I.
Neformálna skupina bratislavských odborníkov na trestné právo zaregistrovala aplikáciu trestného sťažnostného senátu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len krajský súd) k prípadu údajného začatia trestného stíhania na vymyslenom skutkovom základe.
Cieľom toho príspevku je odborne diskutovať o výklade znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a to na zaujímavom a mediálne prezentovanom prípade údajného začatia trestného stíhania na vymyslenom skutkovom základe, za ktorý boli obvinené osoby vzaté do väzby a následne krajským súdom prepustené na slobodu. Krajský súd skonštatoval neopodstatnenosť vzneseného obvinenia a to aj ohľadne skutku, ktorý sa mal týkať vydania uznesenia o začatí trestného stíhania na vymyslenom skutkovom základe. Najmä úvaha krajského súdu o tom, že ak by aj bolo začaté trestné stíhanie vo veci na vymyslenom skutkovom základe nešlo by o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa si zaslúži bližšiu pozornosť.
Nepoznáme spis, takže pri závere krajského súdu o neopodstatnenosti trestného stíhania ohľadne údajne vymysleného skutku sa obmedzíme iba na to, čo vyplýva z rozhodnutia krajského súdu.
II.
Krajský súd tu nevyvodil neopodstatnenosť trestného stíhania z absencie dôkazov (tak ako to bolo nedávno v inom mediálne známom prípade obvinenia Zuzany Plačkovej), ale ju vyvodil z iného hodnotenia dôkazov, než aké vykonal okresný súd a pred ním prokurátor.
Konkrétne (zostručníme) krajský súd vyvodil nedôvodnosť vedeného trestného stíhania z toho, že
– odposluchy nie je možné preceňovať,
– výpovede obvinených osôb sú dôveryhodné lebo korešpondujú s úradnými záznamami, ktoré zrejme vyhotovili samotné obvinené osoby a ktoré následne vo všeobecných rysoch čiastočne potvrdzujú vybraní spolupracujúci obvinení, ktorí sa spolupracujúcimi obvinenými stali v trestných veciach, ktoré vyšetrovali práve obvinené osoby a s ktorými obvinené osoby úzko spolupracovali,
– ďalej je tu krajským súdom prezentovaný záver, že na začatie trestného stíhania vo veci stačia aj domnienky, špekulácie, paranoja, či klebety (typu kto s kým spáva, kto je komu blízka, či priateľská osoba, kto koho určite ovláda; čo všetko musí nepochybne znamenať, že ide o osoby prepojené za účelom kriminalizácie obvinených),
– za vzájomné dohadovanie obvinených na skutku a jeho právnej kvalifikácii môže krajská prokuratúra, ktorá ich podozrenia nebrala do úvahy a preto im neostávalo nič iné ako „dotvárať“ skutok a nadhodnotiť právnu kvalifikáciu tak, aby s ním mohli ísť na úrad špeciálnej prokuratúry,
– ďalej, že je normálnou bežnou praxou na polícii, že sa skutky vytvárajú podľa toho, aby „sedeli“ na vybranú právnu kvalifikáciu a aby tak bola založená príslušnosť tej správnej prokuratúry, dokonca podľa krajského súdu majú takto pracovať aj odvolacie senáty na súdoch – pokiaľ vieme, tak odvolacie senáty posudzujú skutok a niekedy sa pri ňom diskutuje o právnej kvalifikácii a nie naopak (ak toto bola bežná pracovná debata tak potom je na škodu veci, že krajský súd neuviedol, ako by mala vyzerať debata obvinených o skutku, ktorý sa skladal ako mozaika podľa dopredu vybratej právnej kvalifikácie, ktorú by už krajský súd považoval za „nebežnú“ debatu),
– taktiež, že je normálna prax, ak uznesenie o začatí trestného stíhania koncipujú osoby, ktoré by podľa jeho znenia mali byť osobami poškodenými, nakoľko mohli byť údajnou trestnou činnosťou dotknuté (ak má byť poškodeným policajt môže vo veci, ktorá sa ho týka pracovať na tvorbe uznesenia o začatí trestného stíhania?),
– ďalej, že neexistuje inštitút „zákonného vyšetrovateľa“ a preto je normálne, že policajti, ktorí by údajnou trestnou činnosťou namierenou proti nim mohli mať procesné postavenie poškodených si vyberajú toho správneho (svojho) vyšetrovateľa, ktorý podpíše nimi vyhotovené uznesenie a bude viesť následne dokazovanie,
– a napokon krajský súd oznamuje, že ak by aj náhodou došlo k začatiu trestného stíhania vo veci pre vymyslený skutok, tak aj tak by nešlo o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože absentuje spôsobenie škody inej osobe.
