Parlamentné voľby 2020: Voľme srdcom- Rozhovor s Ing. Dušanom Lukášikom

Som presvedčený, že väčšine ľudí bolo po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice jasné, že najbližšie parlamentné voľby budú mať revolučný nádych. Mnohí si želali, aby to boli voľby predčasné. Je veľmi dobre možné, že sa ich dočkajú po voľbách februárových. Ďalšia skupina ľudí je presvedčená, že ak by boli bývali predčasné voľby vyvolané vraždou, nemuseli vôbec dopadnúť spravodlivo. V čase najväčších emócií, by rozhodovanie občanov nemuselo byť, takpovediac podľa jasného úsudku. Priznajme si, že v poslednej dobe je predvolebný boj zameraný práve na emócie. Osvedčil sa minimálne pri posledných prezidentských voľbách, kedy sme mohli naozaj veľmi jasne vidieť výrobu emócií v priamom prenose. Psychologická rovina predvolebnej kampane dosiahla vysokú úroveň a dostala sa na jednu úroveň s reklamnými spotmi veľkých svetových firiem. Politika, moc a vplyv začínajú byť vytúženou komoditou, resp. tovarom, ktorý sa ponúka ľuďom spôsobom, ktorý už prestáva byť príťažlivým, zaujímavým a bohužiaľ ani zábavným, napriek obrovskej snahe tých, ktorí kampane strán a hnutí vyrábajú.

Pre mnohých ľudí je naozaj veľmi ťažké vybrať si z ponuky, ktorá na politickom trhu momentálne je. Myslím si, že je naozaj vhodné vyjadrovať sa terminológiou obchodu, pretože znovu o nič ani v týchto parlamentných voľbách nepôjde. Iba o zisk. A obávam sa, že nie iba o ten percentuálny. Konkrétnych riešení problémov, ktorých je na Slovensku obrovské množstvo, je veľmi málo. Sľubujú sa opäť veci, ktoré tí, čo ich sľubujú ani nevedia, či môžu reálne splniť. Čerešničkou na torte začínajú byť urážky, arogancia, agresivita a v mnohých prípadoch správanie sa hraničiace s psychiatrickými poruchami. Divácky možno atraktívne, ľudsky neprijateľné. Takže nám naozaj asi nezostáva nič iné, ako sa začať rozhodovať srdcom.

Jeden novinár, ktorý napísal knihu, podľa ktorej vznikol film, ktorý sa teraz vo veľkom premieta v slovenských kinách, v jednom nedávnom rozhovore povedal, že srdce je len sval. Ja osobne s týmto tvrdením nesúhlasím, pretože už aj moderná veda dokázala, že opak tvrdenia novinára je pravdou. No a na tému rozhodovania srdcom sa teraz porozprávam s Dušanom LUKÁŠIKOM:

To, čo zaujalo a prekvapuje mňa na tomto predvolebnom cirkuse som napísal v úvode. Čo fascinuje na tejto štvanici vás Dušan? Dajte stručný prierez…

