Ak by ktokoľvek, okrem CME, spochybnil samotný inštitút zmenky, vystavil by sa potupe odbornej sféry

Zrkadielko, zrkadielko kto je najmúdrejší na svete?

Vianočná prestávka v prenasledovaní Mariána Kočnera priniesla do našich mienkotvorných médií nový fenomén – formovanie verejnej mienky rozhovormi medzi sebou. Unikátny formát mienkotvorcom najnovšie postačuje  na vyvodenie  objektívnych názorov. Po nedávnej reportáži Denníka N s Monikou Tódovou sa pustili do podobného procesu samoukájania aj v redakcii Sme.  Známa máňuška a tvár videorelácií Sme Zuzana Hanzelová Kovačičová ( ZHK- ako si sama zaviedla svoje označenie) sa porozprávala s kolegom Valčekom.

„Obštrukcia“ Pavla Ruska

Touto definíciou v otázke začala predstavenie témy ZHK, na čo v neskoršom už oveľa inteligentnejšie a opatrnejšie reagoval Valček, keď poukázal na to, že to je výrok prokurátora Šantu a čas ukáže, či sa zdravotné problémy Pavla Ruska budú opakovať, pretože ten si vyhradil byť prítomný iba na výsluchu znalcov. Veľkým oblúkom sa vyhol dôvodom Ruskovej neprítomnosti, ako aj hanlivým a výhražným vyjadreniam prokurátora Šantu, ktorý sa verejne zastrájal, že Ruska na súd dostane a udrie ako guľový blesk keď bude treba. V konečnom dôsledku aj pri zníženej schopnosti uvažovať v súvislostiach by mohlo byť obom diskutérom jasné, že Rusko si uplatnil svoje ústavné právo. V neposlednom rade pacient je chránenou osobou a nielen oni, ale aj Šanta si mal dávať pozor na to, čo v súvislosti so zdravotným stavom Ruska vypustí z úst.

Verejné prenosy

Valček sa pohoršil nad tým, že na jednej strane súd nepovolí verejné prenosy vo veci zmeniek, na druhej strane pripúšťa, aby na verejné zasadnutia chodil napríklad spoluobvinený JUDr. Štefan Agh. Tým vlastne povedal, že všetko, čo na pojednávaní odznie môže verejnosť cez média počuť, ale nemôže to počuť jeden konkrétny človek. Vyrobil si vlastnú definíciu verejnosti a vysvetlenia dôvodov verejného prenosu.

Valček pozabudol na fakt, že počas pojednávania odznievajú aj zákonom chránené osobné údaje a iné podstatné veci súvisiace s obchodným tajomstvom alebo chránenými údajmi, preto súd zrejme aj v ojedinelom povolení na prenos zašiel za hranicu svojich právomocí. Valček si možno ani neuvedomuje, že účelom väzby Mariána Kočnera je, aby neovplyvňoval svedkov, ktorí by sa mohli zladiť. Je to obojsmerné opatrenie, pretože ani nikto tretí by nemal mať možnosť ovplyvňovať jeho. Na druhej strane však obvinenému počas väzby je značne sťažená možnosť sa efektívne brániť, zbierať a predkladať dôkazy.

Valčekove manipulačné teórie

Valčekova teória o verejnosti pojednávania je čisto účelová a manipulačná, nakoľko trestný poriadok hovorí o verejnosti pojednávania na súde a nie o verejnosti pojednávania v médiách, kde sa pojednávanie súdu prenáša. Možnosť osôb definovaných ako verejnosť zúčastniť pojednávania na súde, ale nezahrňuje právo na prenos informácii aj keď sa jedná o predplatiteľov  denníka Sme. V tom si treba urobiť poriadok.

Podobná dilema sa odohrávala pred mnohými rokmi o nahrávaní súdnych pojednávaní, kde bez súhlasu sudcu to nebolo možné, dokonca za nahrávanie súd ukladal pokuty. V súčasnosti súd zo zákonnej povinnosti robí nahrávky pre účastníkov konania a ostatní majú iba  oznamovaciu povinnosť. Bude zaujímavé sledovať ako sa ŠTS vysporiada so zverejnením nahrávky z predbežného prejednania obžaloby vo veci vraždy, keď na začiatku vyhlásil neprístupnosť vyhotovenia obrazových a zvukových záznamov. Túto pasáž z videa jednoducho v Sme vystrihli, čo je tiež ukážkou objektívnosti a manipulácie.

Zverejňovanie tváre

Pochvala Šantovi za to, že ukazuje nebojácne svoju tvár vyvolala úvahy, či to treba zaviesť ako povinnosť u všetkých sudcov a prokurátorov. Ak si predstavíte zákonnú úpravu podľa ktorej každý policajt je pri výkone svojej právomoci strpieť zhotovenie obrazového a zvukového záznamu, tak je skutočne smiešne, zbabelé a korupčné skrývať tváre tých, ktorí za dodržiavanie spravodlivosti zodpovedajú.

V susedných krajinách to je dávna minulosť a ani sudca a ani prokurátor si nemôže vynútiť právo zakryť tvár. Dokonca ani vtedy, ak by bol sudca a prokurátor špeciálneho útvaru spravodlivosti. Už len uvažovanie o selektívnosti tejto povinnosti hovorí o Valčekovej tendencii byť servilným novinárom podľa situácie.

