Oslobodenie Mariána Kočnera a Aleny Zsuzsovej zostáva veľkou výzvou pre slovenské médiá. Aby sa vrátili späť k poctivej žurnalistike, ktorá má informovať, nie vytvárať vlastnú, prípadne paralelnú virtuálnu realitu. Prípad “Kočner- Zsuzsová” ukazuje, že v právnom štáte mediálna masáž nebýva zárukou úspechu. Naopak. Slovenský mainstream dostal zaucho. Ak sa nepoučí, bude to ešte horšie. Už dnes médiám dôveruje veľmi málo ľudí.

Novinári by mali pochopiť rozdiel medzi dojmom a dôkazom. Zvlášť takým, ktorý obstojí na súde.

Mali by pochopiť, že nemajú suplovať policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov ani sudcov.

Novinár nemá robiť politiku. Nemá sa stať nástrojom politiky. Jednou zo strán sporu. Nesmie sa tváriť ako majiteľ pravdy. Má byť jej hľadačom. Nositeľom. Za každú cenu. Pravdy bez príkras. Pravdy, ktorá nepotrebuje teatrálnosť ani veľké gestá. Pravdy, ktorá zostane pravdou aj bez veľkých slov a námestí.

Takú pravdu potrebujeme. A novinárov, ktorí by ju uniesli.

To je odkaz smrti Jána Kuciaka. Bol hľadačom pravdy. Jej služobníkom.

Pochopiť ho, zostáva po dnešku viac než výzvou. Je to povinnosť, ktorú nám treba zobrať na plecia. A uniesť.

Lebo právo, našťastie nás všetkých, funguje inak ako médiá. Tie obvinia a človek sa má vyviniť. Súd však musí vinu dokázať. Ešte stále platí, že na základe relevantných dôkazov. To je základný rozdiel, ktorý je dôležité pochopiť, ak chceme zostať právnym štátom a zachovať si zmysel pre princíp rozhodovania nezávislých súdov.