Záverečnej dvojtýždňovej fáze volieb bez zverejňovaných preferencií predchádzala dlhá príprava, ktorá siaha až do obdobia zhruba rok pred prezidentskými voľbami, kedy bol zvolený za prezidenta pán Kiska. Už vtedy azda najkvalitnejší politológ Slovenska docent Horský poukázal na to, že ak osobnostne silnejší politik príliš pritlačí na súpera, slovenský volič má tendenciu chytať stranu slabšiemu a teda obrazne vtedy predseda vlády pán Fico neprimeraným tlakom na kandidáta Kisku túto reakciu vyvolal a je na každom, či to bude chápať ako chybu politika alebo ako premyslený politický ťah skúseného harcovníka v politike. Fakt je jeden, že len o cca 3 000 hlasov menej v prvom kole volieb získal ďalší kandidát Radoslav Procházka. Aj keď sa dušoval svojim podporovateľom, že nebude zakladať politickú stranu, nakoniec povýšil formu nad obsah a vysvetľoval to tým, že zakladať politickú stranu nebude, pokiaľ bude v parlamente a tak zložil poslanecký mandát a založil stranu Sieť a veľmi rýchlo sa stal Gazdom pravice. Preferencie utešene rástli a v stave eufórie z nich už médiá pasovali pána Procházku do role budúceho predsedu vlády. Počas volieb nastalo vytriezvenie a postup do NR SR s minimom nad 5% znamenalo volebné fiasko. Napriek stanovisku, že Sieť do vlády so SMER – SD nepôjde, pán Procházka vstúpil do štvorkoalície a veľmi rýchlo rozbil politickú stranu a sám osobne zostal mimo parlamentu. Po fáze vytriezvenia vo voľbách nastúpil fázu politika, ktorá je totožná s termínom bad trip. A tak fanúšik drog, predseda Progresívneho Slovenska Michal Truban v zásade cez tri fázy drogovo závislého – eufória, vytriezvenie a bad trip pomerne presne popísal politickú trajektóriu Radoslava Procházku. Ak si predstavíme, že za istých okolností politika je droga, niet sa čo diviť, že majú tieto dva fenomény rovnakú štruktúru. Ak sa teda politik dostane na trajektóriu tohto typu, môžeme zaviesť inováciu v politológii a nazvať tento typ kariéry politika po jeho zakladateľovi ako politik na procházke. To je významná inovácia na politickej scéne, pričom sa môže týkať politika ale aj celej politickej strany. Nakoniec ďalší osud pána Procházku, či už to bolo úsilie o pôsobenie v úlohe sudcu v Luxemburgu alebo na Ústavnom súde SR sa stalo jeho osobnou nočnou morou s odkazom na osobnú integritu.

Je už akýmsi spoločenským bontónom politikov voľne prechádzať z politickej strany do inej politickej strany a stále počúvame čosi o hodnotách, len ich nik nevie pomenovať a už vonkoncom nie integrovať do svojej politiky. Tým sa politici stávajú neautentickými. V zásade občan vníma rozdiel medzi obsahovo plytkými vyjadreniami politika a ním  vyslanými sprievodnými emóciami. Naše nevedomé procesy tento rozpor vedia vyhodnotiť a poslucháč či divák dostane pocit – tomu politikovi nemôžem veriť.

Čo je podľa vás príčinou šialenstva a agresivity, ktoré nahradili konštruktívny dialóg?

Myslím si, že problém vystihol generál Lorenc, keď na príklade spomienok na Nežnú revolúciu v novembri 1989 popísal štruktúru štátneho prevratu. Kto sa zaoberá neurobiológiou a psychológiou vie, že rozhodovanie človeka je založené na porovnávaní minulých udalostí zaznamenaných v pamäti v podobe emočných štruktúr a na základe racionálneho vyhodnotenia dostupných faktov. Čím je hladina emócií v spoločnosti vyššia, tým je ľahšie ovplyvniť rozhodovanie jednotlivca a tým je možné rýchlejšie sformovať dav. Už Cicero poznamenal že senátori sú ctihodní ale senát je beštia ( Sanatores boni viri senatus autem mala bestia) čím mal na mysli, že v dave sa stráca individualita jednotlivca a zaniká kritické myslenie. Nuž a od vraždy novinára pána Kuciaka a jeho snúbenice slečny Kušnírovej je emocionálna hladina spoločnosti značne zvýšená. Navyše, každú chvíľu je prilievaný olej do ohňa vášní a emócií cez odhaľovanie škandálov, čo je pomaly jedinou náplňou práce politikov, novinárov, ktorí spoločne suplujú orgány činné v trestnom konaní. Strážcovia demokracie v podobe vyšetrovateľov, prokuratúry či sudcov, určujúcich budúcu morálku spoločnosti zlyhali v bezbrehej korupcii trvajúcej v spoločnosti prakticky od založenia samostatného štátu.

Ak by ste si analyzovali posledné prezidentské voľby, tak by ste zistili, že sú poznamenané nasledovnými novými realitami. Nástup sociálnych sietí umožňuje oddeliť reálnu osobu politika od jeho obrazu vykreslenej médiami v podobe idealizovaného obrazu. Personalizácia individuálne zameraného politického marketingu umožňuje výrazne deformovať realitu a osobnosť politika nahradiť jeho marketingovým obrazom sprevádzaným difúznymi vyjadreniami bez reálneho obsahu. Aj dnes je debata v politickom marketingu buď o spájaní, neútočení a slušnosti na jednej strane politických diskusií, alebo v podobe druhého extrému – kydaniu hnoja na politického súpera. Ak ale príde reálny spoločenský problém , tak diskutujúci nevedia problém jasne sformulovať a už vonkoncom nie stručne popísať jeho riešenie tak, aby vyjadreniu rozumel bežne vzdelaný občan. Aj preto sa politické strany uchyľujú k rozsiahlym traktátom ako je Bod zlomu u PS/Spolu, či deklarácii 1140 opatrení u SaS. Ale spoločenské systémy takto nefungujú. Ak politik nevie poskytnúť jasné posolstvo k riešeniu problematike, čo pomôže hneď aj dobre napísaná kniha, ak problému politik nerozumie? Ako ho bude vedieť uviesť do praxe? Aj preto sú debaty agresívnejšie, aby politici zahmlili, že problému nerozumejú. Mal som česť vypočuť nie tak dávno jedného poslanca, ktorý popísal spôsob rozhodovania vo výboroch NR SR. Zhodou okolností som vystupoval po ňom. Dovolil som si verejne charakterizovať tento popis nasledovne: „Debata, kde slepí presviedčajú jeden druhého, kto lepšie vidí.“ Lesníci, ale aj predseda strany sa schuti zasmiali nad touto charakteristikou.

Podľa môjho názoru v politických stranách chýba odbornosť. Tá sa nedá nahradiť poradcami. Ak samotný politik nemá primeranú odbornosť overenú v praxi, nemá ako posúdiť predkladané návrhy a miesto slobodného výkonu poslaneckého mandátu stáva sa podriadený palcu , čo nie je nič inšie ako podriadený autorite, ktorú Milgram popísal v svojich výskumoch ako fašistickú metódu práce. Nie div, že vyjadreniami o fašistických prvkoch v politických stranách sa to priam hemží na politickej scéne a pomaly každý bojuje proti fašizmu. Popletkovia ani nerozoznávajú formu od obsahu a v zápale boja sa stávajú politickými exorcistami s výsledkom nárastu Kotlebovcov.

A tak miesto riešenia spoločenských problémov politickými nástrojmi v konštruktívnych debatách pravicových či ľavicových riešení sú problémy zahmlené a prekryté emóciami. Občan to cíti, len to nevie pomenovať. Výsledok je otázka: koho mám voliť?

Z toho, ako sa predstavitelia rôznych politických subjektov prezentujú, by sa dalo usúdiť, že väčšine z nich ide o to, aby sa zamedzilo vplyvu oligarchie na výkon riadenia štátu. Je vôbec možné tento vplyv úplne potlačiť?

Pán Trnka z Essetu jasne povedal, že partneri Essetu finančne podporujú kandidátov Progresívneho Slovenska, či už to boli komunálne voľby, voľby do EU alebo prezidentské voľby. Bližšia analýza ukazuje, že výsledky volieb sú priamo úmerné minutým peniazom – stručne sa dá stav charakterizovať nasledovne: máš toľko demokracie, koľko Ti jej majitelia Essetu ( a nielen oni) kúpia. Úloha občana vo voľbách sa scvrkáva na volebný akt, ale mandát poslanca vykonáva poslanec v prospech poskytovateľa peňazí podľa zásady, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš. No a podobne je to aj s nezávislými médiami – či už to bol majiteľ HN alebo majiteľ SME – aktívne zadávali úlohy nezávislým novinárom. Problém je komplexný a je spojený s konštrukciou trhu s informáciami a jeho reguláciou. Privatizácia tohto trhu nadnárodnými spoločnosťami mala svoje škandály v Cambridge Analytica a ďalších – v podstate sa obchoduje s demokraciou, ktorej podoba je obmedzenie slobodnej voľby cez aktiváciu silných emočných štruktúr nášho mozgu. Typickým komplexom je komplex hrdinu, ktorý je priamo spojený s detskou traumou. Ak kandidátka na prezidenta zdôraznila svoj hrdinský boj proti zlu, aktivovala u voliča presne túto štruktúru a jej aktiváciou prevzala rozhodovací proces – odstavila racionálnu zložku dostatočne efektívne. Nie náhodou relatívne zastúpenie v populácii výskytu detskej koliky ( vonkajší prejav traumy) je 25% t.j. temer presné číslo v relatívnom vyjadrení víťazky prezidentských volieb. A tak tu bol slogan – zaľúbení volia Čaputovú a pragmatici Šefčoviča. Vieme, že emócie lásky prevládli a v neľútostnom boji proti zlu zvíťazili.