Vyhodnotenie doterajších procesov s Kočnerom je čírou propagandou

Valček túto tému otvoril veľmi nešťastne, keď tvrdil, že súd v prípade zmeniek pripustil  Threemu ako dôkaz, čo je jasnou manipuláciou s okolnosťami. Súd sa k uvedenému vo veci zmeniek nevyjadril, len akceptoval právo obžaloby pri predkladaní dôkazov citovať z  Threemy. Ani slovko o námietkach obhajoby  a o zotrvaní obhajoby na neplatnosti tohto dôkazu.  V súdnej praxi platí zásada, že v civilnom konaní môže byť použitý každý dôkaz, ktorý napomôže v rozhodnutí vo veci. V trestnom konaní sú procesné a formálne zásady diametrálne odlišné. Ak dôkaz nebol získaný legálne, na základe povolení a technických prostriedkov, je neprípustný. Na tom môže práca súdu celkom vyhorieť.

Stačí si pripomenúť, že vo veci vraždy Jána Kuciaka súd počas predbežného prejednania veci oznámil, že nepripustí takzvané digitálne stopy . Nie je dôvod si myslieť, že rovnaká formálna zásada platí aj pre senát vo veci zmeniek. Či to Valček vie a len manipuluje a fabuluje alebo to nevie, nechajme na posúdenie iným…

Platí však zásada, že v prípade schválenia technických prostriedkov súdom môže byť ako dôkaz použitá audio nahrávka. Komunikácia v správach a už vôbec nie ich prepis je neprípustný pre trestné konanie. V prípade Threemy okolnosti ukazujú, že následkom  niekoľkomesačného  zotrvania telefónov u pochybného zdroja, Petra Tótha, je pochybnosť nielen o vzniku, ale aj o rozsahu, úprave a prepisu tejto komunikácie. Legálnym momentom pri takomto takzvanom dôkaze je jedine zápisnica z odovzdania, ale takto môže aj dnes niekto odovzdať čokoľvek čo vyrobí….

Prognóza prípadov Mariána Kočnera v očiach ZHK a Valčeka cez teóriu zmeniek

Valček nemá pochybnosť o tom, že vzhľadom na Threemu a znalecké posudky sú zmenky sfalšované. Ak si uvedomíme, že znalecké posudky neboli ani prejednané a skonfrontované a Threema je len jedna propagandistická bublina na likvidáciu určitých ľudí, tak Valček strieľa od boku.

Jeho úvahy o inštitúte zmeniek ako abstraktného cenného papiera musia vyvolať smiech od ucha k uchu u každého finančníka, bankára a minimálne ekonomicky a právne vzdelaného človeka.

Zmenka je stará ako obchodné vzťahy vymyslené Feničanmi, prežila tisícročia a je najvážnejšou autoritou a prejavom dôvery medzi jej vystaviteľom a príjemcom.

Ak by ktokoľvek okrem CME spochybnil samotný inštitút zmenky, vystavil by sa potupe odbornej sféry. Valček tu nadväzuje na impotentné bankárske obdobie socializmu, kde všetko patrilo štátu a zmenky skutočne nemali ani význam, ani praktický život. Zmenky sa vrátili do nášho finančného života ako najjednoduchší a najúčinnejší nástroj. Nie je tým vylúčené ich zneužívanie, falšovanie alebo manipulácia s nimi. Ale Valček pri svojej argumentácii, že najväčšou chybou Markizáckych zmeniek je ich neevidencia, zabudol napríklad na Duckého zmenky, ktoré taktiež neboli evidované.

Naivná otázka a geniálny návrh Kovačič Hanzelovej o povinnom registrovaní zmeniek je z iného sveta.

Aj dnes musí právnická osoba vystavenie zmeniek evidovať, ak sa na ňu viaže obchodné plnenie vyplývajúce zo zmluvy a zmenka je ručiteľským nástrojom k záväzku. Robí to v takzvanej podsúvahovej časti účtovníctva.

Fyzická osoba, v tomto prípade Pavol Rusko, ale takúto povinnosť nemá a nemá túto povinnosť ani avalista -ručiteľ zmenky, pretože jeho povinnosť nastane iba teoreticky. Ak niekto bol ručiť na pôžičku kamarátovi alebo rodine, tak vie, že ako ručiteľ mal pokoj po celú dobu splácania. Iba v prípadoch, keď dlžník zomrel alebo nesplácal dlhy sa ručiteľov spiaci záväzok aktivoval, respektíve musel záväzok za dlžníka doplatiť.

Podobné diletantské úvahy o cennom papieri, ktorým je zmenka môžeme nájsť skutočne iba vo formátoch oligarchického bulváru. Na produkovanie nezmyslov tohto typu je potrebný skutočne nadľahčený pohľad na svet v štýle Zuzany Hanzelovej Kovačičovej a kolegu Valčeka.

Pokiaľ budú ochotné zájsť oligarchické média v prekonávaní bulváru?

Dlhodobo sledujeme programovanú povrchnosť denníkov Sme, Denníku N, ale aj ďalších v prenasledovaní Kočnera, z ktorého urobili verejného nepriateľa ľudu. Sledujeme vynášanie informácií zo spisu, programovanie predpovedí o vývoji situácie, prekrúcanie objektívnych faktov v propagandistických vyhláseniach a manipuláciu verejnej mienky. Mimoriadna dôverná komunikácia,  respektíve vzťah Daniela Lipšica a prokurátora Jána Šantu k niektorým médiám, ktoré nestíhajú ani položiť otázku a už sa im sypú odpovede, je viac ako za hranou novinárskej etiky. Ak vyhodnocujeme tendenciu aktérov, vidíme, že v skutočnosti prebiehajú dve paralelné konania: Jedno na súde a druhé v týchto médiách, kde sa modeluje celkom iný obraz o kauze pred verejnosťou.

Bežný divák nepochopiteľné správanie dvoch novinárov po niekoľkých minútach vyhodnotí ako fabuláciu a manipuláciu verejnej mienky. Zverejnený rozhovor pre pozorného diváka prináša formát konkurujúci kabaretu.

 

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies