa­ze ka­júc­ni­kov, kto­rá de­for­mu­je do­ka­zo­va­nie v tres­tnom prá­ve a „vr­há“ tieň aj na prí­pad­né prav­di­vé priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho. Ne­zried­ka to to­tiž vy­ze­rá tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nej­dú tam, kde ich pri­ve­dú dô­ka­zy, ale dô­ka­zy idú tam, kam ich poš­lú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní.

A/ Oslavy priznaní alebo priznanie obvineného ako zaručená pravda v trestnom konaní

Po­mer­ne čas­to sme sved­ka­mi to­ho, že spra­vid­la mé­diá, ale nie­ke­dy aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na tla­čo­vých kon­fe­ren­ciách sláv­nos­tne in­for­mu­jú o tom, že sa v me­diál­ne za­ují­ma­vej tres­tnej ve­ci opä­tov­ne priz­nal niek­to­rí z ob­vi­ne­ných zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ta­ké­to priz­na­nie sa nás­led­ne pre­zen­tu­je ako jed­noz­nač­ný dô­kaz dô­vod­nos­ti (správ­nos­ti) vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, te­da za dô­kaz, kto­rým bo­lo preu­ká­za­né spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a prak­tic­ky okam­ži­te je ukon­če­né príp­rav­né ko­na­nie a je po­da­ný návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te (trest je prak­tic­ky vždy pod­mie­neč­ný). Sa­moz­rej­me, k priz­na­niu ob­vi­ne­né­ho sa zvyk­ne do­dá­vať, že nie je žiad­ny dô­vod mu ne­ve­riť, veď ob­vi­ne­ný by sa pred­sa nep­riz­ná­val k nie­čo­mu, čo by nes­pra­vil, res­pek­tí­ve, že priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho len za­pa­dá do kon­textu vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka, na kto­ré­ho vý­po­ve­di bo­lo ob­vi­ne­nie pos­ta­ve­né.

Za­ují­ma­vé je, že ani pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani pre mé­diá nez­na­me­ná po­pie­ra­nie vi­ny zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho to, že by iš­lo o jas­ný dô­kaz o ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho v tom sme­re, že by sa nes­tal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, av­šak opač­ná si­tuácia, priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho „pre­me­na“ na ka­júc­ni­ka, okam­ži­te zna­me­ná dô­kaz prav­dy a ih­neď ide o jed­noz­nač­ný a nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz o ko­rup­cii, roz­krá­da­ní, kto­rý ne­má vý­znam roz­po­ro­vať a po­dob­ne.

Ide o ne­po­cho­pi­teľ­né glo­ri­fi­ko­va­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho je len je­den z dô­kaz­ných pros­tried­kov, ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho vô­bec ne­mu­sí byť prav­di­vý, res­pek­tí­ve ne­mu­sí byť prav­di­vý v ce­lej svo­jej šír­ke. Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne po­pie­ra­nie ob­vi­ne­né­ho pre­to ne­mož­no sto­tož­ňo­vať so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti.

V tres­tnom do­ka­zo­va­ní vznik­la do­kon­ca teória arit­me­tic­ké­ho sčí­ta­nia poč­tu priz­na­ní ob­vi­ne­ných (neus­tá­le sa in­for­mu­je, nap­rík­lad, že zo 14 ob­vi­ne­ných sa 10 priz­na­lo a po­dob­ne), či poč­tu us­ved­ču­jú­cich ka­júc­ni­kov (nap­rík­lad vo ve­ci má­me už troch ka­júc­ni­kov a po­dob­ne) s tým, že čím viac je za­bez­pe­če­ných priz­na­ní a us­ved­ču­jú­cich ka­júc­ni­kov tým viac je zis­te­nej prav­dy. Dô­le­ži­tý je po­čet a nie kva­li­ta ob­sa­hu vý­po­ve­dí, pri­čom prí­pad­né roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sa auto­ma­tic­ky ozna­ču­jú za mar­gi­nál­ne, ne­pod­stat­né, či po­cho­pi­teľ­né vzhľa­dom k ply­nu­tiu ča­su. V niek­to­rých roz­hod­nu­tiach or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ozna­ču­jú do­kon­ca vý­po­veď ka­júc­ni­ka za „nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz“!!! a to aj za si­tuácie, že ho nik­to ďal­ší ne­potvr­dzu­je, že je roz­por­ný, že si od­po­ru­je aj s pred­chá­dza­jú­ci­mi vý­po­ve­ďa­mi to­ho is­té­ho ka­júc­ni­ka a po­dob­ne.