Existuje, podľa vás Dušan mechanizmus, ktorý by mohol urobiť politickú súťaž spravodlivou bez vplyvu peňazí?

Osobne si myslím, že peniaze vo voľbách majú svoju tak pozitívnu ako aj negatívnu rolu. Zle je, keď ich je neprimerane málo a zle je keď dominujú. Už sme sa bavili, že zjednotenie týchto protikladov je umením tvorby trhu v tomto prípade politického trhu. Ako všetko zložité, aj v tomto prípade by som si vzal príklad z úspešne fungujúcej demokracie a snažil by som sa tieto princípy implementovať do spoločnosti od Ústavy počnúc. Ale úroveň korupcie prítomná v SR ničí veľmi efektívne demokraciu – bez jej riešenia ako základu problému spoločnosť demokratický systém nenastolí. Ak budú mať redaktori Eurorešpektu pravdu, potom sa u nás odvíja proces kde je upierané právo obžalovaným na spravodlivý proces a dochádza k mareniu spravodlivosti. Ak majú pravdu, čo preukazujú jedným faktom za druhým tak, že tomu rozumie aj bežný občan. A tak strážcovia demokracie, vyšetrovatelia, prokuratúra a súdy sú základom. Strážcovia strážcov – tajné služby a novinári tvoria ďalšiu rovinu – ak aj táto rovina stráže demokracie zlyháva, spoločnosť sa odstáva do vážnych problémov. A tak musí nastúpiť buď vyššia rovina strážcov alebo občianska neposlušnosť. Zatiaľ sa zdá, že očistný proces spoločnosti je aktivovaný vyššou rovinou strážcov v prísnom utajení s umným poskytnutím priestoru verejnosti. Postupná očista roviny strážcov demokracie za posledné dva roky postúpila značne, hoci povestné peklo GP je ešte stále zamrznuté. Ale už je do kotla hodne priložené a ľady sa postupne topia. Myslím si, že momentálne už oligarchovia nemajú priamy vplyv na chod štátu, čo neznamená, že na svojich trhoch nelobujú a nepôsobia viac alebo menej primerane v regulách trhu.

Často sa pred voľbami opakujú dve základné heslá – choďte voliť a voľte radšej menšie zlo ako nevoliť. S tým prvým súhlasím, voliť naozaj treba, ale stále sa neviem stotožniť s tým že mám voliť zlo, hoci odstupňované na nejakej zvláštnej stupnici. Aký je váš názor?

Už som spomínal, že existuje problém spojený s kvalitou znalostí politikov. Bolo zábavné zistiť, že politická strana prezentuje vyslovene ľavicové riešenie spoločenského problému a pritom sa deklarovali div že nie za naozajstnú pravicovú stranu. Guláš hodnôt nemohol skončiť nijak inak, ako tak, že sa strana ako celok dostala na trajektóriu „politickej procházky“ ešte pred samotnými voľbami. Dnes je možné vysloviť názor, že voliť menšie zlo sa nedá – nedá sa rozoznať. Rozohraná politická scéna pripomína hru detí a nie vážne debaty znalých politikov tak, aby medzi riešeniami bolo možné vybrať dobré alebo lepšie. V normálnej demokracii by sa o posty poslancov nemohli uchádzať plagiátori, drogovo závislí, či osoby s preukázanými ekonomickými prešľapmi. Alebo tiež osoby, za ktorými sú neúspešné riešenia spoločenských problémov, akým je II. pilier a podobne. To sú pomerne jednoduché kritériá, ktoré jasne selektujú, ktoré politické strany nevoliť.

