Čistenie a zatýkanie – dôjde aj na niektorých novinárov?

Zadržaný šéf SIS časť svojho dlhoročného zákulisného pôsobenia venoval tomu, že rôznym novinárom a najmä novinárkam sprostredkúval “exkluzívne” materiály, z ktorých sa potom vyrábali mediálne kauzy. Pripadne im pomáhal vytvárať kontakty, vďaka ktorým sa materiály ďalej získavali.

Okrem toho mal, povedzme to takto, dobré osobné vzťahy s ľuďmi, ktorí sa priamo živia tým, že pod hlavičkou mediálneho poradenstva sprostredkúvajú kampane napríklad voči konkrétnym osobám (jedna väčšia zákazka bola aj na mňa, keď som bol ministrom).

Aj preto sa dá celkom logicky pýtať, či, ak by naozaj došlo k čisteniu prostredia od rôznych nekalých vplyvov, raz dôjde aj na niektorých ľudí z médií. Uvidíme.

To je ale len tá menšia časť problému. Vo všeobecnosti bude treba vyvinúť morálny tlak verejnosti na to, aby sa médiá správali zodpovednejšie. Lebo tu roky máme veľmi vplyvné kliky novinárov, ktorí sa riadia nasledovnými princípmi:

 Demokracia je nanič

Na Slovensku neexistuje žiadna ani trochu väčšia skupina voličov, ktorá si želá, aby bol zo Slovenska Hongkong, Singapur, Taiwan, ani, aby sa tu robili rôzne radikálne nepremyslené reformy v tomto duchu. Napriek tomu sa rôzni miklošovia, kaníkovia, a iní mohli vždy spoľahnúť na to, že ich podporujú pomerne vplyvné skupiny novinárov, ktorí im budú upratovať cestu reputačným ničením protivníkov a kampaňami, aby sa vždy nejako nakoniec dostali do kľúčových kresiel.

To isté sa ale týka kopy iných tém, od zahraničnej politiky – drvivá väčšina ľudí si neželá vypäté protiruské postoje – po riešenie spravodlivosti (Daniel Lipšic by sa nikdy nestal špeciálnym prokurátorom, ak by sa len vzdialene mala realizovať vôľa ľudu, nehovorím o konkrétnej osobe, ale koho si tam verejnosť typovo predstavuje). Ešte raz: kopa novinárov zo SME, N, .týždňa neuznáva demokraciu, ale leninský recept, že zmenu v spoločnosti musí vyvolať malá, dobre organizovaná menšina, ktorá sa musí predrať k moci stoj, čo stoj.

Opľúvanie ľudí je v poriadku

To, že nie sme slušnou spoločnosťou, majú v obrovskej miere na svedomí novinári. Nie, oni nikdy nevydajú komentár, kde budú tvrdiť “opľúvanie ľudí je v poriadku”, naopak, hlásať budú rôzne svätuškárske frázy, ale v reále vlastným konaním dávajú roky ľuďom úplne opačný návod. Ak sa vplyvným novinárskym klikám nehodíte do karát. nebudú vás vecne kritizovať, ale budú sa snažiť o to, čo sa v angličtine nazýva “character assassination” – zničiť vás ako osobnosť. Znemožniť, zosmiešniť, pošpiniť. A na to naučili aj masy. Dnes sa drvivá väčšina politických diskusií nedeje vo forme “tento politik sa mi nepáči, pretože…” ale naopak cez zúrivé, čo najagresívnejšie výkriky celkom bez kontextu.

Politik musí sľubovať zázraky

Toto je v skutočnosti ešte horšie, ako tie predošlé veci. Médiá zničili možnosť akejkoľvek konštruktívnej, vecnej diskusie o smerovnaí krajiny tým, ako celé roky podsúvajú dojem, že všetky problémy sa dajú vlastne rýchlo vyriešiť. Stačí “mať odvahu” na čo najradikálnejšiu reformu. Pritom to reformovanie, ako často ukazujem na konkrétnych príkladoch, býva doslova smiešne: v jeden rok politici a kaviareň hlásajú niečo, o pár rokov niečo úplne opačné. Proste môžete tvrdiť hocijaký nezmysel, podstatné je, aby to bolo niečo radikálne iné, ako to, ako je systém momentálne nastavený.

Priznám sa, že toto je niečo, s čím som sa v takejto obrovskej miere nestretol v žiadnej z krajín, kde som žil (Nemecko, Británia, Belgicko, dokonca ani ČR), alebo kde trochu sledujem politické a mediálne diskusie (Francúzsko, Rakúsko). Tým pádom politici úplne rezignovali na to aby pracovali. A buď nerobia takmer nič, lebo to ulahodí veľkej časti voličov, ktorí sú z “reforiem” unavení, alebo robia rôzne okázalé zmeny, aby si vydobyli podporu médií. My nepotrebujeme ani jednu, ani druhú skupinu, potrebujeme politikov, ktorí vedia reálne pracovať. Tých sa ale médiá, tak, ako sú dnes nastavené, budú snažiť v podstate vždy ignorovať, alebo priamo zničiť.

Navyše, snažia sa vzbudzovať dojem, že oni len fungujú ako “štandardné médiá” vo “vyspelom svete”. To ale vôbec nie je pravda.

Napríklad veľká časť takej britskej mediálnej scény je odpad (popri, naopak, niektorým skvelým médiám), ale v živote by si tam nemohli dovoliť to, čo naše médiá. Pretože tam súdy zvyčajne ihneď reagujú, pri žalobách na ochranu osobnosti. A už vôbec nehovorím, ako fungujú médiá vo väčšine kontinentálnej Európy, tam je to značne iné.

Aj prax je iná, pretože má iné pravidlá. Skúste si pozrieť predvolebné diskusie prezidentských kandidátov alebo lídrov strán u nás a v takom Francúzsku či Nemecku. Tam to vie byť tiež dôrazné, ale oveľa zdvorilejšie (aj v tom, že ak naozaj netreba, tak sa tam proste sústavne neskáče do reči).

U nás si novinári len tak bez akreditácie chodia na vládne tlačovky, alebo behajú celkom voľne po veľkej časti parlamentu, to je v hocijakej západnej krajine úplne nepredstaviteľné, na všetky tieto veci tam platia oveľa prísnejšie pravidlá.

Proste, my tu máme takú milú anarchiu, ktorá sa vydáva za “štandard”.

To sa, samozrejme, nedá vyriešiť represiou, ale postupnou zodpovednou prácou s novinármi. A väčšina ľudí z médií si proste normálne robí svoju prácu a mne osobne je často aj ľúto, že napríklad nie sú lepšie platení, tí radoví. Problém sú tí vplyvoví novinári.

Ale priznám sa k občasnému pocitu, že v niektorých prípadoch by prípadná aplikácia aj paragrafov nebola úplne odveci.

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies