Medzi vychytených sudcov vždy stojacich na tej správnej strane barikády, schopných vycítiť spôsob uspokojenia potrebného a očakávaného spoločenského riešenia najpálčivejších trestných káuz patrí nesporne aj sudca najvyššej súdnej mašinérie JUDr. Peter Paluda.
Pravdepodobne iba osud zariadil, že do portfólia jemu napadnutých vecí na rozhodovanie pripadla trestná vec vraždy Jána Kuciak a Martiny Kušnírovej , kauza, ktorá už dlhú dobu zásadným spôsobom rezonuje a požíva zvýšený záujem verejnosti.
Hoci je verdikt vo veci vraždy nateraz v nedohľadne, pripravované ukončenie kauzy, v mnohom naznačujú indície vedúce k osobe konajúceho sudcu…
Z hľadiska doterajšieho poznania týkajúceho sa vraždy Jána Kuciaka a jeho priateľky možno takmer s určitosťou tvrdiť, že mnohé z informácií o kauze sú dlhodobo nastavované mediálnou mašinériou tak, aby v tomto ohavnom skutku verejnosť vzala za preukázanú vinu obžalovanému Mariánovi Kočnerovi ako objednávateľovi a Alene Zsuszovej ako sprostredkovateľke.
Týmto zvráteným, neprípustným spôsobom pripravovala justičná mašinéria verejnosť na uloženie veľmi prísnych trestov odňatia slobody. Cielené zameranie na odsúdenie je však z dôkazného hľadiska popri priamej policajnej konštelácii sledu skutočných súvislostí, postavené výlučne iba na výpovedi tzv. hlavného svedka, kajúcnika – spolupáchateľa vraždy Zoltána Andruskóa, ktorý podľa policajných inštrukcií vypovedá vo vidine nízkeho trestu.
Zoltánovi Andrusóvi vzhľadom na konanie v nebezpečnom zoskupení pri vykonaní úkladnej vraždy mal byť uložený trest na doživotie, nakoľko zákon neumožňoval mimoriadne zníženie trestu ako to v jeho veci nezákonne vykonal iný senát.
Napriek extrémnemu tlaku verejnosti, médií, a nanajvýš priaznivým politickým súvislostiam nedokázal vo veci konajúci senát Špecializovaného súdu vyniesť odsudzujúci verdikt, čím došlo vážnemu nabúraniu mesiace trvajúceho scenára o jednoznačnosti dôkazov, ktoré mali preukázať podiel oboch obžalovaných na tejto vražde.
Nastavenie scenára, ktorý skonštruovali prokurátori špeciálnej prokuratúry ( Turan, Novocký, t.č. reprezentant Slovenskej republiky ako európsky prokurátor) malo od počiatku závažné trhliny. Tieto neumožňovali popri zaistených priamych dôkazoch o skutku vraždy aj nespochybniteľné úvahy o ucelenej reťazi nepriamych dôkazov, (najmä pre trasologické stopy zistené na tele obeti), ktoré tak vylučovali priebeh deja ako bol v rámci prípravného konania nadiktovaný.
Po tom, ako sa prvostupňový súd oslobodzujúcim výrokom vyporiadal s obžalobou výrokom, že skutok nespáchali už inak celkom zatratený tandem Kočner – Zsuzsová sa pozornosť verejnosti upriamila na otázku kto bude určovať ďalší osud v tejto veci riešiť ju na odvolacom súde. A náhodne pripadla vec senátu sudcu Paludu.
Na to aby došlo k spravodlivému rozhodnutiu v rámci konania na Najvyššom súde SR bude popri zhodnotení skutočnej váhy existujúcich dôkazov potrebná značná dávka osobnej statočnosti, odvahy a právnej spôsobilosti zo strany celého odvolacieho senátu.
K osobe predsedu senátu Paludu kolujú isté úvahy, že pre svoj kariérny postup je pripravený v rámci terajšej priaznivej spoločenskej atmosféry ísť aj to takého „vyslovenia právneho názoru“, ktorým pri minimalizácii svojho osobného rizika dospeje k inému záveru ako senát prvostupňového súdu.
Takto bude závisieť osud odvolacieho rozhodnutia od ostatných dvoch členov senátu. Zarážajúce je vylúčenie zákonného sudcu Piovartsyho, kde sa ako dôvod použila jeho údajná zaujatosť. Kto pozná isté súvislosti, krúti nechápavo hlavou, môžu tu však byť aj okolnosti týkajúce sa jeho možného odlišného právneho stanoviska. A tu je kameň úrazu.
Keďže sa nejedná o bežnú vec, určite týchto členov senátu očakávanie verejnosti prinúti sa veľmi vážne zamyslieť nad tým, či je nespochybniteľne preukázané kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok ( § 119 Tr.zák.).
Prozaický povedané, teraz pri posudzovaní existujúcich dôkazov budú musieť „oddeliť zrno od pliev“.
Pokiaľ existuje ako jediné reálne hmatateľné usvedčovanie len nacvičený prológ jediného „svedka obžaloby“ s kombináciou skutočne jestvujúcich súvislostí, ku ktorých objektívne došlo, nemôžu títo členovia senátu dôjsť k inému zhodnoteniu dôkazov získaných zákonným spôsobom vychádzajúc zo svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne ako k so záveru „ in dubio pro reo“, v pochybnostiach v prospech páchateľa.
V záhlaví postavená otázka k univerzálnosti použitia označeného sudcu pri „náhodných“ výberoch vo veciach teraz obviňovaných najvyšších činiteľov orgánov trestného konania a sudcov bude zjavne zaujímavé sledovať spôsob akým dôjde k vyslovovanie jeho právneho názoru, za ktorý nebude potreba niesť žiadnu osobnú zodpovednosť.
To však bude zrejme len do času, kedy sa spoločenské povedomie národa postaví na stranu pravdy a spravodlivosti a tak vylúči možnosti nástupu politicky motivovaných procesov, vybavovanie si osobných a mocenských účtov, krágľovanie nepohodlných ľudí a iné móresy figúr dočasne umiestnených na postoch v štáte, ktoré momentálne s veľkým pátosom hýbu a upravujú dianie v spoločnosti spôsobom, ktorý zaváňa zneužívaním dočasne zverených právomocí.
Znova si treba pripomenúť zmysel rozhodnutia najvyššej európskej súdnej inštancie, ktorá kladie dôraz a to aby sa dôkazy preukazujúce spáchanie závažnej kriminality neopieralo o výpovede spoluobvinených, ktorým konkrétne persony v postavení orgánov skrývajúce sa za štátnu moc využívajúc spochybniteľné právne úpravy „predávajú“ priaznivejšie posudzovanie ich trestnej činnosti.
Táto cesta, nech je akokoľvek velebená úspešnosťou v odhaľovaní kriminality vedie do pekla …