III.
Podľa nášho názoru tu ide až o príliš voľné (a niekedy až nelogické) hodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu, keď si možno položiť logickú otázku, či by postup policajtov, ktorí by chceli začať trestné stíhanie pre vymyslený skutok mohol vyzerať aj inak ako bolo popísané vyššie.
Z uznesenia krajského súdu možno taktiež vyvodiť, že krajský súd takmer bezvýhradne pri svojom hodnotení dôkazov akceptoval príbeh poskytnutý obhajobou, ktorý fakticky nehodnotil, ale len prevzal. Pokiaľ sa teda hneď po zverejnení písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu objavili v médiách hlasy, že trestné stíhanie obvinených musí byť zastavené, či zrušené, tak ide podľa nášho názoru o predčasné výzvy, nakoľko, ako už bolo uvedené, neopodstatnenosť obvinenia tu konštatoval krajský súd pri väzobnom rozhodovaní a aj to iba na podklade iného hodnotenia dôkazov, pričom zabezpečené dôkazy v danej veci možno celkom určite hodnotiť aj tak ako to urobil okresný súd, t. j. v prospech dôvodnosti vzneseného obvinenia na úvod začatého trestného stíhania, respektíve generálny prokurátor (jeho námestník) pri zrušení uznesenia o začatí trestného stíhania postupom podľa § 363 Tr. por.
IV.
Vzhľadom na to, že z vyššie popísaného je právne zaujímavým hlavne možnosť polemiky ohľadne právnej kvalifikácie, budeme sa venovať otázke týkajúcej sa toho, či by vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por. zo strany policajta na vymyslenom skutkovom základe (ak by sa tak skutočne stalo) mohlo napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vyššie spomenuté uznesenie krajského súdu v tomto smere možno brať ako učebnú pomôcku, na ktorej možno demonštrovať niektoré jeho zjavné hmotnoprávne nesprávnosti.
Túto odbornú diskusiu vyvolal sám krajský súd, ktorý v odôvodnení svojho uznesenia pomerne stroho skonštatoval, že
„sťažnostný súd dospel k záveru, že ak by nastala situácia, že z trestného oznámenia alebo iných skutočností vyplýva podozrenie zo spáchania trestného činu, napriek tomu policajt trestné oznámenie odmietne, hypoteticky môže spôsobiť škodu oznamovateľovi. Ak ale policajt trestné stíhanie začne, a súčasne nevznesie obvinenie, s ktorým ex lege spája obmedzenie viacerých občianskych práv obvineného, nenastáva žiaden následok vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe, ktorý by mohol byť škodou či ujmou. Tento následok vyvoláva len vznesenie obvinenia, pretože práve s momentom vznesenia obvinenia zákon spája konkrétne následky pre konkrétnu fyzickú osobu, ktoré môžu zasahovať do viacerých sfér jej života“.
Krajský súd tu fakticky konštatuje, že ak by aj bolo preukázané, že policajt vydal uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci na vymyslenom skutkovom základe, nešlo by o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., nakoľko „nenastal žiaden následok vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe, ktorý by mohol byť škodou, či ujmou“ a tento následok by podľa uznesenia krajského súdu nastal „až momentom vznesenia obvinenia“ (na vymyslenom skutkovom základe). Z uvedeného názoru krajského súdu vyplýva aj to, že policajti by si v budúcnosti mohli ľubovoľne vytvárať (vymýšľať) skutky a začínať si pre ne trestné stíhanie vo veci a nikdy by to nemala byť trestnoprávna problematika.
Tento právny záver krajského súdu je nesprávny a dovolíme si tvrdiť, že je v rozpore so znakmi základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa tak ako ich koncipoval zákonodarca v ustanovení § 326 ods. 1 Tr. zák. a s ich výkladom. Rovnako tak je do určitej miery protirečivý, nakoľko ak by mohlo dôjsť k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa vo vzťahu k obvinenej osobe, nie je jasné prečo by sa tak nemohlo stať aj vo vzťahu k ešte len podozrivej osobe, ktorej vymyslená trestná činnosť sa má po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci dokazovať. A už vôbec nie je jasné, prečo krajský súd vyžaduje na naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa spôsobenie nejakého následku, keď spôsobenie následku (vo forme škody, či získania neoprávneného prospechu) samotná základná skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa nevyžaduje. A napokon, krajský súd vo svojom uznesení úplne opomenul, že znakom trestného činu podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. nie je len možnosť spôsobenia škody inému, ale alternatívne aj znak možnosti získania neoprávneného prospechu, ktorý môže získať tak páchateľ ako aj iná osoba.