V tom­to sme­re si tre­ba uve­do­miť, že s ma­lý­mi vý­nim­ka­mi sa tak­mer všet­ci ka­júc­ni­ci sta­li ka­júc­nik­mi bez­pros­tred­ne po svo­jom za­dr­ža­ní (keď im reál­ne hro­zi­la väz­ba), prí­pad­ne vo vý­ko­ne väz­by a to naj­mä ko­lúz­nej väz­by. A aj tie ma­lé vý­nim­ky bo­li pred za­dr­ža­ním a zjav­ne sa chce­li vy­hnúť nie­len za­dr­ža­niu ale aj väz­be a pre­to už na po­lí­ciu priš­li ako za­ru­če­ne prav­du ho­vo­ria­ci ka­júc­ni­ci.

Už len tie­to okol­nos­ti „vzni­ku ka­júc­ni­kov“ by ma­li na­bá­dať k opatr­nos­ti pri hod­no­te­ní ich vý­po­ve­dí, av­šak tu ide zjav­ne o spô­sob „vý­ro­by“ ka­júc­ni­kov v pod­mien­kach ob­me­dzenia ich osob­nej slo­bo­dy, čo už sa­mo oso­be hra­ni­čí s ur­či­tou for­mou nát­la­ku na vô­ľu ob­vi­ne­né­ho, aby spolu­pra­co­val.

Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho (naj­mä ak je v pod­mien­kach väz­by) pri­tom ne­za­ru­ču­je je­ho spo­ľah­li­vosť a pre­to nie vždy sved­čí o sku­toč­nej vi­ne ob­vi­ne­né­ho. Mož­né fa­loš­né priz­na­nie zna­me­ná, že ob­vi­ne­ný chá­pe a uve­do­mu­je si, že in­for­má­cie kto­ré ozna­mu­je ne­zod­po­ve­da­jú sku­toč­nos­ti, ale z rôz­nych dô­vo­dov, kto­ré sú v sú­la­de s je­ho osob­ný­mi zá­uj­ma­mi súh­la­sí s tým, že sa do­pus­til to­ho, čo mu je kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Exis­tu­jú pri­tom rôz­ne mo­tí­vy, kto­ré mô­žu viesť ob­vi­ne­né­ho k fa­loš­né­mu priz­na­niu ako nap­rík­lad

– dos­tať sa z väz­by a zís­kať be­ne­fit vo for­me ulo­že­nia pod­mie­neč­né­ho a nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,

– túž­ba ob­vi­ne­né­ho dos­tať do po­dob­nej si­tuácie aj iné oso­by (zná­mych, spolu­pra­cov­ní­kov, na­dria­de­ných) pro­ti kto­rým nás­led­ne vy­po­ve­dá,

– túž­ba ob­vi­ne­né­ho ochrá­niť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svo­jej ro­di­ny (do­hod­núť čo mož­no naj­niž­ší ma­jet­ko­vý trest),

– strach ob­vi­ne­né­ho, že bu­de dl­hší čas od­lú­če­ný od svoj­ho ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa a ušet­re­nie svo­jej ro­di­ny od ve­rej­né­ho „pra­nie­ro­va­nia“ a po­dob­ne.

Ob­vi­ne­ný sa mô­že priz­nať ale­bo po­pie­rať, je­ho vý­po­veď mô­že byť prav­di­vá ale­bo lži­vá, ob­vi­ne­ný mô­že ale aj ne­mu­sí na­po­má­hať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní; prie­beh do­ka­zo­va­nia pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci pre­to nes­mie zá­vi­sieť na vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho.

Vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho te­da nes­mie byť pok­la­da­ná za naj­spo­ľah­li­vej­ší dô­kaz prav­dy v tres­tnom pro­ce­se, kto­rý by mal mať roz­ho­du­jú­ci vý­znam a po za­ob­sta­ra­ní kto­ré­ho kon­čí vy­šet­ro­va­nie a mô­že sa pris­tú­piť k uzat­vo­re­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

Nie je nič vý­ni­moč­né, že aj ne­vin­ní ľu­dia sa do­ká­žu nep­rav­di­vo priz­nať k tres­tnej čin­nos­ti z rôz­nych dô­vo­dov a nás­led­ne aj kri­vo sved­čiť vo­či iným oso­bám a do­kon­ca aj uzat­vo­riť s pro­ku­rá­to­rom do­ho­du  o vi­ne a tres­te.

časť prvá …