Ďaleko ťažšia otázka je, koho voliť? Ako bolo možné predpokladať, rozhodujúce informácie prichádzajú od zahájenia moratória na zverejňovanie preferencií. Pomerne silné emocionálne ladené informácie začínajú formovať rozhodovanie nerozhodnutých voličov a možno aj spôsobia zmenu už rozhodnutých voličov. Ak si ale rozdelíte politické strany na červenú, hnedú, dúhovú a OĽaNO, veľmi ľahko dostanete konštrukciu, kde hnedí a OĽaNO vytvárajú volebný výsledok v podobe patovej situácie. Nakoniec sa aj pani prezidentka niekoľko krát vyjadrila, že je pripravená rokovať o vláde menovanej prezidentom. Zdá sa, že dôjde k výmene politickej garnitúry podľa princípu: „jedny voľby sú málo ale dva volebné obdobia sú príliš“. Spoločnosť potrebuje kvalifikované riešenie rozhodujúcich spoločenských systémov, pričom politické strany predvádzajú výlučne mocenský zápas aj za cenu, že Slovensko zničia. A že ho ničia morálne, svedčí aj vynáranie jednej kauzy za druhou.

V politike potrebujete moc a peniaze. Zatiaľ nehmotné aktíva v podobe znalostí nezohrávajú dominantnú rolu v politickom súperení a tak naše politické elity cez formu, podopretú peniazmi, prekrývajú neznalosť obsahu riešení.

Buďme k sebe úprimní. Ak chceme, aby sa začali veci meniť k lepšiemu, mal by nastať rázny rez v tom, aby mala reálna moc neobmedzené možnosti. Myslím si, že prvým krokom, by mal byť naozaj prepracovaný mechanizmus kontroly všetkých štátnych inštitúcií. Taktiež by som si vedel predstaviť aj určitý druh regulácie. Ľudovo povedané, zdravo dýchať na krk a klepať po prstoch. Čo vy na to?

Dnes je k dispozícii celé spektrum špičkových riešení pre organizáciu spoločnosti tak, aby boli zosúladené individuálne záujmy jednotlivca so spoločenskými záujmami. Tu je umenie politika konštruovať trhy tak, aby spotrebiteľ platil za tovary a služby nevyhnutné náklady a primeraný zisk a naopak, aby podmienky na trhu umožnili investorovi v súťaži tvorbu zisku a reprodukciu kapitálu. Socializmus zlikvidoval iniciatívu jednotlivca podľa princípu „ vsjo rovno“ no a v súčasnosti individuálnu iniciatívu zas korupcia. V oboch prípadoch sú spoločenské náklady spojené s produkciou služieb a tovarov príliš nákladné, aby si ich dlhodobo spoločnosť mohla dovoliť. Ak v korupcii zmizne polovica verejných zdrojov a tretina je minutá neefektívne, tak spoločnosť nemá ako napredovať a netvorí zdroje do budúcnosti a ani rezervy na zlé časy – akoby sme cielene prejedali svoju samostatnosť. Na Ukrajine už dochádza k situácii, kde verejný dlh vlastní súkromný investičný fond.

Ľudia , ktorých tento systém zavalil povinnosťami a lacnou zábavou, prestávajú vidieť pod povrch vecí, ktoré sa okolo nich dejú. Prijímajú všetko v rýchlosti a priznajme si, že nad ničím veľmi nepremýšľajú. Technika a internet nám síce mali uľahčiť život, reklama a médiá nám majú zas vyplniť voľný čas, ale prestali premýšľať. A aj ten starý dobrý sedliacky rozum sa vytratil. Už zostalo iba to srdce. Ako sa ním teda máme rozhodovať?

Toto je delikátny problém. Na jednej strane mozog obsahuje štruktúry určené pre racionálne posudzovanie faktov a vytváranie alternatívnych riešení, na druhej strane je to srdce, ktoré je zodpovedné za konečné rozhodovanie človeka cez emócie. Je známe, že srdce obsahuje cca 10 000 neurónov, ktoré intenzívne komunikujú s mozgom štyrmi rôznymi mechanizmami, pričom merania ukázali, že tok informácií zo srdca do mozgu prevláda nad opačným tokom a teda srdce dominuje.