Vzhľadom k uvedenému je vhodné pripomenúť, že podstatným prvkom základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. je to, že nemusí byť reálne (skutočne) spôsobená nijakej osobe žiadna škoda a ani nemusí reálne (skutočne) dôjsť ani k získaniu neoprávneného prospechu (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS/6/2000).
Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je tzv. predčasne dokonaným trestným činom, nakoľko z hľadiska porušenia, či obchádzania zákonnej povinnosti zo strany verejného činiteľa ide síce o poruchový trestný čin, pretože už samotné zneužitie právomoci je poruchou vo výkone verejnej moci, avšak predčasne dokonaným je z dôvodu, že toto zneužitie právomoci zo strany verejného činiteľa nemusí mať vždy dopad do subjektívnej sféry tretej osoby, respektíve nemusí verejný činiteľ získať neoprávnený prospech, postačí pokiaľ k tomu jeho úmysel smeruje (t. j. nemusí prísť vôbec k škode inej osoby, či k získaniu neoprávneného prospech, postačí, ak k tomu smeroval aspoň nepriamy úmysel verejného činiteľa pri zneužívaní svojej právomoci – primerane pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/939/2017).
Úmysel verejného činiteľa spôsobiť inému škodu, či zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech preto nemusí mať odraz v objektívnej realite, postačí ak spôsobenie škody, či získanie neoprávneného prospechu verejný činiteľ zamýšľal. Základná skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. obsahuje teda aj tzv. úmysel presahujúci objektívnu stránku trestného činu (druhý úmysel). Práve tento úmysel presahujúci objektívnu stránku tak má pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa reálny význam v tom, že z hľadiska spôsobenia škody alebo zabezpečenia neoprávneného prospechu umožňuje predčasné dokonanie trestného činu (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/549/2019)[1]. Zároveň nie je stanovená ani minimálna miera škody, či prospechu.
Žiadny vznik „konkrétneho následku konkrétnej fyzickej osobe (či konkrétny zásah do práv tretej osoby)“, tak ako to tvrdí odôvodnenie uznesenia krajského súdu, sa preto pre naplnenie základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa nevyžaduje (práve naopak, postačí len úmysel k tomu smerujúci) a už vôbec sa nevyžaduje, aby napríklad škoda pre inú osobu nastala okamžite po zneužití právomoci verejného činiteľa, respektíve tento úmysel nevylučuje ani to, že napríklad k vzniku škody inej osobe môže dôjsť len za prispenia aj iných okolností, ktoré verejný činiteľ zneužívajúci svoju právomoc nevie alebo nemôže ovplyvniť, pričom sa tak môže stať nielen v blízkej, ale aj pomerne vzdialenej budúcnosti[2].
Úmysel zabezpečiť sebe alebo inému neoprávnený prospech pritom zahŕňa každé neoprávnené zvýhodnenie materiálne ale aj nemateriálne, na ktoré by páchateľ alebo iná osoba nemala právo.
Pokiaľ by teda policajt vedel, že tu nie sú splnené zákonné podmienky na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci, nakoľko skutok, ktorý má obsahovať takéto uznesenie by bol iba účelovo ním alebo iným policajtom vytvorený (vymyslený) a napriek tomu by takéto uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci vydal, došlo by zjavne k vykonávaniu právomoci policajta ako verejného činiteľa, ktoré odporuje zákonu a to s cieľom (tzv. vyššie vysvetleným druhým úmyslom) zabezpečiť sebe alebo aj inej osobe neoprávnený prospech (nemateriálnu výhodu) spočívajúcu v tom, že si „otvorí“ dokazovanie v trestnom konaní voči konkrétnym osobám, ktoré sa mali vymyslenej trestnej činnosti dopustiť a z ktorých sa tak stali neoprávnene podozrivé osoby, pričom práve toto „otvorenie“ dokazovania mu zabezpečí, že bude môcť procesne vykonávať nielen dokumentovanie vymyslenej trestnej činnosti, ale prípadne bude môcť realizovať aj možné zásahy do súkromných práv tretích osôb (napríklad zadržanie podozrivej osoby v zmysle § 85 ods. 1 Tr. por., sledovanie podozrivej osoby, nasadenie odposluchov na podozrivú osobu, vykonávanie prehliadok a podobne, vedomosť podozrivých osôb napríklad o tom, že sa zasahuje do ich práv odpočúvaním sa nevyžaduje). Netreba snáď pripomínať, že pre zdanie vykonávania riadneho dokazovania údajnej trestnej činnosti je vždy vhodnejšie (a aj lahšie obhájiteľné), ak sa už vedie trestné stíhanie vo veci, ako postupovať dlhodobo v režime pred začatím trestného stíhania, či realizovať zásahy do práv iných osôb dlhodobo pred začatím trestného stíhania.
