Odhlasovanie obrannej dohody s USA sa nezadržateľne blíži a oddialiť ho môže len koronavírus, proti ktorému sú koaliční nohsledi údajne zaočkovaní. Chýbajúce argumenty za okupačnú dohodu nahradili jej zástancovia, okrem povolania kádrov na dôchodku, zákernými a infantilnými útokmi na odporcov tejto dohody.
Dve tretiny národa, ktorému má koalícia s prezidentkou slúžiť, považujú títo štátni zamestnanci za “hlúpu menšinu”, prípadne hlasom z Česka Petrom Pithartom sú len “zahnednutou menšinou”. Vzťahovačná prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá mienila slúžiť všetkým, citlivo vníma, že ju opozícia označuje agentkou americkej ambasády, ale bez komentára toleruje útoky na odporcov dohody s USA, ktorí sú vraj “ruskými agentmi”. Čaputová, ktorá je na vrchole celej dohody, čo jej priamo plynie z Ústavy, ignoruje dve tretiny obyvateľov národa, ktorému je síce čelnou predstaviteľkou, ale mu podľa vlastných slov nerozumie.
Politickí analfabeti vo vláde využívajú naivné argumenty, kde hlavným dôvodom na podpis má byť, že podobnú zmluvu má aj ďalších 23 štátov. Ignorujú historickú skúsenosť Slovenska a porovnávajú dohody štátov, ktoré v minulosti nezažili “dočasný” príchod cudzích vojsk na svoje územie, a to vyše 30 rokov žijú z toho, že každým rokom pripomínajú koniec okupácie, ktorú sme si “vyštrngali” kľúčmi na námestiach. Okupačnú dohodu dnes obhajujú revolucionári proti bývalému režimu, ktorých dnes môžeme pokojne nazvať falošnými tribúnmi s krátkou pamäťou! Druhým a zároveň posledným argumentom je zvýšenie bezpečnosti Slovenska, ktorý nemajú potrebu rozvinúť, hlupákom, za ktorých majú väčšinu národa musí stačiť, že to povedal minister obrany bez vojenskej služby a kariérny diplomat vo funkcii ministra zahraničných vecí. Načo nám je členstvo NATO? Ticho nahrádza arogantné konštatovanie, že v tomto prípade ide o rámcovú zmluvu a deklaráciu toho kam Slovensko patrí. Ako sa zvýši bezpečnosť Slovenska stratou suverenity, to je jednoducho nevyargumentovateľný nezmysel, ktorý im zožrali len spriatelené médiá.
V zákernosti pokračujú ďalej na protestoch sú vraj len starí senilní ľudia, proti píšu hlupáci a spor o dohode vyvolali len pre sebaprezentáciu. Nevadí im, že na pomoc si zavolali dôchodcu Mikuláša Dzurindu a za dohodu brojí milovník krabicového vína, trhlina v argumentácii nastáva aj v údajnej sebaprezentácií, ktorú v médiach hlavného prúdu získali obskúrne figúrky politickej minulosti so správny názorom na svet. K zákernosti a vlastnej neschopnosti diskutovať a argumentovať pridávajú ešte infantilnosť. Zahnaný do kúta dokážu vypustiť argument “Komu sa dohoda nepáči, nech sa odsťahuje do Ruska”, ktorý síce zaznel z úst predsedu mimoparlamentnej Dobrej voľby a Umiernených, ale dokonale vystihuje zúfalstvo a chýbajúce argumenty za podpis okupačnej zmluvy. Detinské je aj spojenie hlasovania s hrdinstvom, keď hrdinami majú byť poslanci, ktorí ani len netušia čo znamená bilaterálna zmluva. Ako môže byť hrdinom ten, kto do zmluvy nemôže ani len zasiahnuť, či zmeniť čo i len slovíčko? Hrdinami budú poslanci, ktorí ani len nevideli odlišnú interpretáciu dohody zo strany USA.
Môžem si o Eduardovi Chmelárovi, Štefanovi Harabinovi, Jánovi Čarnogurskom, Ľubošovi Blahovi a ďalších desiatkach osobností myslieť čo chcem, ale hovoriť o nich ako o hlupákoch je mimoriadne hlúpe, najmä ak to tvrdia hlupáci, ktorí neboli schopní napísať ani len vlastné diplomové práce! Hoci morálnymi víťazmi sú odporcovia okupácie, tak už pred samotným hlasovaním takmer niet pochýb, že cez hlasovacie automaty zmluva prejde a v Prezidentskom paláci sa nestihne zohriať ani len na izbovú teplotu a už tam bude svietiť podpis Zuzany Čaputovej. Referendum k zmluve možno nebude úspešné, ale bude dôležitou udalosťou, ktorá sa podobne ako “deň zrady” zapíše do histórie Slovenska. Národ má právo vyjadriť sa k príchodu cudzích vojsk na svoje územie v čase mieru, a to bez ohľadu na to, čo si o tom myslí lúza pri moci, ktorej nedôveruje historicky najviac obyvateľov Slovenska!
Akú hodnotu bude mať zmluva, ktorú v demokratickej republike referendom odmietla väčšina národa? Hoci neexistuje precedens rozhodnutia Ústavného súdu o podpísanej medzinárodnej dohode, tak argumenty, ktoré budú popierať právo na “sebaurčenie národa” budú možno ešte zaujímavejšie ako právny názor, že občania nemajú právo odvolať podľa nich neschopnú vládu.