Osobne pred každým zásadným rozhodnutím v mojom živote som išiel na dlhú prechádzku do prírody a po viacerých hodinách plynutia myšlienok som si položil otázku a prvú odpoveď som fixoval a nemenil. Je to srdce, ktoré generuje odpoveď zvyčajne vyššej kvality ako chladný kalkul mozgu.

Naši predkovia mali predsa len niečo v sebe, čo ich dokázalo vyburcovať k tomu, aby sa postavili za seba a svoj národ a cítili, že je to správne. Mali v sebe citeľne toho ducha. Váš strýko to vyjadril v slovách „beriem do rúk zbrane ducha…“. Čo nám vlastne chýba, aby sa dokázali viac za seba postaviť? Je to ten povestný pohlavok, ktorý musíme dostať, aby sme sa prebudili?

Keď som rozmýšľal, čo ma spája s mojim strýkom Janom, tak je to sloboda. Ako redaktor Slobodného vysielača a neskôr člen skupiny Mor Ho na Starých horách bol jedným z tých, čo si slobodu nedal vziať aj s rizikom straty života počas partizánskych bojov v Povstaní. No a keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili republiku, neváhal napísať list Alexandrovi Dubčekovi aj za cenu následnej perzekúcie. Ak máte za sebou reálnu tvorbu hodnôt, či už sú to výrobky alebo služby, máte dostatok sebavedomia a môžete byť sám sebou – môžete byť autentickí. Máte znalosti a to je iná úroveň poznania, ako naučené vedomosti bez praktického overenia. Aj bežný človek veľmi rýchlo rozozná veľa slov bez obsahu a vie zistiť, kto je schopný skutočne prinášať riešenia, ktoré vytvárajú hodnotový systém spoločnosti. Autentický prejav politika zaujme a dotkne sa srdca človeka. Je potrebné túto schopnosť kultivovať. Keď som prvý raz čítal strýkovu vetu, vedel som, že sa na dlhé mesiace stane myšlienkou, či ústredným motívom môjho prístupu k riešeniu problémov. V čase, kedy sa vedú informačné vojny, myšlienka partizána z Povstania je o to cennejšia, že vznikla v roku 1968. Je neuveriteľne obsažná a nadčasová. Poetická duša môjho strýka, ale mala aj druhú rovinu. Rovinu neľútostného bojovníka. Je to ľudské srdce čo robí nakoniec človeka človekom.

Som presvedčený, že ľudia, ktorí prežili vojnu a museli začínať v krajine ničoho a z ničoho, mali v otázke rozhodovania viac jasno, ako generácia, ktorá streľbu pozná iba z filmov. Je ale potrebné prežiť tak vyhrotené situácie, aby sme robili múdre rozhodnutia?

Naša generácia ešte zažila obdobie, kedy sme z prírodných zdrojov tvorili značnú časť hodnôt pre život, obrazne z ničoho sme postupne budovali spoločnosť. Naši otcovia nám boli vzorom.

Zvýšenie životnej úrovne ale prinieslo nové možnosti pre mladú generáciu a je na nej, ako sa ich zhostí. Odstránenie mnohých prekážok má vysoko pozitívny dopad, na druhej strane akoby táto skutočnosť limitovala úsilie mladého človeka.

Mladý človek je často v pasci – vysoké riziko spojené so založením a udržaním rodiny oberá mladého človeka o reálnu príležitosť prežiť primeraným spôsobom jednotlivé etapy života, čím trpí spoločnosť ale hlavne mladý človek. Spoločnosť neposkytuje hodnotový systém, o ktorý by sa mohol mladý človek dlhodobo oprieť a vybudovať na ňom svoju existenciu.

Naša generácia jednoducho sklamala a nie div, že je pod kritikou mladého človeka. Dnes politik = hanba a pomyselná elita sama seba kriminalizuje, žiaľ mnohé informácie sa postupne ukazujú ako pravdivé. Ale ak mám byť optimista, tak spoločnosť práve prechádza katarziou, prechádza prežitím boja so zlom až nakoniec spoločnosť vytvorí zmysluplný hodnotový systém v ktorom sa oplatí tvoriť hodnoty.

Ďakujem za rozhovor !

Súvisiace články

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info

Cookies