V tomto smere by preto išlo o zjavné neoprávnené zvýhodnenie policajta, ktorý takéto vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania realizoval, nakoľko na takýto postup policajt nemal zákonné právo (oprávnenie), t. j. išlo by slovami základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa o „získanie neoprávneného prospechu“ pre policajta. Motívom konania policajta pri fabrikovaní podozrivých osôb pre vymyslené skutky by tu bola snaha získavať informácie o podozrivých osobách, ich činnosti a do budúcnosti aj možnosť ich ďalšej kriminalizácie.
Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie o tom, že základná skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa je tzv. predčasne dokonaným trestným činom je pre jej naplnenie bez významu, či by reálne (skutočne) aj k nejakému podstatnému dokazovaniu po začatí trestného stíhania došlo, respektíve, či by skutočne aj došlo k zásahom do súkromnej sféry podozrivej osoby, nakoľko stačí úmysel k tomu smerujúci (postačí preto len možnosť, že sa tak stane alebo reálne môže stať). Tu len treba uviesť, že trestné stíhanie vo veci sa začína z dôvodu, aby bolo možné dokazovať určitú v tomto uznesení vymedzenú trestnú činnosť a teda nie je pochybnosť o tom, že ak by sa policajt podujal k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania s vymysleným skutkom konal by tak s úmyslom vyšetrovať túto vymyslenú trestnú činnosť podozrivých osôb, teda získavať o nich informácie prostredníctvom vykonávaného dokazovania; je tu preto priamy úmysel policajta nielen konať spôsobom odporujúcim ustanoveniam Trestného poriadku, ale zároveň aj získať pre seba neoprávnenú výhodu v možnosti viesť vyšetrovanie o vymyslenej trestnej činnosti a to prípadne aj za pomoci prostriedkov zasahujúcich do práv podozrivých osôb. Podstatná je možnosť vzniku následku, ku ktorému smeroval úmysel verejného činiteľa a nie to, či bol alebo nebol následok už spôsobený po zneužití právomoci verejného činiteľa a už vôbec nie, či sa tak stalo bezprostredne po zneužití právomoci verejného činiteľa[3].
Nesprávny je aj názor krajského súdu, že ak „z trestného oznámenia alebo iných skutočností vyplýva podozrenie zo spáchania trestného činu, napriek tomu policajt trestné oznámenie odmietne, hypoteticky môže spôsobiť škodu oznamovateľovi“, nakoľko v takomto prípade by išlo o skutočné (nie hypotetické) neoprávnené zvýhodnenie páchateľa trestného činu jeho nestíhaním a nie o hypotetické poškodenie oznamovateľa. Krajský súd tu opätovne prehliadol, že znakom trestného činu podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. je aj „úmysel zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“ a nie len úmysel „spôsobiť inému škodu“.
V.
Pokiaľ ide o znak skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. spočívajúci v tom, že verejný činiteľ „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“, tak ide o porušovanie alebo obchádzanie konkrétneho zákona alebo konkrétnej právnej normy vydanej na podklade zákona. Páchateľ koná úmyselne aktívne v rozpore so zákonom. „Odporovať zákonu“ možno však aj tak, že verejný činiteľ koná v rozpore s konkrétnymi právnymi predpismi a tieto právne predpisy v rozpore s ktorými verejný činiteľ konal možno uviesť do skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia aj len ich výpočtom, odkazom (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/192/2018).
Takýmito právnymi predpismi v rozpore s ktorými by konal policajt, ak by vydal uznesenie o začatí trestného stíhania na vymyslenom skutkovom základe by nepochybne boli minimálne napríklad ustanovenie § 199 Tr. por. (začať trestné stíhanie nemôže policajt vedome na vymyslenom skutkovom základe) a ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Z.z., podľa ktorého je úlohou policajného zboru odhaľovanie trestných činov a ich páchateľov (t. j. nie ich vymýšľanie). K tomu, že konanie v rozpore s ustanovením zákona o policajnom zbore, ktoré ukladá polícii kompetenciu objasňovať trestné činy a ich páchateľov môže byť naplnením znaku „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“ možno poukázať primerane aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/1293/2003. Úvaha krajského súdu o tom, že konanie v rozpore s týmto ustanovením nemôže byť právne relevantné je preto evidentne nesprávna.
