Nesúhlasím s Vami, no urobím všetko pre to, aby ste mohli slobodne prejaviť svoj názor.“
Nenávisť, neakceptovanie iného pohľadu, pohŕdanie, výsmech – to sa stalo hlavnou zbraňou mladého človeka rozprávajúceho o „totalite“, „zločinnosti komunistického režimu“ a podobné blahovoľné reči krčmových mudrlantov. Iný názor je zosmiešňovaný, o čom by veľa vedeli hovoriť taký Ľuboš Blaha, či Lukáš Perný.
Kovaný mladý liberál píše stohy článkov o hoaxoch, nepriateľskej proruskej propagande, no sám neváha vytrhávať z konceptu články a príspevky Ľuboša Blahu, Petra Dinuša, Lukáša Perného, či Eduarda Chmelára – tak sa jeden pohľad stáva dominantným nad ostatnými, stáva sa súčasťou štátnej propagandy, pri ktorej by mali všetci zbystriť pohľad, či to nie je doba ako vystrihnutá z románov Orwella. Fašizmus nenastupuje koncentračnými tábormi, ani šibenicami – fašizmus týmto javom vrcholí vo svojej najhoršej podobe. Aj Hannah Arendtová kedysi konštatovala, že totalitná spoločnosť, jej nástup sa neprejavuje diktátorskými manierami, ale akýmsi pozlátkom demokracie – cukrom a bičom vládnucich elít. Akousi spásonosnou pravdou na všetko, ak je v tom pravom provládnom pohľade.
Ani opozícia sa najskôr nelikviduje v plynoch koncentračných táborov, no spočiatku sa zosmiešňuje a napáda sa pre svoje názory. Totalitná spoločnosť, zvlášť jej nástup sa prejavuje pretláčaním jednotného názoru na politiku, na spoločnosť, na obyvateľstvo – všetko ostatné je odsúdeniahodné. Menia sa pojmy, no jednotný pohľad zostal. Miesto ideologickej diverzie, pravicového a ľavicového revizionizmu, oportunizmu, antikomunizmu, antisovietizmu dnes poznáme proruskú ideológiu, hoaxy, dezinformačné weby, alternatívne média, antivaxerov, antiamerickú proruskú loby a podobne.
V mene boja proti komunizmu sa pretláča do popredia to, čo všetci na socializme neznášali, a čo je horšie, neraz to pretláčajú tie isté osobnosti, ktoré o 180 stupňov obrátili kabát.
Je smutné, ak niekto, kto sa do povedomia spoločnosti dostal ako socialistický herec, tribún revolúcie roku 89, ktorého poriadkové sily VB nikdy nezmastili, neváha navrhovať verejne v mene akýchsi pochybných ideálov poslať na demonštrujúcich nespokojných ľudí obrnené transportéry, vodné dela a ťažkoodencov. Vážne takúto stoku vypudil zo seba jeden z tribúnov revolúcie, ktorá sľubovala pochopenie a pravdu a lásku? Za 30 rokov tá láska a pravda ako prirýchlo vyprchala a ostal po nej len hnusný smrad falše a pokrytectva.
Pred pár dňami Len včera zomrel človek, ktorého som si pre jeho múdrosť, skúsenosť i snahu zobraziť pravdu v tých najjasnejších farbách, akú kedy mohol novinár zobraziť veľmi vážil. Mal som možnosť ako mladučký študent histórie s ním hovoriť a doteraz si pamätám jeho vetu, jeho radu, ktorú mi dal do života. „Ak chcete robiť prácu historika musíte poznať pravdu z viacerých uhlov pohľadu. Ak ju zobrazujete len v jednom, nie je to história, je to propaganda.“ Áno toto mi pomohlo sa orientovať. Nemyslím si, že obdobie rokov 1948 – 1989 bolo jednou „veľkou čiernou dierou“. Bolo to obdobie, kedy sa ľudia rodili i umierali. Obdobie so svojimi prednosťami i nedostatkami.
Je smutné, že človek s takýmito vedomosťami je dnes zosmiešňovaný len preto, že bol otcom poslanca Ľuboša Blahu, že v skryte je napadaná celá jeho rodina, ktorú postihla krátko pred Sviatkami veľká strata. Ako keby vymizol ľudský súcit a povestné latinské DE MORTUIS NIL NISI BENE
Skryté narážky, nenávisť, podprahové údery, škodoradosť nie je a nesmie byť súčasťou politického boja a takýto človek by v slušnej spoločnosti nemal čo hľadať, bez ohľadu na to, či je „stranícky súdruh, či politický odporca“, inak je naša spoločnosť odsúdená na zánik poznačený zlobou, nenávisťou a falšou.
Ešte raz vyslovujem Ľubošovi i celej jeho rodine úprimnú sústrasť a nech a nenechá zdeptať ľuďmi, ktorí sa tvária, že zmýšľajú demokratický, no sú poznačení zákernosťou, zlobou a falošnosťou, ich história nikdy nebude poznať.