VI.
Na záver príspevku chceme dodať, že ide o v praxi ojedinelú a právne zaujímavú problematiku. Žiaľ, je na škodu veci, že krajský súd vo svojom uznesení uviedol len minimum vlastných právnych úvah (ak vôbec nejaké) a zväčša sa iba obmedzil na nekritické prevzatie (opísanie) často nesprávnej právnej argumentácie jednej procesnej strany, ktorá túto argumentáciu výrazne a dlhodobo propagovala aj vo „svojom“ mediálnom priestore. Súčasné ataky politikov na sudcu okresného súdu (že treba voči nemu vyvodiť zodpovednosť za jeho rozhodnutie a podobne) je nutné dôrazne odmietnuť, nakoľko sudcu nemožno trestať za to, že sa nesprával pri hodonotení dôkazov ako krajský súd, t. j., že bezvýhradne nekaceptoval príbeh poskytnutý jednou procesnou stranou. To platí o to viac, keď právne závery krajského súdu ohľadne nemožnosti kvalifikovania skutku ako trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa už teraz možno označiť za nesprávne; keď zabezpečené dôkazy možno logicky vyhodniť aj tak, ako to urobil okresný súd (teda, že vznesené obvinenie je nateraz dôvodné s tým, že v prípravnom konaní sa bude pokračovať vo vykonávaní dôkazov, ktoré dôvodnosť obvinenia buď potvrdia alebo rozptýlia a ako to urobil generálny prokurátor, keď označil skutok uvedený v uznesení o začatí trestného stíhania za vymyslený pri rozhodovaní podľa § 363 Tr. por.) a keď medzi dvomi rôznymi hodnoteniami dôkazov prevážil zatiaľ ten, ktorý zaujal krajský súd, avšak nie preto, že musí byť správny (logický) alebo že je konečný (meritórne sa ešte nerozhodovalo), ale preto že bol nateraz posledný.
[1] tento záver nie v praxi sporný a vyplýva aj zo staršej judikatúry, ktorá konštatovala, že znak “v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech” charakterizuje pohnútku páchateľa, takže k dokonaniu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. nie je potrebné, aby aj škoda inému neoprávnene vznikla alebo aby páchateľ skutočne sebe alebo inému zadovážil neoprávnený prospech (primerane judikatúra R 25/1975).
[2] možno v stručnosti spomenúť príklady z praxe, keď napríklad primátor mesta uzatvoril rôzne na seba nadväzujúce zmluvy s cieľom, aby mesto dosiahlo finančné prostriedky od štátu prostredníctvom neoprávnene vytvoreného nároku na vrátenie DPH; okrem daňového trestného činu išlo taktiež o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, pričom bolo bez právneho významu, či skutočne k vyplateniu nárokovaného nadmerného odpočtu zo strany štátu aj niekedy príde, respektíve, že bolo len vecou náhody, že správca dane neodhalil toto podvodné konanie napríklad pri daňovej kontrole a podobne, úmysel spôsobiť v blízkej, či vzdialenej budúcnosti mestu neoprávnený prospech tu už bol daný okamihom konania primátora (a v tomto prípade aj úmysel spôsobiť štátu škodu). Ďalej možno spomenúť prípad, v ktorom úradník ministerstva v rozpore so svojimi povinnosťami vedome odporučil na schválenie žiadosť o dotáciu, ktorá nespĺňala náležitosti a predložil ju svojmu nadriadenému na schválenie spoločne aj s množstvom iných žiadostí, pričom spoliehal na to, že jeho nadriadený nebude tieto žiadosti podrobne študovať, ale bude sa riadiť jeho odporúčaním a schváli ich v dôsledku čoho dôjde k neoprávnenému vyplateniu dotácie. Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa (okrem aj majetkového trestného činu) je tu naplnený bez ohľadu na to, kedy v budúcnosti dôjde k posudzovaniu žiadostí zo strany nadriadeného, či toto podvodné konanie podriadeného jeho nadriadený odhalí a podobne. Postačí tu úmysel podriadeného získať takto neoprávnený prospech.
[3] pre úplnosť možno uviesť, že verejný činiteľ, ktorý by konal takýmto spôsobom (že by vydal uznesenie o začatí trestného stíhania s vymysleným skutkom) sa nemôže stať beztrestným iba preto, že následne tento jeho krok napríklad schváli dozorový prokurátor tak, že takéto uznesenie o začatí trestného stíhania nezruší (primerane judikatúra R 43/1978)